V tieňoch súcitu

92. Kapitola

Sprvu sa jeho výraz nemenil. S obavami som po ňom prechádzala pohľadom a čakala na nejakú reakciu. Nebola som si istá, či je jeho mlčanie dobrým znamením, alebo len tichom pred búrkou. Napokon sa Priamos zamračil a nahlas sa rozosmial. Vyvalila som naňho oči a so zvrašteným obočím sa snažila pochopiť jeho pobavenie, ktorému som absolútne nerozumela. Ale už po niekoľkých sekundách mi bolo jasné, že nech sa smeje pre akýkoľvek dôvod, pobavenie v tom nie je. Keď sa prestal smiať, chytajúc dych vyjachtal: „To-to je nejaká somarina, nie? Ve-Veď..."

„Len rovnocenný môže tie putá zložiť zo zápästia. A to urobil Aillard. Aillard má krv kráľov a len niekto iný s krvou kráľov mu je naozaj rovnocenný, takže... Vyplýva z toho, že aj ty..." nemohla som pokračovať, pretože Priamos ma prerušil.

Pokrútil vo vzduchu prstom v nesúhlasnom geste a opäť sa zachechtal: „Najprv mi povieš, že si dedička noci a ohňa... Fajn, to je tvoja osobná vec a že si si to nechala pre seba ti nevyčítam, hoci ma to zamrzelo. Ale toto? Nemala si pocit, že by si mi to mala povedať?"

„Práve som to urobila!" ohradila som sa, ale bola som si vedomá toho, že to bola úbohá obhajoba a ani Priamosovi to zjavne nestačilo.

Absurdne sa zasmial a otočil sa mi chrbtom: „Áno, ale bezmenná mi to musela naznačiť a až keď som ti to povedal, vysvetlila si mi to. Povedala si mi pravdu, až keď som ťa k tomu vyzval!"

„Nebola lepšia príležitosť."

„Že nie?!" zavrčal a prudko sa opäť otočil tvárou ku mne. Okamžite som zmĺkla a o nepatrný krok cúvla. Je naštvaný... Čo ak sa ma teraz pokúsi podpáliť? Namiesto vrhania ohňových gúľ však Priamos len rozhodil rukami a pokrútil nado mnou hlavou: „Mohla si mi to povedať za tie dni, čo sme tu. Keď som sedel vo vašej izbe, zatiaľ čo ty si sa mračila na prázdne plátno... Mohla si to využiť, aby si mi povedala pravdu!"

Pristúpila som k nemu o niekoľko krokov a prst mu namierila na tvár, načo sa mierne zaklonil, akoby sa bál, že mu vypichnem oko. So zakliatím som ruku spustila k telu: „Opakujem... nebola lepšia príležitosť. V mojich očiach nie. Čo som mala podľa teba robiť? Otočiť sa k tebe a len tak začať: Mimochodom, keď si nám umieral na operačnom stole, zistili sme, že máš krv kráľov... Ale nie je to nič extra, preto ti to teraz hovorím len tak, akoby sme sa rozprávali o počasí... Vzal by si to lepšie!?"

Chcel ešte prehovoriť, videla som mu to na očiach, ale aj tak ostal ticho. Stisla som pery a odvrátila sa od neho. Nebolo nič iné, čo by som mu povedala.

Ako na zavolanie sa k nám z vedľajšej chodby začalo približovať niekoľko postáv. Tri som rozoznala: Arryna, bezmennú a Eldwyna. Dvaja férski muži, ktorí ich sprevádzali, pre mňa boli neznámi. Keď k nám princ Tonitrua dorazil, sotva postrehol dusivú atmosféru, ktorá medzi nami vládla. Len pokynul svojim spoločníkom aby pristúpili a prehovoril: „Ak môžem vyrušovať... chcem vám predstaviť mojich dobrých priateľov. Toto sú Osiris a Martell. Im verím. Teda..."

„Teda vedia viac, ako väčšina férov v Tonitrua. Čo všetko si im povedal?" nadvihla som obočie a ignorovala fakt, že sa na mňa Priamos stále pozerá a ja si nie som istá, či ma pohľadom zabíja, alebo sa ma len snaží prinútiť pokračovať v našom rozhovore.

Arryn sa pousmial a potľapkal vyššieho z nich po pleci: „V podstate vedia všetko. Zajtra sa k nám pridajú a pomôžu nám. Viac očí sa hodí a zvýši to šance na úspech."

Prikývla som a prešla po vyššom mužovi pohľadom. Musela som zakloniť hlavu, aby som si ho poriadne premerala, pretože... Bol veľmi, naozaj veľmi vysoký. Keby som porovnala svoju dlaň s tou jeho, asi by sa moja ruka stratila. Pokožku mal v odtieni horkej čokolády, výrazne tmavšiu ako Aillard a Edan. Čierna dúhovka dokonale splývala so zrenicou jeho očí, hoci ju posievali drobné sivé fliačiky. Jeho tvár bola mladá - ako prakticky u každého féra - a na brade mu rástlo jemné, sotva badateľné strnisko. Naopak jeho hlava bola až na jednu dlhú jazvu hladká ako pokožka bábätka. Nemohla som tvrdiť, že by som z neho mala dobrý pocit, ale môj úsudok nebol v tomto smere práve najlepší. Už len Sauron je jasným príkladom toho, ako veľmi sa dokážem na prvý pohľad v niekom zmýliť. Aj tak mu ale úplne nedôverujem... Už tak si nie som istá, či bolo najlepším rozhodnutím veriť Arrynovi, ale... spojencov sme potrebovali, takže to za to riziko stojí. Aspoň v to dúfam.