39. Kapitola

372 27 2
                                    

,,Tak... kto to bol tentokrát?" zamrmlal Hanniel, keď sme sa stretli na chodbe. Nechápavo som zvraštila obočie a on s úškrnom vysvetlil: ,,Mračíš sa, akoby si mala chuť niekomu do krku napchať žeravé uhlíky. Kvôli komu si naštvaná?"

,,Povedzme, že jeho veličenstvo má zlý zmysel pre humor..." zamrmlala som a kútikom oka zaregistrovala čierny dym, ktorý sa vedľa nás sformoval.

Vzdychla som si a otrávene prekrútila očami tesne predtým, ako sa na chodbe objavil Conlaed s rozpaženými rukami: ,,Ja a zlý zmysel pre humor? To tebe chýba..."

,,Čo sa stalo?" Hanniel prižmúril oči a pozorne nás oboch sledoval.

Mykla som plecami a zavrčala: ,,Niekomu jednoducho príde vtipné mi na rám dverí za chvosty zavesiť potkany a do čižiem napchať ropuchy... Myslela by som si, že na niečo také si pristarý, veličenstvo..."

,,Ospravedlnil by som sa, ale nemrzí ma to... je zábava ťa provokovať. A občas sa udeje niečo zaujímavé..." vo chvíli, keď to Conlaed povedal som zmanipulovala svietnik na stene a obmotala striebro okolo kráľových nôh. Conlaed by pravdepodobne spadol, keby ho Hanniel nezachytil. Pred mesiacom by mi toto neprešlo... ale s Conlaedom sme si akosi zvykli jeden druhého doťahovať a príde mi, že to zmenšuje napätie medzi nami. Kamarátov to z nás nerobí, to je nám obom jasné... ale pre oboch je jednoduchšie, keď sa navzájom doberáme, než keby sme na seba vrčali a syčali. A tiež nemám záujem si merať s Conlaedom sily a niečo mi hovorí, že ani jemu sa do toho nechce.

Uškrnula som sa a Conlaed len prižmúril oči, prisľubujúc mi odvetu. Jeho nohy sa na krátku chvíľu stali vzduchom a kovové puto jednoducho cinklo na podlahe. Pri dverách do jedálne sa k nám pridal aj Priamos a spoločne sme začali raňajky. Chystala som sa natiahnuť po čašu s kávou, keď dnu niekto vošiel, alebo skôr vbehol. Conlaed zvraštil obočie a naklonil hlavu. Dotyčného nečakal.

,,Čo tu robíš...?" zamrmlal a premeral si féra, ktorý ostal stáť vo dverách.

,,Prepáčte, že vás vyrušujem, veličenstvo... Niekto tam bol. Niekto vstúpil do tieňov. Do jednej z komnát vašeho brata..." povedal fér bez toho, aby sa medzi vetami nadýchol. Conlaedova tvár zbledla, prudko vstal zo stoličky a zmizol v dyme. Temnota ešte úplne nezmizla, keď som sa postavila a rozbehla preč. Vedela som, kde sú tiene... vedela som, na ktorú chodbu sa mám dostať. Hanniel aj Priamos sa postavili tiež, ale než urobili jeden krok, bola som dávno preč. Vybehla som po niekoľkých schodiskách a ocitla sa na tmavej chodbe, kde mi do uší opäť doľahli zastreté hlasy, ktoré mi vraveli, kam ísť. A v komnate, kam ma naviedli, som naozaj našla kráľa uprostred rozhádzanej miestnosti.

Pootočil ku mne hlavu a potichu sa spýtal: ,,Ty si to nebola, že nie...?"

Odpoveď poznal, ale aj tak som šepla: ,,Nie."

,,Kto mal drzosť zájsť tak ďaleko?" zavrčal a ruky zaťal v päste.

,,Mňa skôr zaujíma, čo tu mohli hľadať..." zamrmlala som a sklonila sa ku črepinám na zemi. Rozhádzané bolo všetko. Periny roztrhané, skrine vyhádzané, všetky nádoby porozbíjané. Dokonca rozmlátili stôl. Vzdychla som si a sama pre seba pokývala hlavou: ,,No... nech hľadali čokoľvek, nemyslím si, že to našli..."

,,Prečo?" zamračil sa Conlaed, ale otočil ku mne hlavu iba z časti.

Zodvihla som tmavomodrý črep zo zeme a v ruke z neho vytvarovala vlka. Naklonila som hlavu a zodvihla zrak ku Conlaedovi: ,,Predpokladám, že sú stovky miest, kam sa dá niečo schovať. Pozri sa navôkol. Príde mi, že prezreli všetko, čo im napadlo. Aká je pravdepodobnosť, že tú vec, čo hľadali, našli práve na tom poslednom mieste...?"

V tieňoch súcituWhere stories live. Discover now