39

368 34 1
                                    

Ďaleko od Lily, v maličkom byte Garyho, Logana a Kayly, sedeli pri malom stole v kuchyni Stefan a Elsa Reiherovci a mračili sa na svojich "záchrancov". Po strastiplnej ceste po hotelovej stene nastúpili do dodávky a Gary ich odviezol k nim domov. Sara ich po celý čas upokojovala a snažila sa získať ich dôveru.

Podala obom poháre s vodou a oprela sa o linku, na ktorej sedel Logan. Gary si trel oči po tom, ako zhypnotizoval všetkých vychádzajúcich a Kayla mu na ne prikladala vlhké vreckovky. Jej oddanosť bola nezvyčajná a zvláštne upokojujúca. Nepredstierala záujem, bola úprimne napätá a ustráchaná.

„Takže vy vôbec neviete, kde by vaša dcéra mohla byť?" opýtala sa zničene a v rukách žmolila okraje košele rovnošaty. Bola mierne špinavá, no ani za nič by sa teraz nevzdialila, aby sa prezliekla.

Elsa pokrútila hlavou. Blond vlasy mala trochu rozfúkané od vetra, no stále pôsobila veľmi vznešne, rovnako ako jej manžel. Len mejkap sa jej na očiach roztiekol, ako z nich tiekli horúce slzy. „Z detského domova ju mohol adoptovať ktokoľvek do viacerých krajín."

„V ktorom domove ste ju nechali?" opýtal sa Gary s Kaylinými upokojujúcimi rukami na spánkoch. Tajomne sa usmieval.

Stefan sebou nenápadne trhol, no rozhodol sa, že už niet prečo klamať. „Bol to malý detský domov na okraji Viedne. Nespomínam si na názov."

Sara zamrkala. Logan sa napol. „Nežila si aj ty v Rakúsku?"

„V Leobene, to je vyše stopäťdesiat kilometrov odtiaľ."

„A nejaké zvláštnosti? Nestretla si sa s podivným cestovateľom, nehovorilo sa vôbec nič? Klebety?"

„O ničom neviem. Veľmi som sa od svojho mesta nevzďaľovala, vlastne som ho opustila asi dvakrát v živote. Vo Viedni som bola len astrálne."

„Pochybujeme, že je ešte tam," zahnala ich nádeje Elsa, keď sa napila. „Bola maličká, je takmer stopercentné, že ju adoptovali."

Logan udrel päsťou do steny. „Musí existovať nejaký záchytný bod," hneval sa. „Čokoľvek."

Manželia na seba pozreli. Prebehol medzi nimi tichý rozhovor a Sara pocítila veľký závan smútku. Ľutovala ich. Keiž by im vedela vrátiť dcéru. Nedokázala si ani predstaviť, ako ju museli mať radi.

„Ako sa volala?" šepla.

Elsa sklopila pohľad. „Alexandra."

„To je pekné meno. Určite by sa jej páčilo."

Len nemo prikývli, stratení v spomienkach na dcéru. Gary sa vymanil z Kaylinho zovretia a podišiel k nim. „Vaša dcéra bude ochraňovaná celou armádou Dozorcov. Položili by sme za ňu životy."

Stále si neboli istí. „A ak zlyháte? Kto ju ochráni po vás?"

„Bohovia," prehovorila konečne dovtedy tichá Kayla mrazivým tónom. Všetci na ňu pozreli ako na šialenca. Nevnímala ich a nadvihla bradu. „A nepozerajte sa tak na mňa. Myslíte, že sme sa dostali na slobodu len tak?" Oprela sa o stenu. „Prisahali sme, že v prípade potreby podporíme Dozorcov. Bez ohľadu na naše presvedčenie a zámery. Inak letíme späť za mreže. Ja osobne sa môžem zaručiť, že sa o ňu postarám."

Elsa preglgla. „Ty si bohyňa?"

„Áno," odpovedala, akoby to bolo jasné od začiatku. „Ženy ma uctievali celé tisícročia a trvá to dodnes. Mám dohodu s..." nadýchla sa, akoby nechcela vyzradiť niečo dôležité. „s istým bohom. Žije na mieste, kam sa nedostane nikto bez jeho vedomia a povolenia. Priviedla som do jeho obydlia viacero žien, aby ich ochránil."

Pod líniou svetovWhere stories live. Discover now