The Cruel Side Of Love

Kapitola piata

   Zase som sa ocitla v cele a nevedno na ako dlho.
   Pýtala som sa samej seba, či som radšej nemala zavrieť ústa a robiť čo mi prikážu, ale vedela som, že dobitá tvár a pár dní navyše v cele za to stálo. Aspoň som si to prvých pár minút myslela, no potom to začínalo byť horšie. Cítila som, ako mi opúchava tvár a tečie mi z nosa krv. Pekelne ma bolela hlava.
  Strážnici mi aspoň priniesli ľad a obklady. Očividne nechceli, aby sa mi to ešte viacej zhoršilo.
                  —-
   Dni ubiehali, tvár sa mi zlepšovala a mala som nekonečne veľa času na premýšľanie a snovanie plánov, ako sa dostať z tohto pekla.
   Z väzenia sa nemám šancu dostať, ale z izby by to šlo. Musím počkať, až sa do nej môžem vrátiť.
  Stále mi v hlave vŕtala otázka, prečo som tu, lebo nedávalo to absolútny zmysel. O peniaze im nešlo. O zábavu a sex tiež nie. Žeby odo mňa potrebovali nejaké dôležité informácie? To by ma asi už dávno vypočúvali. Skrátka nemám tušenia, čo odo mňa chcú.
  Tiež som nemohla prestať myslieť na to, že mi moji, nie skutoční, rodičia klamali. Celý ten čas. Chceli, aby som si myslela, že som dcéra bohatej rodiny a nie len chudobná sirota? A prečo moji skutoční rodičia zomreli? Kto boli zač?
  Príliš veľa otázok a príliš málo odpovedí. Popravde, žiadne odpovede.
  A takto to bolo. Celý deň som nad všetkým hĺbala a čakala, kým mi donesú jedlo. Nosili mi ho 3-krát za deň a vždy ho bolo dosť a bolo vynikajúce. Neviem o čo im ide, ale nechcú, aby som hladovala a stratila formu. Mala som krásne ženské krivky a peknú postavu. Vďaka tréningom a správnej strave som si udržiavala postavu. Teraz mi bolo jedno, ako vyzerám. Radšej by som bola škaredá, lebo neznášam úlisné pohľady a šepotanie strážnikov. Byť pre nich atraktívna a príťažlivá je posledné, čo chcem.
                                       —-
   Hľadela som do stropu a dumala, keď vtom niekto elektrickú stenu vypol a vošiel dnu.
  Zdvihla som sa a postavila. Asi ma idú odtiaľto pustiť, pomyslela som si.
  "Pohyb, ideme. Moreno si myslí, že si tu už bola dostatočne dlho, ale som si istý, že pri tvojom správaní ťa tu dnes zase uvidím." Zasmial sa nad vlastným vtipom mladý strážca.
  Dnes sa sem už nevrátim. Musím lepšie ovládať svoje emócie, lebo inak sa odtiaľto nikdy nedostanem.
  Vykročila som von z cely.
  Vonku čakal druhý strážnik a spolu ma viedli do druhej budovy.
  Keď sme prechádzali skleneným mostom, všimla som si, že je vonku tma.
  Vyšli sme po schodoch, až k mojej izbe, strážnik odomkol dvere a vošli sme dnu.
  Bolo to tu také isté, ako som si to pamätala.
  Čakala som kým tí dvaja odídu, ale zostali stáť v strede izby a zjavne mi chceli ešte niečo povedať.
   "O chvíľu sa podáva večera a Hiram chce, aby si sa prezliekla a upravila. V skrini máš šaty, nejaké si vyber."
   Najradšej by som povedala, že sa nebudem parádiť, kvôli niekomu ako je Hiram, ale už som týždeň bola v tom istom, nesprchovala som sa a moje vlasy neboli v najlepšom stave.
   "Dobre, môžte ísť." Povedala som im a dúfala, že už konečne odídu.
   "Počkáme." Vyriekol s úsmevom jeden z nich.
   Povzdychla som si. Super.
   Vzala som župan do ruky, vošla do kúpeľne a zavrela za sebou dvere. Nemali zámok. Pre dobrý pocit, som vzala kôš na špinavé prádlo a oprela ho o dvere. Veľmi mi to nepomôže, ale aspoň niečo.
