Soraya
Po vrátení sa domov do Austrálie som mala kopec práce pred sebou. Dohnala som skúšky, ktoré som mala zameškané a prešla s Béčkami, niežeby ma to nejako tankovalo. Papierovačky okolo firmy sa mi nakopili na stôl a kým som ich vybavila prešiel deň aj pól a taktiež som sa nevyhla povinnom rodinnom obede, ktorý bol tentokrát ako za trest. Vysvetľovať rodičom, prečo Nino netrávi so mnou toľko času bolo asi tak zábavné ako, keď vás pichne osa do pier. Po všetkým nepríjemnostiach a útrapách prvých dní ma čakala príjemnejšia práca. Fotila som pre jednu malú firmu. Slečna si sama šije návrhy a predáva ich prostredníctvom internetu a ja som sa rozhodla, áno ponúkla som sa sama, že jej pár kúskov nafotím a uverejním fotky na mojom instagrame. Môj veľký vplyv a čísla pomáhajú a za necelé dva dni mala toľko objednávok čo sa celé mesiace nie. Nevypýtala som si za to ani cent, avšak predsa mi kúsky, ktoré som nafotila ostali v šatníku po jej dlhom presviedčaní.
"Čo robíš?" drgne do mňa Nino kým ležíme u mňa na posteli a ja som zahrabaná v notebooku na mojich nohách.
"Objednávam si letenky."
"Kam?" zvedavo sa spýta.
"Do Afriky. Ako každé leto aj toto tam idem pomáhať." zamrmlem potichu. Nehanbím sa za to ale -
"Ja som na teba taký hrdý, že si odvážna. Pomáhaš ľuďom a - " ďalej som ho nepočúvala, pretože presne toto je ten dôvod, prečo o tom nerada hovorím. Každý ma za to chváli a velebí do nebies. Nerobím to pre ich vďaku, úctu a milostným pohľadom. Robím to pre tie deti, ktoré nemajú to čo mám ja a viem, že im môžem dať viac. Pomáham, pretože ma to napĺňa, veľa ma to naučilo a neustále rastiem.
"Stop." zvýšeným hlasom ho zastavím v jeho každoročnom výleve. "Buď ticho a nerozprávaj sa so mnou tak."
"Nebuď nevďačná. Len ťa chválim a - "
Znovu mu skočím do reči. "Ale ja ho chválu nestojím." zaklapnem notebook, ktorý odložím na bok. "Prestaň s tým prosím. Vieš, ako to nemám rada a stále to pretrváva. Robím to, pretože chcem."
"Prepáč." posunie sa ku mne a oprie sa tiež chrbtom o čelo postele. "Valentine mi spomínala nejakého jazdca. Lando Norris." laškovne sa na mňa usmeje.
"A čo s ním má byť?"
"No, že sa bavíte, keď ste na okruhu ba, vraj si píšete z tvojho druhého účtu. Nič mi k tomu nepovieš?" zamrká.
"Nie je čo hovoriť." utnem ho rýchlo. "Medzi nami je vyššia stena ako samotná Eiffelovka v Paríži a Tina preháňa ako vždy."
"Takže sa to nepáči? Nepríde ti atraktívny?" pýta sa ďalej.
"Nehovorím, že je škaredý a - "
"Ale bla bla bla." skočí mi do reči tentokrát on. "Takže sa ti páči, po vizuálnej stránke." nedočkavo očakáva na moju odpoveď, ktorú vlastne ani vedieť nechce. Uzatvoril si názor a to čo poviem mi zasa svojho ľahkovážnou odpoveďou zotrie.
"Myslím si, že to je v tomto štádiu jedno."
"V akom štádiu?" nakloní zvedavo hlavu na bok.
"Už mu neodpíšem a na okruhu budem len zdvorilá." odpoviem po pravde. Rozhodla som sa jednoducho. Nebudem mu odpisovať. Nebudem ho riešiť. Budem sa tváriť, že na sociálnych sieťach neexistuje a na trati s ním vždy prehodím zdvorilo pár slov.
"Prečo?"
"Ty máš čo? Obdobie otázok?" vyhŕknem na neho. Nino mi niekedy hryzie nervy. Pomaly ale isto, až kým to neprejde do štádia, kedy naňho vyletím. Niekedy zbytočne a dnes otrávene jeho otázkami.
