Weird? Only UNIQUE!

† Nie †

Louis sa rozbehol k svojmu autu. Samozrejme ja som šiel za ním.

,,No tak Louis! Čo sa stalo? Je jej niečo? No tak hovor!" zaziapem a Louis na mňa iba zazrie.

,,Teraz nemám čas!" odbije ma frustrovane a nasadne do auta.

Upaľuje preč z lesa a ja na nič nečakám a nasadnem do otcovho jeepu. Uháňam za ním a neustále mi behá po rozume myšlienka. Čo ak sa jej vážne niečo stalo? Čo potom? Potrasiem hlavou a sústredím sa na cestu. Veď predsa to nie je môj problém. Mne nájdu inú manželku. Dark bude mať pohreb spolu s otcom a do mesiaca sa na to zabudne. Samozrejme, že na otca ja vživote nezabudnem.

Zastavíme pred nemocnicou a Louis vbehne dnu ja ho pomalým krokom následujem. Ja tu vlastne ani nemusím byť. I keď je moja manželka, ale ani jeden sme to nechceli. Ale predsa som tu. Prečo? Cítiť k nej cítim akurát nenávisť. No fajn...nie je to úplne nenávisť. V posledné dni sa toho veľa zmenilo. Už ju nenávidím menej. A možno je to len tým, že mi jej je ľúto. Veď predsalen ju chce zabiť vlastný brat a ja som ju tak trochu udrel. A navyše sa stala vlkom, a aby toho nebolo málo, tak sa stala Lunou. Neviem čo prežíva, pretože ja som vlkom odjakživa, ale je mi jej ľúto. Neviem či by som ju mohol niekedy mať rád. Možno raz. A čo ak ju už máš rád. A možno aj viac. Ozve sa moje podvedomie. Čože?! To je kravina. Zasmejem sa nad vlastnými myšlienkami a ľudia v čakárni sa na mňa nechápavo pozrú. Ja rýchlo odvrátim zrak a sadnem si. Bože to je trapas.

Asi po hodine sedenia konečne výjde Louis. Už mi totálne drevenel zadok. Auuu.

,,James? Poď sem prosím ťa!" povie naliehavo Louis a ja sa postavím z tej tvrdej lavičky a idem k nemu.

Ideme po dlhej chodbe až zahneme doľava. Na tej chodbe práve teraz nikto nie je. Louis sa na mňa otočí a...počkať! On plače. V očiach sa mu začnú lesknúť slzy.

,,Dosral som to! Dosral! Bože ja som taký idiot." začne, ale ja ho zabrzdím.

,,Pokoj bro...už mi povieš čo sa stalo?" poviem pokojne a on sa na mňa vražedne pozrie.

,,Drž hubu! Ja som jej..." začne skľúčene a snaží sa zo seba niečo dostať.

,,Ja...ah! Zle som jej pichol injekciu. Trhla sa so sebou. Pravdepodobne sa jej opäť prihováral jej vlk. Bože!" zaťahá sa za vlasy a ja sa naňho nechápavo pozriem.

,,No a to preto si tak šprintoval do nemocnice?! No bóóóže tak si jej zle pichol injekciu. To prežije." poviem ľahostajne a myknem plecami.

,,Ty idiot to je práve to! Je v kóme a už sa nemusí prebudiť!" skríkne, ale hneď sa utíši.

,,Pravdepodobnosť, že prežije je jedna ku sto. Ak sa do mesiaca nepreberie odpájame ju a je...koniec." posledné slovo zašepká a skloní hlavu.

Ó bože! O-ona umiera! Nie! To nemôže! Prosím, však to je len zlý vtip.

,,T-to predsa...ale...prosím povedz, že je to vtip. Prosím" poviem a frustrovane si prehrabnem vlasy.

,,J-ja...je mi to strašne ľúto. Prepáč." povie a ja zostanem stáť ako obarený.

O nie. Nie. Nie. Ja viem, že by mi to malo byť jedno, ale NIE JE!!! A ja neviem prečo. Prečo sa o ňu tak bojím? Je to tak strašne divné.

Konečne sa pohnem a prejdem pred jej izbu. Bez dovolenia vojdem dnu. To čo tam vidím ma totálne omráči. Ona je...bledá ako porcelánová bábika. Bože James! Nechovaj sa ako baba a spamätaj sa! Fajn! V tomto má moje podvedonie pravdu. Musím sa spamätať.