  Vyzliekla som sa a vošla do sprchy. Otočila kohútikom a nechala po sebe tiecť teplú vodu. Ako veľmi mi to chýbalo. Stála by som tu hodiny, ale nechcela som tu byť dlho, nahá, keď pred dverami stoja dvaja strážci.
  Pred sebou som mala množstvo šampónov, masiek na vlasy, depilačných pásov, skrátka všetko na čo si spomeniem. Rozpoznala som mnoho veľmi drahých kozmetických značiek. Oni naozaj na ničom nešetrili.
Umyla som si vlasy a vystúpila zo sprchy.
Obliekla som si na seba župan a vyfénovala si vlasy. Tiež som si konečne umyla zuby, opláchla tvár a dala si na ňu krém.
Keď som bola hotová, odsunula som kôš na prádlo a v župane a papučkách vošla do izby.
  Stále tam stáli strážnici, rozprávali sa o niečom a smiali sa.
  Musela som uznať, že boli veľmi príťažliví a pomerne mladí.
   No nemenilo to nič na tom, že pracovali pre Hirama a boli zlí.
  Všimli si ma, trochu sa vystreli a prestali sa smiať.
  Radšej si ich nebudem všímať. Vedľa kúpeľne boli posúvacie dvere a za nimi bola malá komôrka s oblečením. Teda, len so šatami a topánkami na opätku. Všetky šaty boli luxusné, určite strašne drahé a robili vás v nich sexy. To som vôbec nechcela. Hľadala som aspoň jedny obyčajné, nevyzývavé šaty, alebo pri najlepšom tričko a nohavice, ale nič som nenašla.
  Otočila som sa a zabuchla šatník.
  "Nejaký problém, madam?" Posmešne sa ma spýtal strážnik s hnedými vlasmi.
  "Nechcem šaty, ale normálne oblečenie. Nebudem si tu obliekať róby pre niekoho ako je on."
   "Hiram sa vyjadril jasne. Oblečieš si niektoré zo šiat, ktoré ti sám kúpil. Myslel si, že budeš proti tomu, a preto sme tu my, aby sme dozreli na to, že z tejto izby odídeš v šatách a so žiadnou možnou zbraňou, ktorú ale v tejto izbe budeš hľadať ťažko."
  "A čo ak si ich odmietam obliecť?" Založila som si ruky na hrudi.
  "Potom ti s tým obliekaním veľmi radi pomôžeme." Povedal s úsmevom hnedovláska a spolu so zlatovláskou, druhým strážcom, pomaly vykročili ku mne.
  "Dobre, dobre, vyhrali ste," rýchlo som povedala,"a ak by ste boli takí láskaví, otočte sa, nech sa môžem prezliecť."
So smiechom sa otočili.
Budem sa modliť, nech tak po celý čas zostanú.
Zase som otvorila šatník a pozrela sa, čo mám na výber. Niektoré šaty boli také dlhé, že sa vláčili po zemi, niektoré mali hlboké výstrihy, druhé boli strašne úzke a krátke, ďalšie skoro úplne priesvitné... Vidieť, aký má Hiram štýl. Zvolila som čierny priesvitný čipkovaný vrch, s dlhými rukávmi, ku ktorému išla dlhá, robustná nadýchaná čierna sukňa až po zem a ktomu čierne vysoké podpätky. Nenašla som žiadne topánky bez opätku. Otvorila som šuflík so spodnou bielizňou a našla v ňom tak isto veľmi atraktívne a vyzývacé spodné prádlo. Samé čipkované podprsenky a tangá.
  Povzdychla som si. To naozaj nemyslí vážne.
  Obliekla som sa a obula.
   Bolo to veľmi nepohodlné a nepraktické. Zjavne to bol zámer, pomyslela som si.
   Vlasy som si nechala rozpustené a na make up a šperky som sa vykašľala. Tak ďaleko kvôli nemu nezájdem.
   Strážci sa otočili a premerali si ma od hlavy až po päty. Najradšej by som im vrazila s mojimi opätkami na ich citlivé miesta, ale ovládla som sa.
  "Nečumte tak." Okríkla som ich, obišla a smerovala k dverám.
  "Prepáč, ale nemáme tu žiadne ženy a keď po veľmi dlhom čase nejakú uvidíš, navyše veľmi atraktívnu, tváriš sa takto." Objasnil s úsmevom hnedovlasý.
