Proroctvo

56 7 0
                                    


Nocou sa priblížil k palácu. Mal isté dokonalé schopnosti, ktoré nikdo nepoznal. Mihol sa pri oknách skoro každého v paláci a nahliadol do ich izieb. Niektorí z hostí pokojne spali, iní sa netrpezlivo prehadzovali v posteliach.
Niektorí mali však tiež úžasné schopnosti a keď prechádzal popri ich oknách, tak otvorili oči.
Bol zahalený v plášti, no aj tak vedel, že cítia že je tam. Preto sa radšej  zbytočne nezdržoval a postupne stúpal po parapetách na vrch veže.
Pristál na parapete najvyššej veže a pozrel dovnútra.
Na stole bola zapálená sviečka a v jej žiare ju mohol vidieť.
Bola to Opal.
Mala čierne pyžamo s podobným plášťom aký mal on, čo skvelo kontrastovalo s jej modrou pokožkou. Od chvíle, čo ju videl naposledy uplynulo celkom veľa času, no jediné čo sa na nej zmenilo boli podstrihnuté čierne vlasy.
"Máš to?", zaregistrovala ho Opal a otvorila okno, aby mohol vojsť do izby.
"Samozrejme", odpovedal a snažil sa nedať najavo ako je rád, že ju znova vidí.
"Fajn", ona sa však pousmiala a objala ho.
"Som rada že si sa vrátil."
Nečakal takúto reakciu, no objatie opätoval. Nakoniec musel úprimne povedať: "Toto je predsa môj domov."
"Prečo?"
"Čo?", pozrel sa jej do očí.
"Čo ťa utvrdzuje v tom, že je toto tvoj domov? Prečo sa sem chceš stále vrátiť?", spýtala sa ho Opal.
Mal na jazyku milióny argumentov, čo hovorili o opaku. O tom, že toto miesto vlastne nemá rád, že ním opovrhuje a chce utiecť.
No, zároveň mal aj pár, ktoré môže povedať Opal.
Tých pár najsilnejších.
Tých, čo ho držia u vodňanov.
Zamrazilo ho, no nakoniec to povedal: "Môj domov je tam, kde si ty."
Opal sa rozosmiala a vyhlásila: "Toto je buď to najmilšie vyznanie alebo najsladšia somarina na svete."
On len prekrútil oči nad jej výlevom.
"Ty ma dokážeš proste vždy prekvapiť", poškrábal sa na svojich červených vlasoch a Opal sa otočila. Namierila si to k dverám, no ešte predtým sa na neho kúskom oka pozrela a povedala: "Som rada, že si sa vrátil. Veľmi."
Tiež sa usmial a pri tom si pomyslel, Sakra, ako to len robí? Ani som sa nechcel usmiať!
"Tak poď", povedala a spoločne zišli pár schodov.
Mal dobrý zrak a tak si hneď všimol jej fľakatú ruku, pousmial sa: "Zase si maľovala?"
"Oo, áno. Tak veľmi som sa ťa nemohla dočkať, až som začala maľovať", uškrnula sa a jej sarkazmus na neho narážal v rôznych vlnách mrzutosti.
Znova pretočil očami a chytil jej ruku, aby si ju lepšie obzrel.
Bola celá v šedých a modrých odtieňoch.
"Čo to je tentoraz?", spýtal sa vážne.
"Ak myslíš to proroctvo, tak neboj. Nekreslím kruhy na oblohu."
"Samozrejme, že nemyslím len na to proroctvo."
"A na čo teda myslíš?", pousmiala sa a na schodoch sa k nemu otočila.
Preglgol: "Na to, že po nociach znova kreslíš na steny a mohlo by to byť horšie ako minule."
"Minule?", zatvárila sa nechápavo Opal, no potom sa jej znova zjavila spomienka z minulosti.

