V tieňoch súcitu

49. Kapitola

Keď sa svet opäť zmrštil, čakala som všeličo... ale to, že sa ocitnem na svahu, alebo skôr zráze hory, na ktorej vrchu bolo Jazero stratených snov, som skutočne nepredpokladal. Chrbtom som sa tlačila ku kamennej stene a zrak zodvihla k vrcholu, na ktorý však nebolo vidno, pretože bol v oblakoch. A nevidela som ani dole, keďže na svet padla hustá hmla. Skalu som spoznala len podľa tmavého kameňa a až neprirodzene strmého svahu, ktorý bol takmer kolmý so zemou.

,,Ako sa mám odtiaľto dopekla dostať?" zamrmlala som sama pre seba a hľadala nejakú bezpečnú cestu dole. Ale nenašla som nič... jediná možnosť, ktorá bola reálna, bolo liezť nahor, pretože nad mojou hlavou bolo viac preliačim, alebo naopak vytŕčajúcich skál, po ktorých som sa mohla vyškriabať hore. Ale stačila by jedna chyba a rozpleštím sa o zem... Kožený náramok bol stále na ruke a nedovoľoval mi vytvoriť si bezpečnejší terén.

,,Čo tak skočiť?" objavil sa odrazu vedľa mňa Hanniel.

Cúvla by som, ale asi by som sa zošmykla z maličkej plošinky, kde sme stáli, takže som si to rozmyslela skôr, ako sa moje nohy pohli. Vietor neprirodzene zakvílil a keď sa vedľa mňa objavil Priamos, došlo mi, že to nebol vietor, ale mágia, ktorá ho sem dostala. Upriamil na mňa krvavé oči a uškrnul sa: ,,Bolo by to rýchle... a nepochybne sranda..."

,,A skončila by sa tým, že by sa moja hlava opäť rozmlátila o kameň... nie ďakuje. Stačilo mi to raz..." zahundrala som a radšej sa otočila k stene, aby som začala liezť.

Hanniel pokrútil hlavou a prekrížil si ruky na hrudi: ,,Ver nám... skočiť je najjednoduchšie..."

,,Možno pre niekoho, koho život už omrzel," odvrkla som a chytila sa skaly. Bola klzká a sotva sa mi darilo držať sa. Ale bola to jediná šanca...

,,To by som nerobil... ak sa zošmykneš aj z malej výšky, nie je tu dosť priestoru, aby si udržala rovnováhu..." počula som vedľa seba Priamosov z časti sarkastický, z časti starostlivý hlas.

,,Potom spadnem dole, presne ako mi radíte..." zavrčala som, ale zošuchla sa späť na plošinu, kde sme traja stáli telo na tele. Zamračila som sa na hmlu pod nami a beznádejne si vzdychla. O čom toto je? O tom, že neskočím dole a nespácham samovraždu? Ak áno, ako dlho tu mám sedieť, respektíve stáť a čakať? Nie... nebudem tu čakať. K ničomu to nebude viesť. Opäť som pozrela hore a pokrútila hlavou: ,,Takto to predsa neskočí..."

Zaťala som päste a zachytila sa skaly, pri ktorej som cítila najlepšiu stabilitu. Priamos sa absurdne zasmial: ,,Si blázon? Ak to skutočne nechceš vzdať, toto je absurdné... Spadneš a zabiješ sa..."

,,Aspoň urobím viac, ako to, že tu budem len tvrdnúť..." odvrkla som a liezla ďalej. Svaly ma po čase boleli a cítila som, že sa mi už zlomili dva nechty, ale ignorovala som to a liezla ďalej. Musela som pokračovať. Ak by som zastavila, spadla by som, takže som si nedovolila oddychovať.

Neprestávaj! Neprestávaj! Ešte chvíľu vydrž!

Prstami som sa pevne zachytila v preliačine a zakvílila, keď som sa ťahala hore. Prsty mi krvácali a doškriabané ruky tiež. Cítila som, že slabnú, ale neprestávala som. Zaklonila som hlavu, aby som sa poriadne nadýchla a sama pre seba zavrčala: ,,Nech ma pohltí to prekliate jazero, ak to teraz vzdám!"

Potiahla som sa hore a skala praskla. Celá hora sa začala rozpadať na prach. Hanniel a Priamos niekam zmizli a ja som spolu s kameňmi a prachom padala dole. Chytila som do ruky najbližší kameň a snažila sa ním z ruky dostať náramok, ale nešlo to. Bol prilepený k mojej koži.

Čo teraz!?

Leť! Leť! Krídla!

Zamračila som sa pri hlase, ktorý mi znel v hlave. Krídla? Aké krídla? Ja nie som Conlaed, neviem lietať... Zaklonila som hlavu a pomedzi skaly pozrela na oblohu.