—————————
Lando
Kráčala paddockom vo vysokých lodičkách a podmaňovala si každý jeho kút. S hlavou nahor, namaľovaná v šatách, ktoré prekryla naším tričkom s číslom 81 a uviazala si ho v páse vyzerala nad vecou. Kto o nej niečo vie, že za oponou jej silných očí sa skrýva ťarcha zo včerajšieho dňa. Bolesť, ktorú som v jej očiach videl pár sekúnd po jej odchode ma pichla pri srdci. Vždy bola tou silnou, nebojácnou ale včera? Ukázala svoju slabšiu stránku. Svojich priateľov miluje, váži si ich a urobila by pre nich prvé i posledné a oni ju nejako zradili. Aj keď pevne stojí na nohách, tá zrada ju položila na kolená.
"Vyzerá ako bohyňa pekiel." zamrmlem potichu Oscarovi, ktorý vedľa mňa pozerá na ňu tak isto ako ja.
"Ona tak nevyzerá. Ona ňou je." zamrmle. "Ako sa jej dnes mám pozrieť do očí?"
Otočím sa na neho. "Na teba nahnevaná nie je." upokojím ho. "Zrada jej najlepšej kamarátky ju dostala. To videl aj slepý."
"Viem." sklesnuto odvetí. Na jeho tvári sa objaví nefalšovaný úsmev, keď ku nám príde a vtiahne ju do objatia. "Už som si myslel, že dnes nedorazíš."
"Lepšie neskôr ako nikdy." odtiahne sa od neho s úsmevom. "Dnes to vidíme na výhru." zamrká na oboch. "Dúfam, že nie nadarmo mám toto oranžové zlo." ukáže na tričko s jeho menom.
So smiechom jej odvetí. "Kľudne si ho daj dole. Pasuje ti, ale vidím ako trpíš."
"Naozaj?" zažiaria jej oči. "Neurazí ťa to?"
Mávne rukou. "Ale kde."
"Vďaka." rýchlo ho zo seba dá dole. "Niežeby som nemala rada oranžovú, ale zrovna táto mi nejde k pleti."
"Urážaš naše farby?" chytím sa dramaticky za srdce. "Oscar." pozriem na neho. "Už sa s ňou ďalej nemôžeš kamarátiť."
"Neurážam. Hovorím, že nie každému pasuje určitá farba. Vám dvoch k pletiam ide, ste v nej famózni." mrkne na nás.
"Aj tebe pasovala." prehovorím skôr ako si premyslím svoje slová, začo ma Oscar lakťom udrie do boku. "Začo?"
"Ty vieš." zamrmle. "Pamätaj na moje slová." pretočím nad ním očami. Podozrievavo sa na nás zapozerá no v konečnom dôsledku nad nami len pokrúti hlavou.
"Nechceš zájsť na neskoré raňajky?" spýtam sa jej s nádejou, že sa odpútame od Oscara, ktorý sa na mňa mračí ako tmavý mráčik na oblohe.
"To nie je zlý nápad." drgne do Oscara. "Mrač sa a ostanú ti vrásky." otočí sa ku mne. "Môžeme ísť? Som hladná ako vlk."
"Až po tebe." ukážem pred seba s úsmevom.
"Ak mi budeš čumieť na zadok Norris, tak si urob fotku, tá ti vydrží dlhšie." mrkne na mňa ako prejde okolo mňa a smeruje si to k neďalekým otváracím dverám od veľkej oranžovej prenosnej budovy. Nad jej vetou sa uškrniem, pretože síce som gentleman a nechám ju ísť predo mnou a do budovy vstúpim pred ňou, no môj malý zámer odhadla na jednotku. Kývnem rukou Oscarovi, ktorého si volal Zak a my sme tým boli vďaka nemu oslobodení od jeho mračením sa a prípadného pridania sa k neskorým raňajkám. Usadíme sa na miesto, kde sme sedeli aj pri obede.
"Čo si dáš? Francúzske toasty? Müsli s jogurtom a ovocím? Palacinky? Urobia prakticky všetko."
"Čerstvé ovocie bude dostačujúce." venuje mi malý úsmev. "Mám si to ísť vypýtať tam?" ukáže na pult, kde som nám bol minule objednať jedlo.
