Eva

27.

Eva sedela pohltená sedacím vakom na streche Šimonovho ateliéru. Keď sem-tam zdvihla hlavu od obrazovky notebooku, sledovala posledné útržky zapadajúceho slnka. Plachty nad hlavou nadvihoval chladnejší vánok a tak si k sebe huňatú deku pritiahla vyššie ku krku.

Upravovala si rozhádzaný drdol, keď sa otvorili dvere na strechu. Najprv z diery vykukla Šimonova blonďavá hlava a o chvíľu bol na streche celým telom.

„Skoro som ťa tu zamkol!“ zvolal, keď zatváral poklop. Eva skontrolovala, či uložila už upravené fotky a napoly privrela notebook.

„Ešte som chcela dokončiť tú poslednú svadbu,“ pretrela si unavené oči. Šimon si sadol na taburetku vedľa nej a hlavu si položil na kolená.

„Myslím, že táto bola najhoršia, na akej som kedy bola. Ženích sa totálne strieskal ešte na začiatku hostiny, nevesta polovicu času preplakala a druhú sa hádala s mladým v hotelovej izbe,“ natiahla ruky nad hlavu aby uvoľnila boľavý chrbát, „a nakoniec, keď som sa už balila, mi prišla povedať, nech to urobím tak, aby na fotkách vyzerali šťastne.“

Šimon sa s dlhým výdychom usmial a otočil hlavu na druhú stranu.

„Ľudia sú totálne trafení!“ vyčerpane zavrel oči, „dnes som fotil asi desať maturantiek na tablo. Ne-zná-šam to. Namachlené, že by ich ani vlastná mater nespoznala. Ak sa ma každá aspoň tridsať krát neopýtala, či jej nemôžem zúžiť tvár, tak ani raz.

Dve som musel prefocovať trikrát! Jedna sa polhodinu rozhodovala medzi dvoma totožnými fotkami. A-a, vieš čo, nebudem ti o tom ďalej hovoriť, lebo na to potrebujem čo najskôr zabudnúť. Po dnešku potrebujem rekonvalescentný pobyt v kúpeľoch.“

„Je to humus. Čo sa to stalo s fotografiou. To čo malo zachytiť tú najčírejšiu skutočnosť dnes slúži na obabrávanie ľudí,“ Eva zaklonila hlavu dozadu a tiež zavrela oči. „Obabrávanie... ja by som použil iné slovo,“ zamrmlal Šimon.

„Vieš, že ja som sa na tablo fotila sama? A bola to veľmi podarená fotka. Nemala som statív. Foťák som mala na poličke a akurát som si uvedomila že odtiaľ padal. Presne v ten moment som od ľaku v ruke stisla diaľkovú spúšť. Bolo to také... pravdivé,“ spomínala Eva a ešte lepšie sa zababušila do deky.

„Tak to si jedna z milióna,“ vstal, z vedľajšieho vaku zobral poskladanú deku a vankúš, „ja už idem. Potom zamkni, prosím.“ Eva lenivo otvorila oči.

„Idem aj ja, aj tak už asi meškám,“ vstala aj ona, notebook si pritisla k hrudi a zabalená v deke sa rozišla k poklopu.

„Kde sa chystáš?“ počula pýtať sa Šimona, keď schádzala po rebríku do ateliéru.

„Idem... von,“ z pohovky si zobrala tašku a namiesto nej na ňu hodila deku.

„Von, hej? A smiem vedieť s kým?“ keď okolo nej prechádzal potiahol ju za drdol.

„Teraz ti to tak poviem,“ zachmúrila sa naňho keď si sťahovala gumičku z vlasov. Šimon si pretiahol mikinu  cez hlavu a podržal Eve dvere. Prešla nimi bez poďakovania a rýchlo zbehla dole schodmi. Počkala pri vstupných dverách, lebo sa jej nechcelo vyťahovať kľúče.

„Mala by si sa naučiť slušným mravom,“ vztýčil ukazovák, zatiaľ čo hľadal ten správny kľúč. Prevrátila očami a netrpezlivo čakala, kým odomkne dvere. Keď už štvrtýkrát prechádzal zväzkom so šiestimi kľúčmi pochopila, že to robí naschvál.

„Dobre, fajn! Idem von s jedným chlapcom zo školy,“ sladko sa naňho usmiala a dúfala, že konečne odomkne dvere.

„Aha, takže rande. Mohla si povedať hneď na začiatku,“ prestal sa prehrabovať kľúčmi a celú pozornosť venoval Eve.