V tieňoch súcitu

89. Kapitola

Conlaed

Keď som sa teraz skláňal nad stolom a prechádzal pohľadom po spisoch... možno som to mal predsa len prenechať Hannielovi a vziať si na starosť niečo iné. Zatiaľ čo Nyx sa snaží v knižnici nájsť spôsob, ako Tenebrisu dokázať, že som na tróne oprávnene - hoci sám nad tým ešte vždy nechápavo krútim hlavou -, Hanniel organizuje hliadky v meste a pretvára ich do akejsi tajnej skupiny, ktorá sa pokúsi infiltrovať a zistiť viac o Spravodlivých. Rio trávi čas v Nyxovej blízkosti, aby sa nestalo, že na jeho pravú tvár padnú nesprávne oči a ja? Ja som chcel tak veľmi nájsť riešenie, ako nám získať čas, že som sa odhodlal tráviť celé hodiny nad spismi, ktoré nazbieral Hanniel. Medzi nimi bol aj odkaz, ktorý som čítal len raz, ale pohľad mi k nemu aj tak utekal častejšie, než by som chcel. Na jej meno som sa neopovažoval myslieť... ale jeho iniciála ma aj tak spútavala v zmysle, ktorý by som si nikdy nepriznal.

Ten odkaz bol potvrdením toho, čo už Nyx odhadla v Aequor. Bola to ona, kto do prístavu nasmeroval loď, na ktorej palube sme našli obraz, vyvolávajúci na mojom tele zimomriavky. A takisto varovala Hanniela, aby vedel, že Charis je preč. Vedela vtedy, ako sa tá noc v kamennom meste skončí? Vravela, nech to nechá na ňu a na ostatných? Koho tým myslela? Čo spravila?

Pamätám sa, ako veľkú neistotu zmiešanú s obavami som cítil, keď som ju videl naposledy. Keď sa objavila predo mnou, obklopená modrými plameňmi. Bez ohľadu na to, že nebola bohyňou ohňa... tie ľadové jazyky, ktoré jej hladili pokožku, boli prejavom niečoho iného, čo mi ale nikdy nechcela vysvetliť. Rovnako ako jej pokožku, ktorej hladký povrch sa občas zvrásni a zmení na ostré šupiny.

A tiež si pamätám omnoho staršiu udalosť, ktorá nás dvoch spojovala. Dohoda, ktorú som si myslel, že nikdy nebudem musieť splniť. Ale za ten krátky čas sa toho stihlo pokaziť toľko, že sám seba udivujem tým, že sa nad tým ešte pozastavujem.

Ty si sa stal kráľom a ja bohyňou smrti.

Mám pocit, akoby ma jej slová mali strašiť minimálne nasledujúce storočie. Zľahka som sám seba udrel po líci a radšej jej odkaz prekryl inými papiermi, ktoré si teraz žiadali moju pozornosť. Dali sme si tú námahu, že sa nikto v Tenebrise nedozvedel, že som sa vrátil. Moja prítomnosť by ich hnev len znásobila, takže čas máme, kým ostane obyvateľom mesta táto skutočnosť zatajená.

Dvere sa prudko otvorili a vplyvom mojej moci sa aj hneď zatvorili, len čo Hanniel prešiel ich prah. Zastal kúsok odo mňa a aj keď som sa naňho nedíval, jeho skúmavé oči som cítil úplne všade. Zavrčal som a vystrel sa: ,,Čo sa deje?"

,,Vojna, Conlaed. To sa deje."

Prekrútil som očami a prudko sa mu otočil chrbtom: ,,Chceš ma rozladiť ešte viac, než som?"

,,Vážne si natoľko detinský, aby si pred tým zatváral oči?"

,,Pozor na jazyk, Hanniel!" zahriakol som ho, načo by väčšinou ľudí trhlo. Ale Hannielom nie... Pozná ma príliš dlho na to, aby sa zľakol vždy, keď zvýšim hlas. Vzdychol som si a pokrútil hlavou: ,,Ja to neberiem na ľahkú váhu. Neprehliadam to. Ale tebe samému musí byť jasné, ako veľký problém som si nechal vyrásť pod nosom."

Súhlasne prikývol a zamračil sa na podlahu: ,,Tvojou prvou chybou bolo, že si uveril Charis jej oddanosť."

,,Neveril som jej. Len som ju podcenil..."

,,Nazývaj to ako chceš. Faktom je, že na nás vyskakuje jeden problém za druhým a ty sa tváriš, akoby sa nič nedialo!" zakričal, ale keď som sa k nemu otočil, rozhorčenie jeho tvár opustilo. Nie preto, že by sa môjho výrazu zľakol... aspoň nie v zmysle, ktorý by sa čakal. Nezľakol sa mňa, pretože ja som sa naňho nemračil. Zľakol sa toho, čo videl na mojej tvári, pretože ma tak naposledy videl veľmi, naozaj veľmi dávno. Vedel som, čo je v nej vpísané. Bolesť zmiešaná s obavami... Dlho mi bolo všetko ukradnuté. Po niekoľkých storočiach sa vrátila doba, kedy mi začína na niečom záležať a strach z toho, že by som zlyhal, mi spôsobuje zimomriavky. Hanniel pokrútil hlavou a premeral si ma: ,,Čo sa ti to stalo, kamarát?"