Eva

28.

Auto zaparkovala na príjazdovej ceste a vystúpila. Rýchlym krokom prešla k bráne, stisla kľučku a zistila, že je zamknutá. Zvonček na bráne jej pod prstom zavibroval. Nervózne sa poobzerala okolo seba, akoby bola zlodej, čo sa chce vlámať do domu.

Dúfala, že bude doma. Potrebovala spoločnosť, človeka, ktorý rozumie, nepotrebuje rozdávať rady, iba počúvať, ak je treba. Po stretnutí s Vladom sa cítila vyčerpane. Psychicky aj fyzicky.

Vchodové dvere sa otvorili a odhalili Anninu útlu postavu v čiernych teplákoch a tričku.

„Odomknem ti,“ privrela dvere a natiahla sa pre kľúč. Pomaly zišla schody a s neurčitým výrazom pozorovala Evu ako prekračuje z nohy na nohu.

„Diaľkové stále nefunguje,“ povzdychla si, keď v zámku pretáčala kľúčom, „poď ďalej!“ Eva vošla do dvora, no pred schodmi sa zastavila.

„Nemohla by si prísť so mnou? Len tu neďaleko. Pár minút autom,“ hlas mala jemný, podfarbený smútkom, ktorý ju naplnil krátko po odchode z reštaurácie.

Nebolo to kvôli Vladovi, zasiahlo ju náhle uvedomenie si vlastnej chyby. Zrazu vedela, čo chcela, no tiež si uvedomovala, že na jej prianie už mohlo byť neskoro.

Anna len prikývla a bez slov sa znova stratila v dome. Ani medzi nimi dvoma to nebolo ružové, Eva odmlčala aj pre ňu. Neodpisovala jej na správy, nezdvíhala hovory. Chcela sa odpútať od nového života a začať žiť ten starý.

Znova utiekla, zmizla bez vysvetlenia. Tentokrát ju nehľadali.

Keď sa Anna znova objavila, mala obuté čierne botasky a v ruke sivú mikinu. „Ďakujem,“ povedala Eva celkom neplánovane. Anna len pridvihla kútiky úst a rozišla sa k Evinmu autu.

Eva ju nasledovala, počula, ako tresla s dverami a napokon si aj ona sadla za volant. Predtým, ako naštartovala sa celým telom otočila k Anne. Tá upierala pohľad na svoj odraz v skle okna.

Von už bola takmer tma a v aute sa svietilo. Bola pripravená rozprávať, ospravedlniť sa. Nadýchla sa, dokonca pootvorila ústa, no napokon sa rýchlo znova otočila k volantu a naštartovala.

V aute bolo ticho. Ani jedna nezapla rádio, načúvali príjemnému hučaniu motora. Nevedela, kam šoféruje, nemala plán. Ulice vyberala automaticky, až jej začali pripadať príliš povedome.

Park neďaleko domu, kde žila s Tomášom. Bol veľký, mala rada fontánu, ktorá bola pri jeho kraji. Vnášala do nej pokoj. Kedysi si predstavovala, ako sa okolo nej prechádza s kočíkom. Potom tam už nikdy nešla.

Obidve ostali sedieť v aute so zapnutými pásmi. „Nemala som to urobiť takto,“ začala Eva, „mala som sa rozlúčiť. Vysvetliť. Neutiecť. Je mi to ľúto.“ Eva sa uprene pozerala pred seba.

Tma bola všade okolo nich. Eva zhlboka dýchala. Ruky sa jej potili a cítila slabé kŕče na stehnách. Bola nervózna a unavená.

Anna sa ironicky zasmiala: „Je ti to ľúto? To nie je vec, čo sa stane raz. Týždne som sa ti snažila dovolať. Denne som ti písala správy. Ignorovala si ma. Úplne si ma odstrihla.“

„Ja viem. Bola to chyba. Fakt sa ospravedlňujem,“ trhane sa nadýchla, „nastúpila som do firmy a... bolo to blbé. A potom ten...článok. Chcela som od toho všetkého utiecť. Začať tam, kde som skončila pred Tomášom. Vymazať nový život.“

Nastalo ticho.

Dlhé mučivé ticho.

Eva pohľadom behala z Anny späť na volant a ruky si nervózne žmolila v lone.