My life

24. kapitola

Dávid. Pred dverami stál Dávid. Ako ma mohol nájsť? Kto mu to mohol povedať ? Ako sa tu len tak mohol zjaviť? Ako .. ako .. ako je to možné ??? Ách.. čo teraz .. Tobias ma nebude počuť.. Môže mi urobiť čo len bude chcieť. 

" Ale ale.. len teraz sa vstáva?? " s horkým úsmevom na tvári mi povedal. Nahlas som preglgla . Mala som zrazu v hrdle veľkú hrču, ktorá mi nedovolila poriadne ani nadýchnuť.  Celú si ma premeral a zahryzol si do pery. Už som to nevydržala a vykríkla mu do očí .

" Prečo mi už konečne nedáš pokoj ?? Choď si za mojou matkou ktorá ti určite rada dá .." V tej chvíli som si však neuvedomila čo som povedala . Až keď mi na líci pristála facka.  Chytila som si líce rukou a hnusne pozrela na Dávida.  Zas s tým začína.. Nikde nie som v bezpečí.. 

" Rád by som za ňou utekal .. ale je mřtva.." zasmial sa tým najslizskejším úsmevom. " Teraz si robíš srandu však ? " pozrela som na neho s kvapkou nádeje. 

Pozrel sa na mňa s vážnym pohľadom na tvári. " Vypadám snáď na to ?? "  

Zmohla som a len na pokrútenie hlavou . Okamžite som zabuchla dvere a zviezla sa po nich. Moja mama.. moja mama ..je mŕtva.. Ako sa to stalo ? Prečo som s ňou v jej posledných chvíľach nebola? Prečo som sa k nej správala ako k najväčšej handre ? Veď to bola moja matka!!! Nosila ma pod srdcom , vychovávala v láske až kým otec neodišiel.. Vtedy išlo všetko dolu vodou..  Ale prečo ?? Prečo práve ona.. Prečo práve mne sa musí rúcať život.. 

Už som vzlykala na plné kolo , keď ku mne prišiel Tobias s vystrašeným výrazom na tvári . " Sofi.. Sofi.. čo sa deje ? Už som pri tebe.. čo sa stalo ? " Len som sa na neho pozrela a ešte viac sa rozvzlykala. Nedokázala som to zastaviť. 

Hladil ma po chrbte a tíšil.. Opakoval mi , že všetko bude dobré.. Ale ako to môže byť dobré ?? Veď moja matka tu už nie je !! Nikdy to nebude dobré.. 

"Zlatko.. povieš mi čo sa stalo ? " spýtal sa po dosť dlhom čase Tobias.. Zhlboka som sa nadýchla a vydýchla. " Moja mama.. je..je..je..je..m-m-mŕtva.." Opäť mi vytriskli slzy a vzlykala som . Ono to proste nejde . Myslela som si , že mi nebude chýbať po tom všetkom, čo mi urobila.. Ale ono sa teraz nedá myslieť len na to všetko zlé.. ale len na tie krásne chvíle s ňou.. 

" Láska .. úprimnú sústrasť .. ale musíš sa postaviť a íť ďalej.. Ona by ťa nechcela takto vidieť... Nechcela by aby si sa trápila.. Prosím už neplač.. Zavolám tvojmu šéfovi , že dnes do práce nepôjdeš.." Keď spomenul prácu , hneď som ožila. " Ale ja do práce pôjdem.. nikomu nevolaj .. Ale pôjdeš tam so mnou ? Nechcem byť sama.. " zafňukala som . Tobias sa pousmial a odpovedal : " Samozrejme , že s tebou pôjdem.. Aj na kraj sveta .." Dal mi letmú pusu na tvár a ja som sa musela pousmiať. Ruku mi položil na tvár a prstom mi zotrel slzy. " Už prosím ťa neplač.. " pobozkal ma na čelo a pomohol mi vstať. 

" Nemysli na to a uži si dnešok v práci.." prikývla som a vydala sa hore schodmi do izby. Zo skrine som si vytiahla čisté spodné prádlo a vošla do kúpeľne. Zobliekla som sa a vstúpila do sprchy. Pustila som na seba kvapky teplej vody, ktoré mi uvoľnovali každý môj stuhnutý sval na tele. Namydlila som sa a zmila zo seba všetku penu. Chvíľu som v sprche ešte stála , ale nakoniec som z nej vyšla a osušila som sa. Obliekla om si spodné prádlo a vyšla z kúpeľne . Vydala som sa ku skrini , kde som začala hľadať niečo vhodné na seba. 

" Bože zlato toto mi nerob.. Mala by si sa rýchlo obliecť lebo to nevydržím.." Usmial sa na mňa tým eho typickým zvodným úsmevom.  Podišla som k nemu a dala mu pusu . Len takú provokatívnu. Umiala som sa na neho a otočila sa naspäť ku skrini.   Zavrtela som pritom zadkom a začala vyberať zo skrine oblečenie. Cítila som , že sa Tobias približuje a tak som sa otočila " Zlato bež sa obliecť do niečoho pekného .." vyhnala som ho z izby a obliekla som si áčkovú čiernu sukňu k nej biele tielko a na vrch čierné sačko.  K tomu som si na nohy obula čierne lodičky  mašličkou .