PUBLIKOVANIE POZASTAVENÉ. Príbeh sa vráti v upravenej verzii, túto zatiaľ nechávam pre tých, ktorí ho stále čítajú. Príjemný zážitok ❤️.
***
~ Náš svet raz spozná hrdinov. No najprv musia hrdinovia spoznať samých seba.~
V zemi dávnych legiend a tra...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Čarovná noc pomaly prekvitla do rána.
Až po rozplynutí pavučinovej bielej spred chvejúcich sa viečok si Edward uvedomil, že predsa len zaspal. Ležal v posteli, oblečený, periny upravené. Vstal, uhladil miesta, ktoré narušili ich bezchybný stav, a otočil sa k oknu, nad ktorým sa ešte vznášal dym vyhorenej sviečky. Cítil, že jeho srdce sa len neochotne vracalo medzi steny zväzujúcej komnaty.
Spomienky doznievali v nádhernej symfónii. Ich pieseň ešte rozpoznával v slnečných lúčoch, krehkých a polopriehľadných, pominuteľných ako chvíľa. Vykúkali opatrne spoza budov, akoby sa báli poprašku snehu, ktorý po nočnom tanci zostal na uliciach. Na miestach, kde sa ho dotkli, premenili bielu na jazierko zlatých trblietok.
Pozeral na ne najdlhšie, ako sa dalo. Pripomínali nitky, z ktorých víly tkali svoje priadze. Mäkké a tenké, ukazovali cestu svetlu do šera ustávajúceho brieždenia.
Ed pomaly skĺzol pohľadom dovnútra, pomaly sa otáčal naspäť k dverám. So zmierením a odovzdaným úsmevom na ne hľadel, ako pevne ako kmeň dubu strážia jeho osud. Ktorý bol zrejme vydaný napospas rozmarom jej veličenstva, predurčený na sedenie v pokojnej izbietke s prívetivým oranžovým svetlom a zlou obsluhou.
Edward vyrastal v dôvere, že duchovní strážcovia ho vedú životnou púťou tak, aby sa pred ním otvárali tie najlepšie cesty, a nikdy nespochybňoval ich rozhodnutia. Teraz však mal nesmiernu chuť postaviť sa zákonom, ktoré ho zväzovali, dokázať svojej rezignujúcej mysli, že Kráľovná nie je Osud, ku ktorému vzhliada ako k určovateľovi životných ciest.
Otvoril dvere a cielene sa vybral opačným smerom, ako chodieval. Na opačnej strane chodby našiel vráta, nepoužívaný východ sotva rozoznateľný od kamennej steny. Bdejúci, čakajúci na svoju chvíľu... Schodmi, ktoré ukrývali, ešte nikdy neschádzal. Pár sekúnd počúval, objatý sivohnedým prítmím dlho neosvetlených kútov, a potom ľahučko zbehol prudko sa zvažujúcimi stupienkami do útrob hradného krídla. Ako znamenia príchodu zmien za ním v špirálach stúpali rozvírené mračná prachu.
Zanedbaná časť hradu nebola jediná vec, ktorú v ten deň objavil. Túlal sa po zákutiach pripomínajúcich steny zabudnutého labyrintu, prenikol do miestností, ktoré dlho nenavštívili ani pierka prachoviek služobných. Utvrdil sa v domnienke, že hosťovské sídlo je bludiskom zaprášených, prázdnych chodieb, ktoré sa rozoznievajú len vzdialenými krokmi prechádzajúcich komorných. Na hrade sa nenachádzal nikto iný, Edward bol jediným ubytovaným hosťom. „Ktovie prečo," zveril sa prázdnym stenám.
