PUBLIKOVANIE POZASTAVENÉ. Príbeh sa vráti v upravenej verzii, túto zatiaľ nechávam pre tých, ktorí ho stále čítajú. Príjemný zážitok ❤️.
***
~ Náš svet raz spozná hrdinov. No najprv musia hrdinovia spoznať samých seba.~
V zemi dávnych legiend a tra...
„Život je zaujímavý práve pre tú možnosť uskutočniť nejaký sen."
(Paulo Coelho)
¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.
Kráčala po lesnej ceste. Neisto našľapovala na kamenistú zem obrastenú machom. Okolo nej nehybne stáli stromy, mala pocit, že ju sledujú. Nevidela jasne, akoby sa pozerala cez kameru. Listy na stromoch sa jej zlievali do neurčitej zelenej farby a smiech jej spolužiakov potláčalo burácanie blízkeho vodopádu.
Vedela, že ten vodopád tam je, no nevidela ho. Keď sa opýtala Aarona, či ho počuje tiež, zaváhal. A jej kamarátka Sasha len neurčito pokrčila plecami. No musel tu niekde byť, predsa si ho nevymyslela...
Zvuk padajúcej vody silnel každým krokom. V duchu už videla obrovskú masu priezračnej vody, valiacu sa dolu roklinou, no nikde sa neobjavovala. Stále kráčala po lesnej ceste, videla rozmazane a nedokázala sa obzrieť.
,,Decká, poprosím o chvíľu pozornosti," zakričala profesorka niekde spredu. Smiech utíchol a dvadsať párov očí uprelo pohľad kamsi do diaľky. Len ona nevedela zodvihnúť zrak z kamenistej zeme. ,,O chvíľu uvidíte..."
,Vodopád,' pomyslela si. ,O chvíľu uvidíme ten vodopád.' No profesorka pokračovala, nepočula jej myšlienky.
,,... skalné mesto známe ako Nebeský hrad. Je veľmi staré, hoci obdobie vzniku nie je známe. No skalné útvary skutočne pripomínajú akýsi kaštieľ, o chvíľu sa presvedčíte sami." Profesorka rázne vykročila vpred, kučeravé vlasy sa jej pri tom hojdali zo strany na stranu. Spolužiaci sa tiež pohli vpred, počula ich kroky. No smiech sa už neozýval. Všetko stíchlo.
Zašli za zákrutu. Odrazu sa jej vyjasnilo pred očami a ona sa ocitla na priestrannom nádvorí, vydláždenom zvláštnymi svetlými kameňmi podobnými mramoru. Keď zistila, že už dokáže otočiť hlavou, zvedavo sa poobzerala dookola. Celé nádvorie obklopovali hradby z rovnakého bieleho kameňa. Ako prvé jej napadlo, že toto v žiadnom prípade nie je dielo prírody. No nepodobalo sa to ani na nijakú ľudskú stavbu, pripomínalo skôr animácie z nejakého fantastického filmu. Výklenky a ornamenty boli robené s neskutočným zmyslom pre detail, vežičky sa vypínali vysoko do oblakov a sochy vysokých postáv s lukmi boli také hladké, až odrážali svetlo poludňajšieho slnka. Dokopy to vytváralo dojem... kráľovstva. Áno. Kráľovstva pradávneho národa, na ktorý sa už dávno zabudlo.
,,Poriadne sa poobzeraj, Tris," usmiala sa profesorka. ,,Možno ťa toto miesto zaujme natoľko, že dokážeš nájsť stratený vodopád."
Prekvapene sa otočila. Vodopád? Až teraz si uvedomila, že ho už nepočuje. Toto nádherné miesto, nech to už bolo čokoľvek, síce vyrážalo dych, no bolo mŕtve. Žiadne stopy po obyvateľstve, žiadny šum stromov, či vody. A bolo staré. Tak neskutočne staré.