Som malá. Maličká. Nedočiahnem na strop. To je škoda.
Mám rebriiik.
Dokážem to!
Zatvorila som dvere jednej izby, vyliezla na rebríku až k stropu a začala kresliť.
Najprv som sa štetcom pohybovala po stene len sem-tam. No, potom z toho začali vznikať aj obrázky. Nakreslila som oobrovskú mušľu.
Potom koňa z peny. Podobal sa na morskú vlnu môjho deda.
Potom som nakreslila oko. Sýto zelené oko a meč. Bronzový meč.
Potom strom.
Borovicu.
Nakoniec som začala písať slová.
Keď som dala poslednú bodku do mojich veršov, otvorili sa dvere, do izby vbehla mama a ja som sa zobudila.
"Mamii?", povedala som ospalo, "Čo tu robíš?", potom som sa pozrela na seba, na rebríku, "A čo tu robím ja? Daj ma dole!", zapišťala som, pretože som sa bála výšok.
Mamina ku mne prišla a pomohla mi zliesť z rebríka.
"Čo to je?", ukázala som na stenu.
"To si spravila ty. Nepamätáš? Bola si námesačná?", spýtala sa mama.
"Neviem", pokrútila som hlavou, "No, bolo to ako sen."
Mama sa zahľadela na stenu a nasadila zachmúrený výraz.
"Čo?", spýtala som sa a pozrela sa jej smerom.
"Tá tvoja básnička znie ako proroctvo."
"Proroctvo?"
Mamina sa na mňa pozrela: "Tvoje oči Opal. Zahmlili sa!"
"Čo to znamená?", spýtala som sa a ohmatala som si tvár.
Sklonila sa ku mne a chytila ma za ruky: "Dostala si mocný dar, ktorý súvisí aj s našimi vodnými schopnosťami.
Voda je totiž mocná a niektoré svitky hovoria že tí najmocnejší vodňania dokázali dokonca predpovedať budúcnosť.
Čiže, podľa mňa si práve zažila proroctvo!"
"Čo sa v tom proroctve píše?", prišiel Giro do miestnosti a sústredil sa na stenu.
"Netuším", po chvíli sústredenia povedala mama.
"Stojí tam:", povedala som odborne,
"Keď kráľovná bude kresliť kruhy na oblohe,
kráľovstvo po veľkom smútku na známeho nepriateľa narazí
a kráľovskou, jeho vlastnou zbraňou ho odrazí."
Nastala chvíla ticha, kedy na mňa mama uprene hľadela a povedala: "Šikovné dievča."
Postrapatila mi vlasy a Giro povedal: "Prečo? Veď práve skoro predpovedala smrť kráľovstva."
"Ja viem. Tieto proroctvá obsahujú vždy nejakú smrť, no aj podmienku.
No, toto ho nemá.
Podľa mňa, doňho Opal sama vstúpila aby ochránila kráľovstvo."
"Nezmení sa tým niečo?", spýtala som sa a uprela oči na mamu.
Tá sa však usmiala: "Už sa zmenilo. Ty si to zmenila a zachránila nás."
Objala som mamu a uvidela Girov pochybovačný a rozpačitý úsmev.

"Au", Opal zacítila na líci štiplavú bolesť a hneď jej k tvári vystrelila ruka, aby si pošúchala zranené miesto.
"Čo sa stalo?", otvorila oči a uvedomila si, že je v nejakej vodorovnej polohe.
V rukách ju totiž zvieral Giro a snažil sa, aby spolu nespadli zo schodov.
"No, tak. Pomôž mi", zastonal a keď si to uvedomila.
Prevážila ich, aby nespadli. Dopadli späť pevne na schod a Opal sa rýchlo oprela o stenu.
Zmetene sa obzerala a Giro začal vysvetlovať: "Keď som pripomenul to proroctvo. Znova sa ti zahmlili oči ako kedysi a začala si sa nebezpečne nakláňať. Nakoniec si skoro padla zo schodov a ja som ťa zachytil. No, ostali sme visieť, lebo som nás nevedel preťážiť a tak som ti dal facku, aby si sa prebrala a pomohla mi."
Potom sa na ňu prísne zahľadeli jeho čierne oči: "Čo si videla?"
"Bola to len spomienka na to proroctvo. V poslednom čase mám totiž podivné sny, v ktorých sa vraciam k našemu detstvu."
"Tak sme tu", zahlásila Opal, keď prišli k veľkým a starým hnedým dverám.
Otvorila ich a nedala Girovi šancu zareagovať na jej priznanie o snoch.
On len vzdychol a vybral sa do miestnosti za ňou.
Keď boli vnútri, natiahla k nemu ruku a on z vrecka v plášti vytiahol malý balíček po ktorý ho Opal poslala.

Ahojte :D
Mám rada tieto Opaline flashbacky. Aspon sa znova môžme stretnúť s Aryannou. A čo vy?
Čo myslíte, čo priniesol Giro Opal v tom balíčku? Je to nakoniec to po čo ho poslala alebo niečo iné...čo ma nakoniec viaže k otázke na ktorú sme si ešte neodpovedali.... Je Giro dobrý alebo zlý?
Ps- pesnička a úžasný film :3

Percy a Annabeth- nekonečný príbehWhere stories live. Discover now