  Neboli tu žiadne ženy?
  "Mimochodom, ja som Simon Adams a toto je Brandon Warren. K tvojim službám." Zo srandy sa mi poklonil.
  Patril síce k zlým, ale bol to vtipálek.
  "Teší ma." S úsmevom som pokrútila hlavou.
   Simon mi hľadel do očí a očividne nemal problém niekoho tak nápadne baliť. Brandon bral svoju prácu asi vážnejšie a len tam stál a hľadel s plachým úsmevom do zeme.
   Simon podišiel ku mne a vzal ma ako pravý džentlmen za ruku.
  "Smiem, prosiť?"
   "Povedala by som nie, ale asi nemám na výber."
   Brandon zatiaľ otvoril dvere a všetci traja sme sa vybrali do jedálnejskej izby.
                                 —-
   Zase sme schádzali dlhými schodmi do hlavnej siene. Keď som išla po schodoch, musela som ísť slimačím krokom, teda krôčikmi, lebo schádzať schody s 10-centimetrovými opätkami nie je sranda. Utekanie si v nich naozaj nedokážem predstaviť. Určite to bol zámer, dať mi čo najvyššie opätky, aby mi tak znemožnili útek. Športové tenisky mi asi teda nedajú, smutne som si uvedomila.
  Už som mala schody skoro konečne za sebou, no zle som stúpila a stratila som rovnováhu. Letela som rovno čeľom na zem, ale našťastie ma silné ruky včas zachytili.
  Boli to Simonove ruky.
  Zdvihol ma a tesne privinul k sebe do náručia.
  "To bolo tesné, však?"
   Naše tváre delilo len pár centimetrov a jeho oceánovo modré oči hľadeli do mojich.
   "Áno, bolo. Vďaka za záchranu." Pritakala som a radšej som sa odtiahla, lebo to vyzeralo príliš romanticky.
  Keď si Simon všimol, že sa od neho odťahujem, trochu posmutnel. Zjavne čakal, že sa doňho vášnivo zaľúbim, čo je nepredstaviteľné. Ale premýšľam, že možno, naozaj iba možno, by som si na mieste ako je toto, našla priateľa. A Brandon tiež vyzerá byť v pohode. Ale výzor môže klamať. V skutočnosti pracujú preňho a jediné, čo chcú je dostať ma do postele. Tak to je a nič s tým nespravím.
  Kráčali sme k dverám, ja ruka v ruke so Simonom a Brandon kúsok pri nás.
  A je to tu. Zase sa ocitnem sama s Hiramom v jednej miestnosti a budem to musieť nejakým spôsobom prežiť.
Zastavili sme pred dverami, čakala som, že Simon hneď otvorí dvere, ale namiesto toho sa otočil tvárou ku mňe.
"Snáď sa ešte niekedy uvidíme. Len chcem, aby si vedela, že nie všetci sme tu monštrá ako napríklad on," kývol hlavou k dverám," napríklad ja nie som monštrum, pracujem síce pre zlých ľudí, ale nemám na výber. A áno, možno som trochu zvrhlík, ale nikto nie je dokonalý, že? Takže, ak by si niečo potrebovala, napríklad príjemnú spoločnosť zábavného a pekného muža, daj vedieť." Usmial sa a pustil mi ruky.
Nenechal ma ani nič povedať a už otvoril dvere.
Zalialo ma svetlo z izby. Hiram stál pri okne, mne otočený chrbtom, a s niekým telefonoval. V druhej ruke mal pohár vína.
Stála som vo dverách a trochu si ho premeriavala. Bol vysoký a štíhly a ako vždy mal na sebe oblek, ktorý mu dokonalo padol, a ktorým skrýval vypracovanú postavu. Zrak sa mi zastavil na jeho širokých ramenách, ktoré by som určite rukami neobopla. Tmavohnedé, skoro až čierne, vlasy mal perfektne zastrihnuté. Pomaly sa otáčal, stále s niekým volajúc. Keď sa otočil, zdvihol ku mne zrak a konečne si všimol, že tam stojím. Jeho orieškové oči ma mrazili, ich tvrdým pohľadom.
