Naučím ťa milovať... slová, ktoré pred šiestimi rokmi Elena Karlová nebola pripravená počuť. Ani ich realizovať. Lásku považovala za slabosť a rozhodla sa opustiť mesto, v ktorom prežila celý svoj život a stala sa predstieranou snúbenicou podnikateľ...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
E L E N A
"Mamina, kto bola tá kučeravá teta, ktorá vás toľko objímala?"
"To bola teta Timea, mamina bývalá šéfka, to ona sa postarala o to, aby sme sa mohli presťahovať do tohto domu."
"Takže toto je náš nový dom?"
"Áno, čo povieš, páči sa ti tu?"
"Som dieťa, zvyknem si všade," zalomcuje dospelácky rukami a mykne plecom.
"Chcem, aby si sa tu cítil dobre. Tvoje pohodlie je najpodstatnejšie, Sladká tvárička. Zajtra sa pôjdeme popozerať po nejakých škôlkach, aby si si neodvykol od svojho systému."
"Myslíš, že sa mi v novej škôlke bude páčiť?"
"Všetky deti nastupujú do škôlky len teraz, vôbec nič nevymeškáš. Zo začiatku to bude trochu nezvyk, lebo sa stretneš s mnoho novými deťmi, ale tebe idú zoznamovania senzačne! Koľko kamarátov si mal po svojom nastúpení do škôlky hneď v prvý deň?"
"Veľa! Kamarátil sa so mnou každý a všetci si chceli požičať moje cool hračky!"
"Pretože si bol jediný, ktorý neplakal a spokojne si sa so mnou rozlúčil. Všetky deti sa lepili svojim matkám na nohy a plakali, a ty? Ty si bol moja statočná Sladká tvárička a nepotreboval si ani len to, aby som ťa zaniesla do triedy! Stačilo ti, že sme sa rozlúčili pri skrinkách."
"Máš pravdu, ja si poradím. Som ako ty. Ani ty sa ničoho nebojíš a nikdy neplačeš."
"Takže to zvládneme aj pri tomto nástupe?"
"Pravdaže. Budem mať kopu kamarátov ako v starej škôlke a keď nie, bude to ich smola. Vystačím si aj sám, nepotrebujem stále cudziu prítomnosť, viem sa zahrať aj bez spoločnosti."
"Zamilujú si ťa. Si špeciálne dieťa. Vieš, že väčšina chlapcov v tvojom veku takto nehovorí?"
"To počúvam často od učiteliek. Stále ma chválili."
"Áno, vraveli mi, aký si múdry a riešiš rozbroje s chladnou hlavou."
"Tak si ma to učila, mamina."
"Dobre, ráno ťa prídem zobudiť. Budeme vstávať o trochu skôr, aby sme si stihli prezrieť čo najviac škôlok v okolí. A potom si ešte pôjdeme obhliadnuť moju novú kanceláriu, súhlasíš?"
"Môžem ti pomôcť so zariadením?"
"A chcel by si?" opýtam sa s nadvihnutým obočím a on obratne pokýva hlavou. "Uvidíme, ako na tom budeme s časom. Možno sa mi nakoniec pár tvojich rád zíde, ale teraz už naozaj spinkaj. Ráno vstávame zavčasu."
"Dobrú noc, mamina."
"Dobrú noc, Sladká tvárička. Spi sladko," odvetím a pohladkám ho po plavých vláskoch. Prikryjem ho perinou a pobozkám na líčko. Zatvára oči bez nátlaku a nemusím ho nasilu presviedčať. Poslúcha ma. Nehovorím, že neustále, je predsa dieťa, aj on má svoje chvíľky, kedy mu moje rodičovské zákazy nie sú príliš po chuti, ale vo väčšine prípadov je nadmieru poslušný. Nemusím mu jednu vec hovorím desaťkrát, aby ma konečne poslúchol a neobjavujú sa tu ani žiadne záchvaty hnevu a rozmaznanosti, ktorými by si len cielene plačom niečo vynucoval. Tak nejako už vie, že by to na mňa nezabralo.