Pomaly sa presuniem k jej posteli a sadnem si vedľa jej nôh. Chvíľu sa na ňu len tak dívam, a potom jej pomalým neistým pohybom chytím jej malú ruku a dám jej ju do tej mojej. Vzdychnem si sa pozriem sa na jej tvár. Je celá domodrinovaná. Okolo krku mala ten smiešny límec a v nose mala tú hadičku kvôli dýchaniu. Na rukách mala škrabance a modriny. Vôbec sa jej nehojili a preto som ešte viac zosmutnel. Teraz je už len malá pravdepodobnosť, že prežije a už len pri tej predstave mám blbý pocit. Ah! Tá baba mi nerobí dobre na mozog.

A preto som jej rýchlo pustil ruku a odišiel najrýchlejšie ako som vedel. Cestou k autu som šiel akoby som mal vrtuľu v riti. Mal som divný pocit, takto som sa ešte vživote necítil a nebolo to dvakrát príjemné. Žeby som mal výčitky? Pche! Ja?! A výčitky?! Nikdy!

O mesiac neskôr

Maggie

Každý deň tento mesiac som sedávala na nemocničnej lavičke a s nádejou dúfala, že sa Dark prebudí. Toto je posledná šanca. Dnes ju majú odpojiť a ja som tu už od rána a dúfam, že sa preberie. Sedím na jej posteli a pozerám ako mi pred očami umiera. Je to neuveriteľne skľúčujúci pocit, keď viete, že osoba, ktorú máte radi, vám umiera pred očami.

Zrazu sa otvoria dvere a v nich stojí Louis. Pozerá sa smutným pohľadom a ja viem, že je koniec. Nie! Nemôže to byť koniec! Len pred nedávnom mi zomrel Mark. MÔJ Mark! Bože! Nemôže zomrieť aj ona. Po tvári sa mi skotúľa slza. Louis ku mne príde a silno ma objíme.

,,Prepáč Maggie. Je mi to ľúto. Aj ja som ju mal rád." povie a ja vzlyknem.

,,Nie! Prosím! Daj jej čas aspoň do večera prosím!" začnem hysterčiť a mávať rukami.

,,Maggie. Prosím ťa! Upokoj sa! Už nemôžme čakať." povie a snaží sa ma ukľudniť, ale má to presne opačný účinok.

,,Nie, Louis! Prosím! Nechaj jej čas do večera! Prosím! Nech sa s ňou James stihne rozlúčiť. Prosím!" poviem naliehavo a Louis nakoniec prikývne.

Výjdeme von a ja vytiahnem mobil. Vytočím Jamesove číslo a čakám. Po druhom zazvonení sa ozve Jamesov hlas.

,,Áno?"

,,Ahoj. Napadlo mi, či by si sa neprišiel rozlúčiť. Dnes ju majú odpojiť. Pozri James, viem, že si ju nemal v láske, ale aspoň teraz príď prosím." poviem na rovinu čo chcem a čakám ako zareaguje.

Chvíľu nastalo ticho. Nachvíľu som si myslela, že zložil, ale potom sa ozval hlasný vzdych.

,,Nie." povie jednoducho a ja sa zarazím.

,,Čož..." nestihnem ani dopovedať, lebo zloží.

Čože?! Čo to malo sakra znamenať? Ale no ták. Vedela som, že sa nemajú radi, ale predsa...ona ZOMIERA! Ah! Ono to znie tak strašne.

Vrátim sa do izby a smutne sa pozriem na jej telo. Sadnem si na posteľ a stisnem jej ruku.

,,Je mi to ľúto." poviem a odídem.

Viem, že je to zbabelosť, ale ja nechcem...nemôžem vidieť ako zomrie. To predsa...ja by som to nezvládla.

Louis

,,Je mi to ľúto." počujem, keď prechádzam okolo izby Dark.

Rýchlo sa skryjem za roh a už len vidím ako Maggie uteká chodbou preč. Takže to vzdala. Je to...smutné, ale chápem ju. Pomaly vojdem do izby a smutne podídem k posteli.

,,Je čas. Budeš mi chýbať." poviem smutne a načiahnem sa po prístroji, ktorý ju drží pri živote.