Ešte niečo povedal do telefónu, a potom zložil. Telefón si vložil do kapsy obleku a šiel sa mi venovať.
Bohužiaľ.
Trochu si odpil z vína a vykročil k stolu. Rukou mi pokynul, aby som si sadla.
Zagúľala som očami a pomaly sa odtackala ku stoličke. Konečne som si mohla sadnúť a ulaviť mojim boľavým nohám.
Spomenula som si, čo mi pred chvíľou povedal Simon. Mohol klamať a celé to bol iba žart. Ale neznelo to tak. Modlila som sa, aby to čo hovoril bola pravda. Mať tu niekoho, kto by stál pri mne, by mi prišlo vhod.
Z premýšľania ma vytrhol Hiramov hlas.
"Rád ťa zase po dlhšej dobe vidím, Carson. Snáď ťa nebudem musieť zase posielať do cely. Takže ak sa bude dať, dnes žiadne pokusy o to ma zabiť, ďakujem."
"Ešte uvidím, či mám dnes náladu na zabíjanie." Odvetila som.
"Nezostáva mi asi nič iné ako dúfať, že nie. Mimochodom, v tých šatách si nádherná."
Nechcela som byť nádherná.
"No, k tým šatám... nechcem ich. Môžeš ich všetky vrátiť, vďaka. Uprednostňujem tričká, nohavice a tenisky, nie tieto 10-centimetrové mučiace nástroje." Ukázala som na svoje topánky.
"Nanešťastie sa vrátiť nedajú, takže ti nezostáva nič iné, ako nosiť ich. Na tvojom mieste by som si nesťažoval. Všetky boli ušité priamo pre teba a tiež boli poriadne drahé. Navyše v nich vyzeráš ako princezná a to chce každé dievča, no nie?" Bolo vidieť, že ma chce naštvať a vytočiť.
  Kretén.
"Skôr v nich vyzerám ako erotická hračka a nie ako princezná. Keď tu už mám trčať proti svojej vôli, chcem aspoň právo nosiť to, čo budem chcieť." Vyštekla som naňho.
"Drahá, ak si si nevšimla, tu už žiadne práva nemáš. Ja rozhodujem, čo s tebou budem robiť, čo budeš jesť a čo budeš aj nosiť. Zmier sa s tým."
Super, zase má zlú náladu a začína s tými svojimi rozkazovacími rečičkami.
"Má to niečo spoločné s tým, že v týchto šatách a topánkach nemám najmenšiu šancu sa odtiaľto dostať? Mám pravdu? Bojíš sa, že by som sa odtiaľto dokázala dostať, tak si sa rozhodol, že mi zviažeš krídľa." Chcela som poznať odpoveď.
Odvrátil zrak a mlčal.
"Takže som mala pravdu. Fajn, ako chceš, ale ver mi, že ja sa odtiaľto dostanem, aj keby som mala byť nahá a v 20-centimetrových opätkoch." Trochu som sa predklonila a položila ruky na stôl.
   Stále nič. Asi mu došli slová. V duchu som sa potľapkala po chrbte.
  "Zvážim to. Samozrejme, len ak nebudeš spôsobovať žiadne problémy. Inak sa s iným oblečením rozlúč. Tak, a teraz môžme jesť, bon apetit." Vzdal sa.
  Vyhrala som malú bitku. Ešte mi zostáva vyhrať celú vojnu. To nebude tak ľahké.
  Hiram otvoril svoj poklop s jedlom, ja som spravila to isté.
  Pod poklopom sa skrívala vyprážaná ryba, ktorú som nepoznala, a so smaženou zeleninou. Predo mnou boli taniere rôznych príloh, ktoré som si k rybe mohla dať. Mňam.
   Jedna malá výhoda tohto miesta je, že tu varia bombasticky.
   Mlčky sme jedli a vychutnávali si jedlo. Neprekážalo by mi, ak by to bolo tak celý čas. Najradšej by som ale jedla osamote a nie s ním.
"Prečo musím jesť tu a nie vo svojej izbe?"
Prerušila som dlhé ticho.
"Aby si mala spoločnosť a kontakt s ľuďmi a nebola celý deň zavretá v izbe. Z toho by si sa asi zbáznila. Navyše viem, že na mna máš vždy veľa otázok, ktoré ti tu môžem zodpovedať, ako napríklad teraz." Znelo to, ako keby ma ľutoval. Už len to.
