Niektoré vzorce, hlboko zaryté v systéme nášho zmýšľania, sú ako otravné bugy v hrách - nútia nás chodiť v kruhoch, prepadať sa do nezmyselných stavov úzkosti, ba dokonca si odopierať to, čo by lavíny všetkých tých zlých myšlienok dokázalo raz a nav...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
(Jungkook)
Myslím, že som sa nikdy necítil tak slabý, ako keď som sa prebudil. Najskôr som sa snažil zo strachu cítiť odhodlane, no bol to len moment a po zistení, že som v podstate bezmocný, som prepadol strašnej úzkosti.
Šok z vydeseného kriku na chodbe na mňa prudko zatlačil a z očí sa mi začal rinúť všetok ten hlboký žiaľ zarytý v srdci a podvedomí, ktorý som nedokázal plne reálne pochopiť. Ak by som aj chcel, nebol som schopný poriadne vnímať a zastaviť slzy tečúce po mojich lícach. I po tom, čo do izby vleteli dve osoby v bielych plášťoch, som naďalej hystericky vzlykal a nevnímal ich pohotovosť.
"Jungkook-ssi."
Ani pevný stisk ramena ma neuzemnil. Čo by som... čo by som mal robiť? Už som sa sám strácal v tom, čo sa vôbec deje vo mne a okolo mňa.
"Jeon, musíte sa so mnou pokúsiť komunikovať."
Zakrútil som hlavou, odporujúc a vôbec netušiac odkedy na mňa starší muž prehováral. Odmietal som byť nájdený, pretože som sám do slov nedokázal sformulovať to, čo mi tak zvieralo srdce. Akoby moje myšlienky stále ostávali v rozbúrených vodách Persony.
"Bolí vás niečo?"
Otvoril som naprázdno rozochvené pery, zmočené slzami.
Nedýchaj... bolí to...
Nadýchol som sa cez slzy, ktoré mi za vzlyku preskočili v krku.
"... anxiolytiká... päť miligramov."
Ten hlas... už som ho počul...
"... Chcete prebúdzať toho chlapca? Prerušiť hypnózu? Prosím! Ak máte rád vzrušenie a vysvetlíte to jeho rodine, prečo nie? Určite si radi vypočujú tú časť o tom, kto spôsobil to, že je úplne zdegenerovaný." "Myslíš tú, v ktorej má Kim Namjoon na rukách krv dvoch nevinných chlapcov?" "Tak mi podajte aspoň ten adrenalín, dopekla!"
"Vy... Vy ste jeden z tých doktorov."
Poutieral som si rýchlo oči zápästiami, aby som mužovi pobehujúcemu okolo sestry zvládol venovať pohľad. Nechápal.
"Nie je to pravda, nebolo to tak," snažil som sa naďalej zo seba vysúkať zmysluplné vety, na čo doktor ihneď nakráčal ku mne s otázkou v očiach. "Namjoon... Namjoon-hyung," prehltol som slzy, "nebola jeho chyba, že sme tam išli."
"Išli kam?" šepol, vymeniac si pohľad so ženou, ktorá zasadla k stolu.
"Do Persony...," odpovedal som už slabým hlasom, iba matne si uvedomujúc to, že môžem znieť ako úplný blázon. No očividne tomu tak nebolo.
To boli posledné slová, pri ktorých mi dal doktor jeho plnú pozornosť, než sa opäť zvrtol chrbtom ku mne a čelom k zdravotnej sestre. "Zavolajte prv detektívovi Kangovi."
