Soraya
Odletela som do Anglicka v spoločnosti mojich dvoch priateľov, ktorí sa na seba pozreli asi toľko čo myš na mačku počas naháňačky. Prehovorili spolu formálne dve tri slová a tam ich celá konverzácia skončila, čo mi prišlo divné, ale nenabrala som odvahu spýtať sa. Vo vzduchu visela napätá atmosféra, z ktorej som vycítila, že ešte nie je správny čas na kladenie otázok. V Anglicku som ostala jeden celý deň. Po prílete sme sa ubytovali, išli na obed, prespali jednu noc a následné ráno som si zbalila posledné zvyšky vytiahnutého oblečenia a mierila som v spoločnosti Valentine a Oscara na letisko.
"Nemusíš ísť o týždeň skôr." smutno prehovorí Tina, ktorá kráča vedľa mňa po pravej strane a Oscar mi pomáha s kufrom na ľavej.
"Nemusím, ale chcem." ubezpečím ju, že to je moje rozhodnutie. "V boxe by bola zbytočne napätá atmosféra medzi mnou a Landom. Ak by sme jeden na druhého prehovorili, asi by sme sa pozabíjali a ja si aspoň urobím dlhší výlet."
"Výlet?" zamračí sa na mňa. "Vždy odtiaľ prídeš s modrinami, mozoľmi na rukách, štípancami, všade šrámy a krvavé rany, ktoré sa ti nestíhajú zahojiť. To nie je výlet Soraya! Môžeš si tam ublížiť, môžeš tam niečo chytiť, môžeš..."
"Áno môžem tam zomrieť na chorobu a iné." zastavím sa pred ňou. "Stane sa čo sa má stať."
"Znie to akoby si išla do vojny." zľahka nadhodí Oscar.
"Ty to nechápeš." osopí sa na neho Tina, ktorá moje dobrovoľníctvo veľmi ťažko znáša. Je na mňa hrdá, ale na druhej strane vyšiluje ako viac ako moji rodičia a bojí sa o mňa.
"Idem do Afriky, nie na vojnové pole. Oscar má pravdu." chytím ju za ruku, ktorú jej stisnem. "Tie deti ma potrebujú. Chcem im pomôcť, stavať, postarať sa o nich."
"Nemôžeš pomáhať v detských domovoch?" nádejne na mňa hodí psie oči.
"Pomáham aj tam." pripomeniem jej so smiechom. "Vrátim sa o pár týždňov. Budem sa snažiť aby som neprišla ako posledný robotník." nebolo to myslené ako urážka na robotníkov, ale niekedy chodím s väčšími ranami ako oni. Moje hebké ruky sa následne z môjho výletu spamätávajú niekoľko dlhých týždňov.
"Takže ideš do Afriky ako dobrovoľníčka pomáhať deťom?" zo záujmom sa ma spýta Oscar. Vyjdeme k vchodu na letisko.
"Áno. Chodím tam už niekoľko rokov a vždy sa snažím ísť na iné miesta a spoznávať to tam. Týždeň si však vyhradzujem na návštevu miest, kde som už bola a návštevy rodín, u ktorých som bývala."
"Bývala?" zamrká prekvapene.
"Áno. Máme tam síce ubytovanie, kde spia všetci dobrovoľníci, ale ja vždy bývam u domácich. Dokonale ma to s nimi prepojí, prispôsobujem sa ich rituálom a naučia ma vždy niečo nové. Ich kultúru, zvyky, ba si od každej rodiny odnášam darček v podobe náramku, náhrdelníku. Všetko ručne vyrábané." ukážem na jeden, ktorý mám na ruke. Je pre mňa zo všetkých najšpeciálnejší. "Tento mi dal jeden chlapček, z mojej prvej výpravy. Červená reprezentuje jeho rodinu, ktorá všetko čo vyrobí je červené. Naučil ma mnohé. Pokore, oddanosti, láske, viere. Naučila som ho napísať jeho meno, on ma naučil tancovať. Naučila som ho pár písmenok, on sa ma pokúšal naučiť niesť košík na hlave. To moc nevyšlo ale obaja sme sa snažili. Pred dvomi rokmi zomrel. Poštípal ho jedovatý had a protijed sa mu nedostal včas. Každý rok chodím za jeho rodičmi, každý rok máme svoju tradíciu a každý rok tam budem chodiť. Chcem pomáhať. Tie deti, ženy, muži nemôžu za to kde sa narodili. Mne sa dostalo do vienka viac ako im tak prečo nevyužiť prostriedky a nepomôcť im?"