   Zrazu sa postavil a smeroval k oknu.
   "Poď, niečo ti ukážem."
   Bola som zvedavá, čo mi chce ukázať. Podišla som za ním k oknu a poodstúpila od neho tak, aby sme od seba boli čo najďalej.
   Vonku už bola tma, ale všetko bolo osvetlené.
  "Keď pôjdeš tým chodníkom, dovedie ťa k jazeru. Tu môžeš vidieť bazén a vírivku. Na jar už bude dosť teplo, aby sa tam dalo kúpať. Tam v diaľke sú telocvične. Budeš tam cvičiť. Na druhej strane máme psie výbehy. Môžeš si tam pozerať naše vycvičené psy. V tomto dome je aj veľká knižnica," otočil sa ku mne a prišiel o pár krokov bližšie, "rozumiem, že sa bojíš a si vystrašená, ale nie je to tu až také zlé. Máš tu toho veľa, čo robiť. Jediná vec, ktorú od teba chcem je, aby si bola dobré dievča, a potom dostaneš všetky privilégiá."
   Vždy tam bol háčik. Nič tu asi nie je zadarmo.
  "Takže ty si myslíš, že ma presvedčíš bazénom, psami a knihami? Ty ma tu držíš proti mojej vôly. Nemôžeš mi to vynahradiť ničím. Takže si všetky svoje "lákavé" ponuky niekam strč... Počkaj. Čo si hovoril s tou telocvičnou? Budem tam cvičiť aj ja? Prečo?" Nechápala som.
  "Si tu, lebo ťa na niečo potrebujeme. A na to, musíš byť v čo najlepšej kondícii, takže budeš cvičiť s ostatnými. Či chceš, alebo nie."
Len cez moju mŕtvolu.
"A na čo ma potrebujete?"
"Už som ti povedal najmenej stokrát, že sa to časom dozvieš." Strácal so mnou trpezlivosť.
"A kedy bude ten správny čas?!" Už aj mňa prechádzala trpezlivosť. Chcela som, nech mi to už sakra vysvetlí.
"Keď sa stále budeš pýtať, nepomôže ti to." Aj on už zvýšil hlas.
"Vieš čo? Všetko si môžeš niekam strčiť. Nebudem chodiť na žiadne tréningy, nebudem nosiť tvoje šaty, ani tieto sprosté topánky!" Vyzula som si ich a šmarila ich po ňom. Jednu chytil, ale druhá ho trafila do hrude.
Otočila som sa a vykročila k dverám.
"Sbohom, maj sa. Už ma to tu s tebou neba..." Bola som už na polceste k dverám, no vtom ma chytil za zápästie a otočil k sebe. Ach, zase ten parfum. Chcela som sa mu vytrhnúť, ale mal príliš pevný stisk.
"Takto sa so mnou rozprávať nebudeš. Ja ti poviem, kedy môžeš odísť z miestnosti, ja budem rozhodovať o každom tvojom kroku a ja rozhodnem, kedy ti čo poviem!" Ziapal po mne.
Asi sa ani raz nezaobídeme bez hádky.
Stáli sme nebezpečne blízko seba a prepaľovali sa navzájom očami.
"Nebudeš mi rozkazovať. A teraz ma láskavo pusti! Najradšej by som ti jednu vrazila, ale nespravím to, lebo by si mi zase skoro zlomil nos." Pri mojich slovách sa trochu zamračil.
"Minule som nemal zájsť až tak ďaleko, ale nie som zvyknutý, že ma niekto neposlúcha a ten niekto je mladé tvrdohlavé dievča." Povedal a trochu povolil svoj stisk.
Nebolo to úplne ospravedlnenie, ale aspoň niečo.
"Tak si zvykaj, lebo aj ja viem spraviť ľuďom zo života peklo." Pri tých slovách som sa pousmiala.
"Na to si budem zvykať veľmi ťažko." Aj on sa pousmial.
Dobre, nepáči sa mi kam toto smeruje.
Využila som jeho chvíľku nepozornosti a vymanila sa z jeho stisku. Ako výhovorku, som podišla k oknu a zdvihla svoje topánky. Obúvať som si ich, ale znova nechcela.
Pozrela som sa von oknom.
