Soraya
Stojím pred veľkým zrkadlom a pozerám sa na svoj odraz v zrkadle. Nevyvinula som veľkú snahu na dobrý outfit? Čo ak je to príliš? Čo ak sa to tam kam ideme nehodí? Obliekla som si čierne kraťase a k tomu čierne body, ktoré má holý chrbát a na to som si prehodila do pása sako. Vlasy som si natočila kulmou do veľkých vĺn a zvolila jemnejší make-up s červeným rúžom. Do ruky nechýbala čierna kabelka a na obutie moje preslávené, najvyššie Louboutin lodičky. Nepovedal mi kam ideme, len že to bude špeciálne a mám sa obliecť ako uznám za vhodné, pretože všetko čo si oblečiem bude perfektné. Poradil mi veľmi a preto dumám nad tým či je to dobré alebo nie.
lando.jpg
"Môžeme vyraziť? Stojím pred dverami."
Prečítam si správu dvakrát aby som sa posnažila upokojiť svoje srdce, ktoré mám až niekde v krku. Ak ho sklamem tak ho sklamem a ak sa to nebude hodiť do danej reštaurácie, tak sa budem tváriť, že to tam patrí. Mal mi povedať viac. Zaráža ma len jedna vec. Prečo si stále píšeme cez naše druhé účty? Je to autentické a spomienkové, ale pozastavujem sa nad tým. Obaja sa musíme prepínať z hlavných účtov na druhé a je to robota naviac.
sm.jpg
"Tak tam stoj."
Urobím posledné úpravy. Skontrolujem si kabelku a izbu či mám všetko. S klopkaním podídem až ku dverám, ktoré otvorím a zbadám ho naproti dverám. Má na sebe biele nohavice s teniskami a šedý sveter. Vlasy má kučeravé a rozhádzané do strán. Neupravené a pritom tak dobre vyzerajúce. Na jeho tvári bol úsmev, ktorý pohasne v sekunde čo ma prečeše pohľadom. Ohryzok sa mu viditeľne pohne pri prehĺtaní a je ticho.
"Mal si mi povedať kam ideme. Ak to je nevhodné tvoja chyba." prehovorím skôr ako on a zatvorím za sebou dvere od izby. "Lando?" oslovím ho, keď nič nehovorí.
Potrasie hlavou. "Vieš." Prečistí si hrdlo. "Myslel som si, že pôjdeš tak čo ja viem? Obyčajne oblečená, len šaty a lodičky, ale ty sa vždy rozhodneš ma týrať k smrti pomaly a ešte pomalšie."
Usmejem sa. "Mala som ti to hádam pobyt na zemi uľahčiť?"
"Bol by som ti povďačnejší, ale nesťažujem sa." znovu ma prebehne pohľadom. "Pôjdeš do pekla."
"Odtiaľ som prišla." mrknem na neho.
"Kristove rany." zamrmle. "Poďme inak sa na večeru nikdy nedostaneme." odlepí sa od steny a podíde ku mne. Nastav mi galantne ruku a ja tú svoju obtočím okolo jeho svalu.
"Pôjdeme ďaleko?" spýtam sa keď prejdeme k výťahu.
"Vôbec." žiarivo sa usmeje.
Nastúpime do výťahu, ktorý ale nesmeruje nadol ale nahor. Radšej sa nepýtam kam ideme. Výťah zastaví na samom vrchu. Vyjdeme a on v spoločnosti so mnou zamieri ku dverám od najvyššieho a najdrahšieho apartmánu. Poznávam ho. Má obrovskú terasu s výhľadom na more a čistú oblohu. Kartičkou otvorí dvere a vstúpi podľa bontónu ako prvý. Obzrie sa a pokynie mi rukou aby som vošla dnu. Predo mnou je chodba, z ktorej je už ako taký výhľad, ktorý ma čaká o pár krokov, ktoré aj urobím a ocitnem sa v obývacej miestnosti, ktorá sa napája na obrovskú terasu, ktorá je otvorená. Terasa je osvietená svetielkami a všade sú čerstvé kvety, ktoré rozvoniavajú celým apartmánom. Kabelku a sako odložím na sedačku a prejdem až ku dverám na terasu, o ktoré sa opriem. Výhľad na slnko, ktoré sa ukladá pomaly na spánok a hrá všetkými farbami, ktoré sa odzrkadľujú v čírom mori. Neuveriteľne nádherný obrazec, ktorý sa mi ukladá do hlavy a spomienok. Na terase je sklenené zábradlie, cez ktoré je nádheru vidieť, aj keď sa človek pohodlne usadí do sedačky. Moje oči sa odpútajú od nádherného výhľadu k pripravenému stolu. Dve stoličky a jeden stôl.
