My life

23. kapitola

Prebudenie bolo jedno z najkrajších. Otvorila som oči a vedľa mňa bol on. Tobias. Jeho ruka pevne držala môj pas, a spokojne oddychoval. Pozorovala som ho.. ako sa jeho hrudník nadvihuje v pravidelných intervaloch a vlásky mu jemne skackajú. 

Rukou som mu začala kresliť po hrudi rôzne tvary. Len tak som sa ho dotýkala a užívala som si jeho prítomnosť. 

Zamrvil sa a otočil sa smerom ku mne . " Dobré ráno láska.." povedala som mu a vlepila letmý bozk na pery. " To najkrajšie !" s úsmevom na tváry mi povedal.  " Čo keby sme dnes zostali v posteli ? " pozrel sa na mňa psími očami , ktorým sa nedá povedať nie. " Zlato.. ja ale musím ísť do práce.. a ty by si mal ísť do školy.. " usmiala som sa na neho . On sa len zamračil a pokrútil hlavou , na znak protestu.

" Urob to pre mňa.." pokúsila som sa o čo najpresvedčivejší úsmev.  On si len povzdychol a prikývol. " Ale chcem si ťa ešte vychutnať !" Behom sekundy som pod ním ležala. Ani som nestihla zareagovať a jeho pery sa pohybovali po tých mojich.

 "Zlato.. stačilo ti nie ? " s úškľabkom na tvári som sa ho spýtala. Nieže by mi to vadilo, ale za prvé on musí ísť do školy , ja zas do práce .. a ďalšie dôvody nejdem menovať.. Viem že sme opäť spolu po dlhšom čase , ale nechcem aby som si na toto zvikla.. Potom to budedosť ťažké. 

" Nikdy mi nestačíš.. potrebujem ťa pri sebe stále.. a aj to mi je málo.." Opäť sa prisal na moje pery a ja som mu v tom nedokázala zabrániť. Tie jeho pery, ktoré chutili ako jahody , som proste nedokázala len tak nechať odísť. 

" Bež sa už obliecť!! Nestihneš to!" Povedala som mu po chvíli. " Tak fájn.." vstal z postele a už ho nebolo. Ja som tiež vstala a zišla som dolu do kuchyne, aby som urobila raňajky. Vybrala som z chľadničky vajíčka , slaninu a urobila som praženicu. 

Prichystala som 3 taniere a naložila ich praženicou . K tomu som pripravila ešte hrianky a kávu. Ako som položila kávu na stôl , dole docupitali obaja bratia. Tobias ma privítal bozkom i keď ma videl pred 15-timi minútami..a Jacob mi len kývol a sadol si za stôl. Neriešila som to a tak som aj ja spolu s ostatnými začala jesť. 

Počas jedenia sme neprehodili ani slovo. Keď sme dojedli, pozbierala som špinavý riad a vydala sa do kuchyne. Vložila som riad do umývačky a pustila program. Keď som sa však otočila, zľakla som sa. Pri mne stál Jacob..  Vypadal dosť naštvane. " Teraz ma dobre počúvaj.. odídeš si z domu, len tak.. nedáš o sebe nikomu nič vedieť.. a potom sa tu ukážeš ako divoká voda a chceš aby ti to všetko všetci prepáčili?? A aby ťa každý ľutoval.. Óó bože Sofia.. chudinka malá.. má zlomenú ruku .. odreniny a neviem čo všetko .. Ale urobila si to naschvál.. Môjho brata len namotávaš .. Dávam na teba pozor! Mám ľudí všade.. A nerobí mi problém rozdeliť vás , kedy len chcem.. No teraz to ešte nespravím.. Mám pár citov k môjmu bratovi , a keď som videl aký bol zničený.. no .. " ja som s vyvalenými očami na neho pozerala. V tom sa za nami ozvalo odkašľanie. 

"Ako dlho si tu ? " drzo sa opýtal Jacob Tobiasa. Ja som len s otvorenou hubou stála na mieste a kmitala očami medzi nimi . " Dosť dlho na to , aby som videl ,  čo si zač ty sviňa!!" Tobias ho chytil pod krk a pritlačil ho ku stene. Sršala z neho zúrivosť. Jedna päsť bola zatknutá a hánky boli až biele. Cítila som ako to v ňom vrelo. No nechcela som , aby sa medzi nimi niečo stalo. A už vôbec nie kvôli mne. Tobias už načahoval päsť na Jacoba a začali sa mlátiť. Okamžite som sa k nim rozbehla a snažila sa ich od seba dostať.

 To som ale asi robiť nemala. Schytala som to rovno do nosa. Z nosa mi začala tiecť krv. Moje nohy sa nedokázali udržať v stabilnej polehe a roztriasli sa. zrazu som už sedela na zemi a z nosa mi už tiekla krv prúdom. Všetko zrazu stíchlo.  Počula som len kroky . To ku mne s ľadom a vreckovkami bežal Tobias. Na tvári mal zhrozený a ospravedlňujúci výraz. Bolo to zničujúci pohľad.

Podišiel ku mne a priložil mi na vreckovku k nosu . Nedokázala som povedať ani mäkké ň , nieto ešte usmiať sa alebo niečo podobné. Nedokážem popísať to čo som videla v jeho tvári..Bolo to proste neopísateľné. Nikdy predtým som ho tak zničeného nevidela. 

" Ja.. ja .. sa strašne ospravedlňujem.. ja .. nevedel som .. prepáč.. ale keď on ma tak strašne nasral.. myslel som si , že aspon on je normálny.. ale teraz vidím , že som sa mýlil.. prosím zlato prepáč mi to .." s ospravedlňujúcim výrazom sa mi pozeral do očí. Zmohla som sa na jeden úsmev a prikývnutie. 

Automaticky som mu tým vykúzlila úsmev na tvári . Trochu viac mi pritlačil na nos a ja som sikla od bolesti. No stačil mi pocit, že sa o mňa stará niekto , koho ľúbim .. Všetka bolesť zrazu zmyzla. Bolo mi jedno , že pred chvíľou mi jeho brat povedal to , čo mi povedal.. bolo mi jedno absolútne všetko . Nestaralo som sa o to čo si kto myslí. Bolo mi to úplne jedno v tejto chvíli. 

Pomaly som vstala a podišla k linke . Do pohára som si napustila studenú vodu z kohútika a napila som sa. Krv som si už s Tobiasovou pomocou zastavila , no on trvá na tom , že si mám ísť ľahnúť a oddíchnuť.  Poslúchla som ho . Síce bolo ráno okolo pol ôsmej, ale bola som strašne unavená. 

" Zostaneš prosím so mnou ? " plačlivo som sa spýtala Tobiasa, keď ma prikríval perinou. " Bál som sa , že sa neopýtaš.." vlepil mi bozk na čelo a ľahpl si ku mne. Opatrne si ma k sebe pritiahol a pritúlil sa ku mne. Už mi bolo jedno , že musí byť v škole. Chcela som len ležať v jeho objatí a premýšľať. No  to premýšľanie dlho netrvalo.

Niekto zazvonil na zvonček. Videla som , že Tobias spí, a tak som sa zdvihla a zišla som dole schodmi. Otvorila som dvere a čakalo ma nemilé prekvapenie.....

trošku tak o ničom kapitola, ale už som potrebovala niečo napísať.. Trošku napínavý koniec.. uvidíme čo/kto ju čaká pred dverami.. :) vote , komet..:)