Bola zima a na horách bol sneh, tu dole však ešte nie. Zrak mi padol na telocvičnu. Moderná a priestranná ako všetko tu.
"Ak mám cvičiť, budem predsa potrebovať športové oblečenie a tenisky, nie? V šatách a opätkoch budem asi trénovať ťažko."
"Samozrejme, dostaneš ho, ale len na cvičenie. Inak budeš chodiť v šatách, teda dokým neuznám za vhodné. Takže si zmenila názor? Budeš trénovať s ostatnými? To som rád."
Stál tam so založenými rukami na hrudi.
"To som nepovedala. Budete ma musieť skúsiť donútiť, čo sa vám nepodarí." Otočila som sa naňho.
"Uvidíme. Zajtra sa na teba prídem pozrieť. Tréning začína ráno o 6:00."
Super, takže sa ani nevyspím. Nevadí, ja sa z postele ani nehnem. Môžu ma z nej skúsiť vytiahnuť, ak chcú.
Pri myšlienke na posteľ, sa ma zmocnila únava.
"Som už unavená, môžem už ísť?"
Povzdychol si.
"Áno, môžeš."
Ako som išla popri stole, uvidela som na ňom fľašu vína. Áno, to teraz nutne potrebujem. Pijem len vo výnimočných prípadoch a toto je jeden z nich.
Rýchlo som zobrala fľašu a chcela si z nej odpiť.
Hiram to zbadal.
"Hej, hej, hej! Alkohol nie je povolený. Daj to sem, hneď." Chcel mi fľašu vziať, ale ja som sa sklonila a vyšmykľa sa mu. Rozbehla som sa do druhej strany miestnosti.
"Chceš sa hrať? Tak dobre." Rozbehol sa za mnou.
Smiala som sa a kľučkovala, aby ma nechytil. Popritom som sa snažila odpíjať z fľaše. Veľmi to však nešlo a veľa vína skončilo mimo môjho žalúdka.
"Poď sem!" Bolo vidieť, že aj on sa baví, len to nechcel priznať.
Dostala som sa k stolu a krúžila okolo neho s Hiramom. Ak by ma chcel chytiť, musel by preskočiť stôl.
Využila som chvíľu a odpila si z fľaše veľký dúšok.
Alkohol sa mi dostával do krvi. Smiala som sa a stále behala s Hiramom okolo stola.
Aj on mal v sebe trochu alkoholu, ale omnoho menej ako ja a zjavne vedel piť. Ja som opitá aj z pár hltov.
"Carson! Už naozaj stačilo." Smial sa, ale myslel to vážne.
Mne ešte nestačilo.
Keď som neprestávala, Hiram zavolal stráže.
"Ako chceš. Stráže!"
Do miestnosti vošli Simon a Brandon.
"Chyťte ju." Obaja ma obkľúčili a nemala som kam ísť. Stále som sa nemohla prestať smiať.
"Hej! To je nefér. Zavolal si si pomoc." Smiala som sa.
Simon a Brandon ma chytili a odvliekli k Hiramovi. Stále som mala v ruke fľašu.
"Bože, Carson." Zamrmlal a pošúchaľ si čelo.
Fľašu mi vytrhol z ruky. Bola prázdna.
"Povedzte všetkým, nech sa nedostane do blízkosti žiadneho alkoholu." Prikázal Simonovi a Brandonovi.
Tak som sa smiala, že sa mi začalo štikať.
"Nie je tu nejako teplo, chalani?" Zamrmlala som opilecky a začala sa vyzliekať.
"Ježiši, Carson, prestaň." Povedal Hiram a chytil mi ruky, aby mi zabránil vo vyzliekaní.
"Rýchlo ju odveďte do izby, kým nespraví nejakú hlúposť. Dohliadnite na to, aby zaspala a ešte niečo nerozbila."
Začala som nahlas zívať a hodila som sa Hiramovi do náručia. Nečakal to, ale včas ma chytil. Začala som zaspávať.
"Zoberte ju, hneď!" Prikázal im.
"Áno, pane." Povedal Simon.
Simon ku mne prišiel a zdvihol ma na ruky. Brandon nám otvoril dvere, aby sme mohli vyjsť.
Boli sme už na chodbe a zdalo sa mi, že počujem Hirama zasmiať sa.