¿●°Persona - Play it loud...|•○? ᵇᵗˢ

Wonder

(Jungkook)

"Nejako to určite musí ísť," prehltol Tae svoj nepokoj a naďalej sa smutne díval na recepčnú. Ja som už iba sledoval s pootvorenými perami. Jej slová sa bez zmeny opakovali. Nepomáhali ani len Taeho psie oči a pekné rysy. 
"Je mi to ľúto, dokiaľ je v bezvedomí, môže tam vstúpiť iba jeho blízka rodina a účastníci nehody," opakovala neoblomne. 
"Viete mi aspoň poskytnúť nejaké bližšie informácie? Napríklad, ako dlho to môže ešte trvať?" ustúpil som teda ja, nespúšťajúc z nej oči. 
Zahrala na mňa bezmocné pokrútenie hlavou - nič s tým neurobí. 

***

"Neverím, že mi nič nepovedala," mračil som sa na kus ľadu po mojej ľavej strane. Stuhnutý sneh okolo sa jemne trblietal a vôbec nepočúval moje výlevy. Radšej mi miesto horúcej hlavy, chladil zadok, ktorému už nepomáhalo ani to, že som si sadol na päty. "Prečo je pre ľudí tak ťažké pochopiť, že sa niekto môže báť i o niekoho, koho vlastne nepozná?" zadíval som sa do stropu, ktorý bol ani nie pol metra nad mojou hlavou. Ťažký obláčik teplej pary z mojich úst sa s ním stretol iba veľmi odťažito a radšej po ochladení skĺzol vo vlne po stenách. 

Telo, čeliace i krutému vánku tam vonku, sa skĺzlo po vonkajšej strane iglu. Tae si čosi začal čmárať do snehu vo vchode. "Je to zrejme pre to, aby sa okolo neho netočilo zbytočne toľko ľudí," snažil sa chápať situáciu zo všetkých strán. 

"A preto tam púšťajú novinárov?" pozdvihol som obočie na siluetu bezmocnej ruky, ktorá sa už len nacapila hlboko do snehovej posýpky. "Mám rád ľudí, ale takéto situácie sú ozaj nezmyselné. Akoby som po nich chcel jeho telefónne číslo a adresu alebo čo." Neskutočne to vo mne vrelo a na rozdiel od Taeho som to príliš nedokázal udržať. Jedna myšlienka pretínala ďalšiu a tá ešte zákernejšiu. Prečo som na tom vôbec tak trval? Bolo to pár sekúnd a jedna hlúpa nepríjemná náhoda a ja som bol totálne stratený. 

"Obávam sa však, že to nie je tvoj prípad, Jungkook-ie. Neznieš ako niekto, kto by si myslel, že ho nepozná," vypustil zo seba kus pobaveného vzduchu a nakukol dovnútra. Asi preto sa boja ti niečo povedať, pôsobíš ako blázon - to tým chcel povedať. Nie, to by si Tae o mne nemyslel, ale ostatní mohli. Nestačí snáď, že som dobrý človek? 

Zapýril som sa a hneď na to v zamračení trochu odul líca: "Nehovor to nahlas, sám si povedal, že-"

"-že im nemôžeš povedať, že je to tvoja láska na prvý pohľad? Jung-"

"Ahh," sykol som a ihneď do vchodu hodil kus toho ľadu, čo ma provokoval úplne rovnako, ako pravda opúšťajúca Taeho ústa. Ten sa len viac natisol na ľadovú stenu. Zrejme čakal, že sa v tom afekte ani len netrafím. Avšak chýbal možno tak milimeter a už by mal pod okom podobnú jazvu, ako bola tá moja. 

"Jungkook-ie," zvýšil karhavo hlas, pokračujúc vo svojej nasledujúcej vete, "chcem povedať... Takto v spoločnosti to povedať nemôžeš, ale to neznamená, že ti neverím. Rád ti v tom pomôžem a určite to pochopia i Jin a Namjoon, ale musíš počítať so všetkým, jasné?" začal si okusovať pery. "Namjoon... on by ti určite povedal i niečo chytrejšie a znelo by to inak, ale... jednoducho nemaj príliš veľké predstavy. Možno máš určitú mienku, pocit..."

"Nechaj to tak," odmávol som mu to rukou a povzdychol si. "Ja to predsa chápem, počítam s tým," pretiahol som pery do sklamanej linky. Pokývol som mu pár krát chápavo a s vďakou hlavou. Po tom hode a Taeho pokuse trochu utlmiť moje vášne, som sa zrazu cítil akosi utlmene a unavene. Ešte som o ňom nič nevedel a už som bol nútený o tom všetkom pochybovať a báť sa, že ak aj bude v poriadku, nedostanem sa k nemu bližšie. A navyše, neustále som zabúdal na ten fakt, že ten chalan vlastne ani nie je voľný. Je v tom to dievča... alebo skôr - ja som sa nevedomky ocitol medzi nimi, minimálne som si to teda mohol myslieť podľa toho, čo som videl v televízii.