Eva

9.

„Do frasa!“ Eva rýchlo stiahla plyn pod hrncom, z ktorého sa penilo. Skákala po maličkej kuchyni od platne k umývadlu, kde si chladila popálenú ruku.

Neznášala variť. Vôbec jej to nešlo a každý pokus sa skončil fiaskom.

Keď hrniec so zemiakmi konečne prestal pretekať, vydýchla si. Pustila doň studenú vodu a na chvíľu si sadla na voľné miesto na kuchynskej linke.

Aj bolesť na rebrách pomaly ustupovala a mohla sa viac-menej normálne hýbať. Zo zápästia si stiahla gumičku a vlasy si ňou zopla do nedbalého drdolu.

Displej mobilu na stole sa rozsvietil a tak zoskočila z linky. Nad správou od Anny sa musela pousmiať. Eve poslala fotku svojho šarmantného taxikára, s ktorým práve cestuje na pracovný obed.

Eva jej odpovedala: Nechaj mu svoje číslo, možno sa bude páčiť aj Sebovi.

Znova prešla ku kuchynskej linke a keď hľadala niečo, s čím by mohla popučiť zemiaky, v zámku zacengali kľúče.

Bleskovo sa zvrtla k dverám, prvé, čo ju napadlo, bolo skryť sa do spálne. Tri rýchle kroky stačili, aby sa skryla za stenu, hneď vedľa spálňových dverí.

Votrelec vošiel do chodby. Eva sa neodvážila vypchať hlavu, aby videla, kto ju dnes prišiel navštíviť. „Eva?“ zaznelo zvolanie, ktoré sa roznieslo po celej chatke.

Evou prešla vlna úľavy. „Mami?“ vykukla zo spálne a uvidela svoju mamu s dvoma veľkými taškami v rukách, „čo tu robíš?“

„To isté som sa chcela opýtať ja,“ tašky zložila k pohovke a premerala si Evu pohľadom.

„Ja...varím,“ obzrela sa do kuchyne, kde konečne prestali poskakovať pokrievky na hrncoch. „Dobre vieš, že sa nepýtam na to,“ pomaly prešla k Eve a jej ruky vložila do svojich, „čo sa stalo?“

Eva odvrátila pohľad a dúfala, že ten mamin nepadne na nezamaskované zápästia. Keď odpoveď neprichádzala, začala hovoriť mama: „Priniesla som sem pár vecí, s otcom sme tu chceli stráviť víkend. Ale ako vidím, plán asi padá.“

„Nie, nie, kľudne príďte. V sobotu tu aj tak nebudem a na nedeľu už niečo vymyslím,“ nenápadne ruky vytiahla z maminho zovretia a nepatrne zväčšila priestor medzi nimi.

„Nevymýšľaj, prídeme inokedy. Si v poriadku?“ pohladila Evu po líci. Už dlho ju nevidela a začínala si o ňu robiť starosti.

„ Áno, jasné. Som úplne v pohode. Len som chcela byť chvíľu sama, oddýchnuť si a tak,“ vystrúhala ten najkrajší úsmev, aký len v danej situácii mohla.

„Dobre, tak to som rada,“ nechcela na Evu tlačiť, tušila, že sa muselo stať čosi vážnejšie. Od návštevy Anny jej to vŕtalo v hlave, bolo jasné, že sa medzi ňou a Tomášom neodohrala len obyčajná manželská hádka.

Nenápadné vyzvedanie Evinej kamarátky nasvedčovalo tomu, že už dávnejšie nevie, kde je. „Tak sa poďme pozrieť, čo si ukuchtila,“ zvrtla sa do kuchyne.

„Radšej tam ani nechoď, nebude to jedlé,“ povzdychla si Eva. „Jasné že bude, vonia to pekne,“ zdvihla tanier, ktorým bola prikrytá panvica, „aj to celkom dobre vyzerá. Ideme jesť!“ Eva sa musela pousmiať nad maminou snahou.

Zemiaky len porezali, keďže pučidlo v kuchyni nenašli a s plnými taniermi zasadli k stolu. Jedlo naozaj nebolo až také zlé, ako si myslela. Mäso bolo prisušené trochu viac, ako by bolo dobré, no koreniny mu dodávali výraznú chuť.