Želanie ✔️

19. časť

Za Paťom som chcela ísť hneď ráno, ale nešlo to. Musela som ísť do školy a tak som sa k nemu dostala až okolo tretej.

V nemocnici bol nezvyčajný pokoj. Chcela som ísť priamo za ním , ale zastavil ma lekár. Požiadal ma, aby som išla s ním do ordinácie.

Bála som sa, že bude mať nejaké zlé správy. Zaviedol ma do ordinácie a ukázal, nech si sadnem.

„Stav vášho priateľa sa od včera nezhoršil, čo je dobre,ale zároveň sa ani nezlepšil. Preto bol navrhnutý iný typ liečby."

Postavil sa, oprel sa o stôl predo mňa a pokračoval:

„Tento typ liečby neposkytujeme každému pacientovi. Poskytujeme ho iba pri veľmi závažných diagnózach, čo sa vášho priateľa netýka."

Nechápala som čo odo mňa chce. Načo mi o tom hovorí, keď mu to neposkytnú. Aj tak som ho ale počúvala ďalej.

„Ale keďže má takú krásnu priateľku, vedel by som spraviť výnimku."

Rukou mi prešiel po líci. V tejto chvíli mi bol úplne slizký. Z toho pohľadu mi bolo zle, ale po tých slovách som zostala ako paralyzovaná.

„Stačilo by pár minút so mnou v tejto kancelárii. Čo vy na to? Zachránite svojho priateľa alebo nie?"

Bol tak nechutný až ma striaslo z neho. Nechápala som tomu, čo robí? Ako môže takto pristupovať k pacientom a ich rodine.

Kolieska v hlave sa mi rozkrútili o sto šesť. Ale nevedela som si predstaviť, že by som to spravila.

Veď ako by som aj mohla?

Chcela som mu oponovať, ale zase začal.

„No ták, pár minút ťa nezabije. Alebo radšej necháš svojho priateľa zomrieť?"

V tej chvíli sa na mňa nalepil, začal ma bozkávať a obchytkávať po celom tele.

Pozbierala som všetku svoju silu, odstrčila ho a utekala za Patrikom na jeho izbu.

Tam som sa rozplakala. Nemohla som uveriť tomu, že naozaj toto odo mňa žiadal. Neskutočne som sa bála o Patrika. Čo ak mu teraz niečo urobí? Viem, že sú tu ostatný lekári a sestričky, ale čo ak?

Mohol by to vôbec spraviť? Ak by to zistili mal by problém, ale u nás je možné, že by mu to prešlo.

Rozmýšľala som, čo spravím. Jediná vec, ktorá mi zišla na um, bolo zostať tu s ním najdlhšie ako sa bude dať. Vytiahla som mobil z vrecka a začala písať správu rodičom.

N: Dnes ostanem s Patrikom v nemocnici, tak ma nečakajte.

Mama: Ani sa nás na to neopýtaš? Ako si to predstavuješ? Budeš si robiť čo chceš?

N: Aspoň dnes by som tu chcela zostať, môžem?

M: Môžeš,ale je to prvý a posledný krát. Doma sa porozprávame o tvojom správaní.

N: Ďakujem

Z mojich myšlienok ma vyrušilo otvorenie dverí.

...
Takže zas a znova vám veľmi pekne ďakujem za každé prečítanie, hviezdicku, komentár...
Som vám veľmi vďačná za to.
Nikdy by som nepovedala,že dokážem napísať  toľko slov , ktoré dávajú dokopy zmysel.
Ale je to aj vďaka vám.
A že dokážem svoju fantáziu zhmotniť.
Je to super pocit, odporúčam aj ostatným, ktorý to ešte nevyskúšali.

Rada by som bola za názory na túto knihu.
Môžu byť aj nápady, ako by ste chceli,aby kniha pokračovala.