Nondum omnium dierum sol occidit [HP Fanfiction]

19. SLUGGY, PRIHLÁŠKY A SLZY

Aj niekoľko dní po Halloweene sa nehovorilo na Rokforte o ničom iba o plese. Alexandra s Remusom sa nestretávali, aby to nevzbudilo otázky, no obaja sa až priveľmi usmievali. Sirius to s Remusom vzdal. Jeho priateľ bol príliš šťastný a zamilovaný tak, že nevedel racionálne uvažovať. James sa krútil opäť okolo Lily takmer neustále, čo bolo mierne otravné, hoci mu to Sirius prial. On teda pre zmenu trávil veľa času v knižnici, keďže s Peony pracovali na projekte. Nevedel sa dočkať, kedy to už buď za nimi. Nikdy sa toľko neučil, vždy mu stačilo si látku raz, dvakrát prečítať. Vianoce sa pomaly blížili a bolo to poznať aj podľa chladného počasia.

„P, ..." oslovil ju. Ležal tvárou zaborenou do knihy. Jeho spolužiačka však iba niečo zašomrala a nebol si istý presne čo, znelo to skôr ako neotravuj, ale Sirius by prisahal, že jediný kto z nich dvoch je otravný je Peony Grimmstonová. Robila domácu úlohu na elixíru kde mali popísať na 75 centimetrov účinky „Jedovatej zmije".

„Kedy mi konečne uveríš, že tam nejde prilbica žltá ale prilbica modrá!" zastonal. Peony mu samozrejme neverila a iba si listovala ďalej. Trvalo jej ďalšiu štvrťhodinu kým knihu Najvzácnejšie jedy z ďalekej Afriky zaklapla. Mlčala.

Sirius takmer zadriemal medzitým, no prinútil sa dvihnúť pohľad a pozrel sa na ňu. „Tak?"

„Mal si pravdu." zašomrala neochotne. „Ako si to vedel?"

„Lebo som geniálny." cmukol na ňu. „A ako som ti raz povedal s prípravou jedov ...Môžeme konečne ísť robiť ten projekt? Mám dôležitejšie veci ako vysedávať v knižnici."

„S ktorou chuderkou máš zase rande, že sa tak ponáhľaš?" zamračila sa.

„Tak za prvé je to moja vec, a za druhé prečo ťa to zaujíma?" Sirius a iba sa uškrnul.

„Nezaujíma." Peony mala chuť ho knihou ktorou držala v ruke udrieť.

***

Victoire si v chrabromilskej klubovni robila domácu úlohu na transfiguráciu. Naozaj za tých pár mesiacov urobila skvelé pokroky a tento predmet sa stal jej najobľúbenejším. Minerva bola skvelá učiteľka.

Práve si čítala z učebnice o animágoch a usmievala sa pri tom.

„Čo robíš?"

Mykla sa pri tom ako počula toto oslovenie. Peter Pettigrew si sadol k nej už aj jeho hlas ju privádzal na vražedné myšlienky. „Učím sa." odvetila stroho. Naozaj sa mu vyhýbala koľko sa len dalo. Nemala ho rada. Akoby aj mohla.

„Máš so mnou nejaký problém?" spýtal sa jej narovinu. Už dávno sa chcel spýtať, ale nikdy nebola poriadne príležitosť.

„Ale nie, samozrejme, že nie." zaklamala Victoire. Ani sa nepozastavila nad tým, ako sa zmenil tón jeho hlasu, keď tu neboli jeho priatelia. Znel oveľa sebavedomejšie. Mierne ju striaslo. „Ja len ... fajn." poznamenala odrazu. „Chceš sa rozprávať, tak mi povedz niečo o sebe." vysloviť to ju stálo všetko sebazaprenie. 

„Ja nie som taký zaujímavý ako James alebo Sirius, alebo Remus ..."

„Prečo hovoríš niečo také?" zamračila sa. „Však sa k tebe správajú všetci pekne. Mal by si byť rád, že máš takých skvelých kamarátov a vážiť si to. Nie každý má totiž také šťastie. A nie každý si to zaslúži!"

„Však ja ich mám rád." povedal Peter. „Zle si ma pochopila."

„Áno, tým som si istá." Victoire sa ani nenamáhala skryť sarkazmus. „S dovolením, ... idem sa učiť do izby." vzala si svoje veci a vybehla po schodisku ktoré ju doviedlo až k jej izbe. Našťastie tam nikto nebol. Sprudka dýchala celá sa triasla od zlosti. „Odporná krysa ... všetko je to tvoja vina ... všetko."