Nondum omnium dierum sol occidit [HP Fanfiction]

Bonus č. 3

Ahojte :) 

Dnešná kapitola, je opäť bonusová. Myslím, že už posledná tohto typu :) Tak snáď sa vám bude páčiť aj tak :) 

***

Remus osamel po Teddyho odchode z nemocničného krídla. Dlho hľadel do prázdna a zadriemal na stoličke pri prázdnom lôžku. Ani si neuvedomoval, že nespal už skoro dva celé dni. Únava ho opantala a on sa ocitol v ríši snov, ktorá bola preňho únikom i útočiskom.

„Som doma!" zavolal veselo z predsiene. 

„Ach!" 

Z kuchyne začul z kuchyne hlasitý povzdych a následnú nadávku a okamžite tam zamieril. Alexandra bola celá od múky, očividne mierne frustrovaná. „Celá večera je fuč!" hnevala sa.

„To nič," žmurkol na ňu. „Vieš, že ťa milujem aj napriek tomu, že nevieš variť." podal jej kvety ktoré jej priniesol. Nemala sviatok, ale chcel ju potešiť.

Troška sa zatvárila urazene, ale napokon sa usmiala. Bola to pravda, varila naozaj hrozne, ale aspoň sa snažila. No popravde sa to o dosť zlepšilo za tie roky. Počas prvého tehotenstva prečítala všetko možné. Od kuchárskych knižiek počnúc, končiac numerlógiou o menách. Ale napokon sa jej aj tak páčilo iba jediné meno, ktoré si vybrala pred mnohými rokmi. A prakticky žiadne iné neprichádzalo do úvahy - Remus John Lupin II.

Hope Lupinová bola skvelá žena, a veľa ju naučila najmä čo sa týka varenia, a Alexandra naozaj zvládala celkom slušné jedlá. Najviac jej išli cestoviny samozrejme. Po narodení syna už času toľko nemala, ale stále sa snažila. Remus aby jej mohol pomôcť, sa ujal varenia a išlo mu to o dosť lepšie. Druhého vnúčatka, dievčatka sa však Hope nedožila. 

„Selena Hope Lupinová." usmiala sa Alexandra keď unavená a šťastná vložila do jeho rúk ružovučké bábätko.

„Je nádherná."

„Samozrejme, že je. Je predsa naša." žmurkla naňho. A on sa cítil taký šťastní ako nikdy. Mal úžasných priateľov, a dokonalú rodinu so svojou láskou.

„Remus tie kvety sú krásne." pobozkala ho a trocha ho tým zašpinila od múky. „Vieš, ako sa teším, že sú prázdniny?" spýtala sa ho. Obmotala ruky okolo jeho pliec a jemne ho bozkávala na tvár i pery. „Celé dva mesiace sa odomňa ani nepohneš, jasné?"

„Rozkaz madam!" zasmial sa. Zodvihol ju a vysadil na kuchynskú linku. „Toľko si my chýbala."

„Ty mne viac." šepkala medzi tým ako mu uvoľňovala viazanku odhodila ju na zem a začala mu rozopínať košeľu. „Bol to neskutočne dlhé dva týždne!" Remus cítil to isté. Väčšinou chodil z Rokfortu domov, ale posledné týždne, keď prebiehali na Rokforte skúšky boli naozaj vyčerpávajúce. Opravoval písomky do hlbokej noci a bolo jednoduchšie prespať v škole.

„Kde sú deti?" spýtal sa.

„Nie sú tu." žmurkla naňho. „Prídu až večer, tvoj otec ich vzal na celý deň." Alexandra sa zachichotala. „Som šikovná, ako som to zariadila, nie?"

„Najviac." tiež sa usmial a umlčal ju bozkami.

***

„Môžem povedať, že som to navarila ja?" Alexandra žmurkla na Remusa, keď spoločne prestierali veľký stôl na večeru.

„No ak si myslíš, že ti uveria." mykol plecami.

„Náhodou nie som až tak hrozná." ohradila sa. „Inak Peter nepríde, jeho mama má nejaký sviatok alebo čo. Ale písal, že sa zastaví cez týždeň."