Niektoré vzorce, hlboko zaryté v systéme nášho zmýšľania, sú ako otravné bugy v hrách - nútia nás chodiť v kruhoch, prepadať sa do nezmyselných stavov úzkosti, ba dokonca si odopierať to, čo by lavíny všetkých tých zlých myšlienok dokázalo raz a nav...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
(Jungkook)
Od tej noci som sa viac nepoznal. Netušil som, čo by som mal robiť, ako by som sa mal správať. Vedel som, že som sa do Jimina zaľúbil úprimne, to by mi nikto nemohol vziať. Síce mi k nám vtedy nič nepovedal, bol zmätený, ale ten strach z toho, že by ma definitívne odmietol, mi bránil v tom, aby som sa mu znovu dokázal ukázať na oči. A akoby to nestačilo, nemohol som v sebe zaprieť ten fakt, že som už desivo dlhý čas ľúbil v hĺbke osamelého človeka, ktorý si to bezpochyby zaslúžil... ako by som to ktorémukoľvek z nich vysvetlil?
Zrazu bolo až príliš ťažké sa chápať. Chápal som to vôbec správne? Snažil som sa to nechať uležať, nejako sa zmieriť sám so sebou, premyslieť si, čo skutočne chcem a zatiaľ nerobiť jednoducho nič náhle, dokiaľ nenájdem ten správny smer. Nebolo však najľahšie sa toho všetkého držať, nie keď bol Tae doma a dokonca sa so mnou po celom dni, čo mi bol po tej noci nezvestný, postupne snažil viesť normálne konverzácie okolo nášho každodenného života. Moje bývanie s ním sa tak v priebehu pár dní zmenilo na bolesť, pretože akokoľvek som dúfal, že mi bude jeho úsmev teplom na srdci a objatie útočiskom, nebolo. Pri každom jednom som sa zrazu cítil ako zradca, ktorý si to zaslúžil iba päsťou medzi rebrá.
Trvalo zopár týždňov, než som prestal byť neskutočne precitlivený, no nakoniec to bola práve tá bolesť, čo ma donútilo nájsť v sebe aspoň kúsok odvahy, keďže to už ďalej nemohlo takto pokračovať.
A presne tak som sa ocitol vo vlaku, a následne, ani neviem ako, na schodoch k vchodu nemocnice. Až keď som otváral dvere som si konečne uvedomil, čo robím. Kvôli stiahnutému žalúdku mi zoslabli nohy, a tak som sa ako postrelený neistotou vliekol k recepcii. Pani za okienkom sa na mňa už netrpezlivo s očakávaním dívala.
"Dobrý deň."
"Dobrý deň... Prajete si?"
"Našiel by som tu ešte Park Jimina?" Zovrel som ruky vo vreckách tmavej koženej bundy, navlečenej na tenkom pruhovanom svetri. Napriek začiatku jari ma stále objímala zima.
"Koho?" Pravdepodobne nabehla myšou na databázu.
"Park Jimin," zopakoval som trochu zreteľnejšie, "bol tu hospitalizovaný ešte pár týždňov späť."
"Park... Ji... Min..." Postláčala rýchlo klávesy. Otrela si pery o seba, behajúc očami po monitore, ktorý viac menej osvetľoval celú malú kancelársku miestnosť okolo nej, pretože mala zatiahnuté okná.
"Mal autonehodu...," dodal som pre ňu zrejme úplne zbytočnú informáciu.
"Ah. Park Jimin... komócia tretieho stupňa a operácia rohoviek..."
Tretí stupeň? Jimin mal silný otras mozgu... Narovnal som sa nekomfortom, ktorý sa pokúšal dosadnúť na moje ramená. Zacítil som sa previnilo za to, ako som sa pri ňom nechal zlomiť emóciami.
