Eva

12.

Tomáš len veľmi pomaly odstúpil od trojnožky. Cúval s rukami vystretými pred sebou, bol pripravený chytiť ju, ak by znova spadla. Keď bol pri dverách a trojnožka stála na mieste, vykukol na chodbu.

Cez otvorené dvere do spálne videl obrys Evinho tela na posteli.

Pár dní si myslel, že je z najhoršieho vonku. Chodila jesť do jedálne, aj bez toho, aby jej to musel pripomínať. Sama začínala rozhovory, dokonca sa naňho párkrát naozaj usmiala.

A Tomáš bol preto neuveriteľne šťastný.

Aj napriek situácii, ktorá vznikla v otcovej firme, po dlhej dobe cítil pravé šťastie.

A to len kvôli Eve.

Včera ráno zas nevstala z postele. Keď ju hladil po vlasoch, cítil, že vankúš je znova vlhký. Rozprával sa s ňou a pokračoval aj keď neodpovedala na jeho otázky. Pobozkal ju aj keď od neho odvracala tvár.

Ak nebol s Evou, zavrel sa do pracovne a vybavoval telefonáty. Na otca mal neskutočne ťažké srdce. Dobre vedel, čo sa stalo, tváril sa ako ten najsúcitnejší človek na svete a o necelé dva týždne sa presťahoval so svojou mladou frajerkou kdesi do Stredomoria.

Bez jediného slova. Jedno ráno Tomáš zistil, že je firma prepísaná na jeho meno.

Bez varovania, bez prípravy, v najnevhodnejší čas, aký si mohol otec vybrať.

Nechal si len akcie, ktoré mu každý mesiac na účet pripíšu peknú sumu peňazí. Z Tomáša sa stal z večera do rána jediný majiteľ Palman Ecocare, najprestížnejšej spoločnosti svojho druhu v štáte.

Eve to vtedy pár dní tajil. Potreboval to najprv sám spracovať a vymyslieť, čo ďalej.

Neskôr požiadal Annu, aby k nim raz večer prišla. Vedel, že jeho by k sebe nepustila a nechcel, aby po tom, čo jej oznámi, že nekonečná mladosť, ktorú spolu mali prežiť, sa už definitívne skončila. Eva vtedy nepovedala ani slovo. Tomáš po hodnej chvíli odišiel zo spálne, Anna ho pohľadom vyhostila. Ona pri Eve zostala do rána.

„Celú noc nespala,“ oznámila mu ráno Anna, „len... jej daj trochu času. A neber ju stále príliš vážne. Zostaň, keď ťa bude posielať preč.“ Tomáš poslúchol a zdalo sa, že Annina rada naozaj zafungovala.

Až do včerajšieho rána.

„Evi?“ zvolal do chodby. Videl, že sa mrví na posteli, no odpovede sa nedočkal. „Eva!“ skúsil ešte raz a svetlo posunul viac do kúta.

„Nie som hladná,“ ozvalo sa potichu.

„Nemohla by si prísť na chvíľu sem? Potrebujem tvoju pomoc,“ zakričal znova, aby ho dobre počula.

Chcel ju opäť dostať na nohy. Pripomenúť jej kým je a čo ju napĺňa. Tentokrát ju pevne chytiť a nedovoliť, aby znova spadla.

„Nemôže to chvíľu počkať?“ ďalšie šušťanie paplóna. „Ani nie. Bude to len chvíľa,“ počul hlboký povzdych, a napokon aj nohy ktoré dopadli na podlahu. Dvoma skokmi sa presunul ku stoličke a sadol si na ňu.

Eva sa objavila vo dverách v jeho tričku a sivých legínach. S prižmúrenými očami pozorovala scénu v Tomášovej pracovni.

„Potrebujem fotku,“ stručný oznam predchádzal mierny úsmevu, „a uvedomil som si, že bývam v ateliéri najlepšieho fotografa v meste.“