Polčas

12

Levi

Všetky hry sa majú hrať do samého konca, nezáležiac na to aký bude výsledok. Každá jedna jediná hra musí byť hraná svedomito, dôležito a precízne. Či bude v náš prospech alebo v súperov to už je všetko o náhode a šťastí v streľbe. Niekedy má útočník súpera viac šťastia ako rozumu a vpáli mi gól do brány len taký fukot, inokedy jeho lopta letí priamo do môjho náručia akoby mi bola odovzdávaná na milosť. Naša hra ako vždy bola priebojná a chalani si dokázali prihrávať ako profesionáli a nie ako deti v škôlke. Lopty boli presné, hráč ju krásne spracoval a mohol pokračovať k súperovej bránke pre prvý gól, ktorý padol hneď v prvých piatich minútach zápasu. Lepšie sa hrá, keď vyhrávame aspoň o gól, aj keď to stále nič neznamená.

"NULA NULA CHLAPI!!!" Zahučím na nich zozadu. "Stále hráme naplno!"

Nula nula chlapi - fráza, ktorú som sa naučil od môjho trénera z detských čias a ostala mi do dnes. Aj keď vyhrávame tri nula, stále im zakričím nula nula, pretože hra je rýchla a súper môže kedykoľvek hru otočiť v jeho prospech. Nula nula - stav, ktorý vás núti ísť dopredu, bojovať, byť priebojný a dať gól. Nenechať si vojsť do hlavy, že vyhrávame. Hovno vyhrávame. Vyhráme, až keď rozhodca odpíska dvakrát v druhom polčase. V tom momente sa môžete tešiť z víťazstva. Viesť o jeden gól je nič. Žiadna sláva, istota, proste nič.

"Milujem tvoje motivačné reči." Mrkne na mňa Daniel, po ktorom by som najradšej hodil moju plnú fľašu s vodou, čo mám za bránou. Idiot. Počkaj, keď cez teba prejde ich útočník, ti dám motivačné reči v kabíne až sa ti z uší bude pariť.

Mal som však veľkú motiváciu aby som hral dobre a skončil s čistým kontom. Nad našou striedačkou sedela ona. Počas môjho presviedčania v kaviarni s veľkými šteňacími očami povolila a je tu. Cítim jej pohľad na mojej maličkosti. Sleduje ma ako sa ladne hádžem smerom k lopte. Ako kričím na spoluhráčov. Ako otváram hru a korigujem si ďalších chlapov na ihrisku. Sleduje to, akým som lídrom. Kapitánom, akého chce mať každý jeden slovenský tím. Priebojný, nevzdávajúci sa, stále veriaci vo svoj tím. Som stabilným hráčom, ktorý sa niekoľko sezón v Slovane nevymenil. Lojalita v môj tím. Lojalita voči mojim chlapom.

"Mám to chápať tak, že tá žena, na ktorú sa usmievaš ako slnko na hnoji je tvoj dnešný vzácny hosť do postele?" Drgne do mňa Daniel kým kráčame k striedačkám a následne zmizneme do tunela smerujúc do kabíny.

"Nie." Vážne odvetím. "To je tá žena čo mi jebla dverami." Úprimnosti nešetrím.

"Hovno!" Zasmeje sa neveriacky. "Počkaj, " pozrie na mňa podozrivo, " náhodou nie je to tá, čo ju neznášaš?"

Myknem ramenami. "Udobrili sme sa."

"Och nie, nie, nie." Rýchlo krúti hlavou a zastaví ma položením dlaní na moje ramená. Postaví sa predo mňa a znovu rázne pokrúti hlavou. "Levi mám ťa rád chlape, ale nehraj s ňou hry. Vyzerá byť milá s veľkým srdcom už na diaľku. Nehraj s ňou zvrátené hry."

"Nehrám." Usmejem sa s falošným ubezpečením. Všetko je veľká hra a ja sa pri nej nachádzam na ihrisku s ňou sám, no kapitánom a lídrom hry je len jeden. JA.

"Ojebávaj si svojho psa, čo ti nerozumie." Potrasie mi ramenami. "Nebuď kus kokota."

"Nebudem."

Dal som mu tichý prísľub aby sklapol a neotravoval ma viac jeho rečami, ktorými mi pílil uši a robil by tak dovtedy, kým by som mu neodprisahal vernosť.

Druhý polčas bol zo začiatku napätejší. Súper vyšiel z kabíny naladený a nadopovaný motivačnými rečami svojho trénera a snažili sa zo seba vydať maximum. Boh ochraňuj našu obranu, ktorá lietala zo strany na stranu a nechala súpera vystreliť na moju bránu dokopy dvakrát a aj to neúspešne.Druhú polovicu polčasu sa chlapi rozobrali a hrali sa zo súperom. Prihrávali si do tvaru trojuholníka, čo je typický vzorec prihrávania a obohrávania protihráča. Zo zadu bola krása na nich pozerať, keď nestratili loptu a dokázali si robiť čo sa im zachcelo. Vystreliť na bránu. Znervózniť brankára. Pohrať sa s ich obranou a záložníkmi.