¿●°Persona - Play it loud...|•○? ᵇᵗˢ

X. Idol

"Ono je ego vlastne veľmi dobrý nástroj, no ak ho ovládne strach, ak sa ty necháš ovládnuť strachom napríklad z toho, čo si o tebe myslia ostatní... stáva sa z neho dosť chaotický a krutý pán..."
"A musíte uznať, že ak sa vám niekto snaží zlámať vašu najdokonalejšiu masku, to zaručene istú vlnu strachu spustí..."

Netušiac, čo konkrétne sa to teraz stalo a už vôbec čo očakávať, som ostal úplne ako obarený, a presne tak sa stalo to, že sa pár rýchlych udalostí odohralo síce za môjho vedomia, avšak bez akejkoľvek interakcie. 

"Ty zvrátený blázon! Toto si vyžerieš, to ti prisahám!"

Zlaté vlasy sa zakolísali zo strany na stranu, ako čierny kráľ s bledou tvárou zacúvol, nespúšťajúc svoj opovržlivý pohľad z tela zhrbeného pred ním. Na chvíľku sa v jeho očiach zaleskol strach, potom sa kútik jeho úst posmešne pozdvihol, keď zrak obrátil na vlnu, ktorá sa valila priamo k nemu. "Skutočne? Iný druh pozornosti od teba asi nemôžem očakávať."

"Iný druh pozornosti si nezaslúžiš." Chytil ho Hobi za šatstvo pod krkom.

"Ale prosím ťa," zachechtal sa, "sám plačeš po tom, aby si ťa mama viac všímala... Koľko ľudí už ranilo tvoje vnútorné dieťa... Hobi?" Slová medzi jeho perami potichu zašramotili v úmysle ego iba viac zosmiešniť, potom sa ponad jeho plece krátko zadíval do hĺbky mojej duše.

O to viac som strnul. Moje oči sa vzniesli na vtáčích krídlach, ktoré sa modro zaleskli, keď vtáčik pristál na drevenom stĺpe na niekoľko metrov od nás. Skĺzol som po ňom, pohľad mi zavadil o mladého muža v svetlomodrom hanboku, ktorý sebou naposledy zahádzal než lano, ktorým bol k stĺpu priviazaný, za pomoci iného páru rúk padlo na zem.

Taehyung.

Postarám sa oňho - vraveli dôveryhodné oči, ktoré som zvláštnym spôsobom vôbec nedokázal spochybňovať. Taehyung zmizol s čiernovlasým mužom v závese ruka v ruke. Neurobil som nič. 

Do hája - nazrel som k bráne za sebou, kde stále pretrvával rozruch, potom som strhol svoju pozornosť späť na dianie pred sebou. 

"Opováž sa nás porovnávať! Uvedomuješ si vôbec, čo si urobil? Čo neustále robíš?" Hádzal  ním za oblečenie ako s handrovou bábikou. To však oheň nijako nedusilo, a tak voda syčala stále viac pomedzi zuby. 

"Ukazujem ti, že nemáš šancu ma dostať na kolená," skĺzol pohľadom dole k bezvládnemu mužovi, "som tu rovnako ako ty a neprestanem, dokiaľ ty a tvoje masky nepochopíte, kto som." Kráľ zdvihol svoju dlaň a s predstieraným úsmevom pobúchal Hobiho po tvári. Ten svoju ruku ihneď strhol a ustúpil, akoby naň siahla samotná choroba.

"Čo je? To ty si mi poškvrnil oblečenie," prešiel si obe líca jazykom, oprašujúc si zamračene látky pod krkom, dávajúc najavo vzájomnú nechuť.

"Hah... hahach," vyšiel z Hobiho úst zúfalý smiech, hneď na to sa v jeho dlani meč obratne zakrútil cez rukoväť v pár rýchlych okruhoch, než čepeľ v momente skončila hrotom priamo pod Yoongiho bradou, smerujúc si to rovno do priehlbinky medzi jeho kľúčnymi kosťami. To bol ten moment, kedy som konečne dokázal i cez strach vykročiť vpred. Ruka mladej ženy bezvládne klesla po mojom zápästí. 

Muž i cez istotu vo svojich slovách viditeľne prehltol neistotu: "Blafuješ. Vieš, že to v skutočnosti nemôžeš urobiť." Ruka zvierajúca meč sa zachvela. "Viac než ďalšiu jazvu na svojej tvári od teba nedostanem, ale aspoň som si vyrovnal účty," olizol si letmo pery.