Eva

25.

Jednou rukou si mobil pridŕžal pri uchu a druhou sa s nažil perá po stole rozmiestniť tak, aby ich poloha nedávala absolútne žiadny logický zmysel. Jedno pod kopu žltých zložiek, druhé takmer na hranu, aby sa dalo ľahko zhodiť.

Hľadanie miesta pre tretie pero náhle prerušil hlas v telefóne: „To myslíš vážne? Ďalší? Tento týždeň to už je cca tridsiaty ôsmi! Neviem, kde zháňaš tých pracháčov, ale mal by si spomaliť, nestíham ich špehovať. Alebo by som mal zvýšiť sadzbu...“

Energia, ktorá z Marka vyžarovala aj cez telefón donútila Tomáša na tvári nosiť úškrn.

„Keď vieš ako na to, začnú prichádzať samí,“ Tomáš ukazovákom šťuchol do kôpky dokumentov, tá sa pomaly zviezla na pracovnú dosku stola. Z kraja zhodila pero, ktoré tam pred chvíľou položil. O dva kroky od stola ustúpil a pozorne ho premeriaval pohľadom.

Nebolo to ono.

„Dobre, už sedím za počítačom. Môžeš,“ Markov hlas v Tomášovi vyvolal nervozitu.

„Nie je to tak úplne klient... Volá sa Klára,“ Marko do telefónu dlho zapískal.

„Ale čo, tak Klára. Ja viem, že od doby, kedy si randil, prešiel už nejaký čas, ale frajerky sa spoznávajú tak, že s nimi tráviš čas, rozprávaš sa s nimi a tak,“ slová naschvál naťahoval aby pôsobil infantilne ako čerstvo zamilovaný pubertiak.

„Mohli by sme prejsť rovno k veci?“ Tomáš si sadol do niekdajšej Evinej stoličky a zaklonil hlavu.

„Fajn, ako chceš. Ale potom dávaj pozor, čo pred ňou povieš. Pretože ak na ňu vybalíš niečo, čo ti sama nepovedala, to bude prúser, kamoško,“ Marek nasadil vážny tón, „takže Klára. A ďalej?“

Tomáš pootvoril jednu zásuvku a žltý zvýrazňovač položil na zosypanú kopu papierov.

„To je všetko,“ zodvihol spadnuté pero a položil ho k žltým zložkám.

„Tak v tom prípade ti nezostáva nič iné, len dotyčnú Klárku spoznať osobne,“ Tomáš sa zachmúril a vstal.

„Okruh môžeš zúžiť len na naše mesto. A hľadaj len ženy medzi, ja neviem, dvadsať až tridsať rokov,“ počul, ako sa Marek na druhej strane linky uchechtol.

„Tomáško, neviem, či si ešte pamätáš, ale najal si si ma, aby som ti preklepol nových klientov, či nemajú dlhy, nie je na nich vydaný medzinárodný zatykač a tak ďalej. Mimochodom, jeden, už neviem ako sa volá, sa mi nezdal, to ti ešte pošlem.
Možno zajtra, ale asi najskôr až pozajtra. Aby som dokončil, v zmluve nemám žiaden dodatok o tom, že budem musieť preklepnúť každého, kto sa na Evu pozrel, keď okolo nej prechádzal po ulici. Kontroloval som to. Pretože typujem, že aj do Klárky je nejak zapletená Eva, hejže?“ Marek si zreteľne užíval svoj monológ.

Tomáš zostal ticho. Bola to pravda. Bol až príliš priehľadný.

Len vďaka Marekovi vedel, že Eva znova nastúpila do školy. Úprimne sa z toho tešil, fotografia ju robila Evou, o fotení by s nadšením dokázala hovoriť celé hodiny a on by ju počúval. Sledoval by jej žiariace oči, aj ako rozhadzuje rukami, keď vysvetľuje jedinečnosť každého záberu.

Čo ho však tešilo menej, bol fakt, že fotí so Šimonom. Aj keď je rád, že namiesto práci v kancelárii robí, čo ju baví, robí to so Šimonom. Tajne dúfal, že po incidente pred chatkou jej dá pokoj, no nestalo sa tak.

„Nemôžeš to proste nejak urobiť? Má dlhé blond vlasy a svetlozelené oči. Fakt by som to potreboval, je to dôležité,“ začal Tomáš po chvíli ticha.