The Cruel Side Of Love

Kapitola dvadsiata tretia

Carter
,,Nemôžeš zhasnúť to svetlo?! Niekto tu chce ešte spať."
Hodím na Michaela vankúš a oblečiem si pracovnú vestu.
,,Kent je chorý, takže ho mám zastúpiť a on pracuje už od piatej ráno. Ver mi, najradšej by som ešte spal do siedmej a sníval o sexi ženských, ale práca volá."
Zakňučal, prevalil sa na druhý bok a už som preňho ďalej neexistoval.
Vyjdem von z ubytovne a vdýchnem svieži horský vzduch do pľúc. Mám šťastie, že som nedostal miesto niekde v púšti. Slnko už vyšlo, ale základňa číslo 107 stále spí. Okrem niektorých nešťastníkov, ktorí musia pracovať. Do hlavnej budovy to mám chvíľu a vnútri ma už zdraví pár ľudí. Skočím si ešte pre kávu a letím hore. Cestou sa potknem a vylejem polku kávy. Klasika. Technickému oddeleniu šéfuje fakt nepríjemný chlapík a keď niekto mešká alebo niečo pokazí, je to teror.
Snímač na dverách mi oskenuje odtlačok prsta a dvere sa otvoria. Na technickom oddelení to vždy žije aj keď je deň alebo hlboká noc. Všade sú obrazovky kamier, milión tlačidiel a ľudia tu neustále pobehujú.
Radšej skloním hlavu, aby som na seba neupozornil Kittona a sadnem si za Kentov počítač. Má na starosť sledovanie kamier, keďže sa to tu celkom zanedbávalo a stávali sa incidenty ako keď Claytonová ušla z telocvične a skoro ma v tom aute zabila. Ešte som sa nedostal k tomu, mať tú česť a strážiť ju, ale som tu predsa len skôr po tej technickej ako bojovnej stránke. Ešte rok služby a budem povýšený na nový program a pôjdem na ostrov. Dostať sa na ostrov je sen každého, ale len tí najlepší sa tam dostanú. Láka ich samozrejme aj to, že ich plat sa zvýši aj desaťnásobne. Úprimne, koho by to nelákalo? Ale ide aj o iné veci. Všetko je tam špičkové. Riešia tam najdôležitejšie problémy a misie. Celý ostrov vyzerá ako z roku 3000. A sú tam aj ženy.
Už hodinu tu sedím a jediné čo sa stalo bolo, že som ohlásil dravé zviera na pozemku.
Už nech ten rok prejde čím skôr.
Preklikávam obrazovkami a napadne ma skontrolovať tajné sejfy. Nemali by sa zanedbávať. Všetko v poriadku. Ešte omrknem núdzové priestory a vrátim sa k sledovaniu areálu. Aj tu sa zdá všetko v poriadku, ale jedno auto chýba. Zvláštne, odkedy tu pracujem nepočul som, že by niekto núdzové miestnosi využíval a už vôbec nie, že by niekto použil auto práve odtiaľ. Veď áut máme dosť a aj lepších v garážach v areáli. Pozriem sa kedy boli miestnosti naposledny otvorené. Včera o 22:11. Hmm... o žiadnej akcii neviem.
   Spýtam sa kolegu na pravo, ale tiež o ničom nevie. Fajn, tak to vypátram sám. Pretočím kamerový záznam na včerajšok o desiatej, ale obraz seká a nikoho nevidím. To je hlúposť, veď tie dvere boli včera večer otvorené. Boli to dvere v... Morenovom dome, na poschodí. Veď tam nikto okrem Hirama, pár strážcov, upratovačov a Carson nie je. Počkať. Rýchlo skontrolujem izbu Claytonovej, ale je tam a spí. To mi odlahlo. Moreno je preč a ak by utiekla, naozaj neviem čo by spravil, ale nebolo by to nič dobré. Ale čo s tou záhadou? Posledná šanca je, že niekto hackol systém. Nepravdepodobné, ale pozriem sa na to.
   Kým kódujem program, niekto sa za mňa postaví.
   ,,Ale, ale, veď to je pán Carter. Ako sme ti to hovorili? Hmm... zelenáč! Už si pamätám. Staré dobré časy. Hej, čo to tam robíš? Nemáš náhodou na starosť kamery v areáli?!"
  Strhnem sa a obzriem na Kittona. Do riti.
  ,,Áno, mám, ale... viete. Niekto bol v núdzových miesnostiach včera o desiatej, ale kamery nikoho nezachytili a domnievam sa, že niekto zase hackol systém, tak..."
   Silno ma chytí za plecia a hrozivo na mňa pozrie.
  ,,Zelenáč, to nie je tvoja práca! A náš systém je špičkový, nikto ho už nemôže hacknúť, takže láskavo sa vráť k svojej práci, lebo inak..."
   ,,Mám to! Pane, boli sme zase hacknutý, ale prelomil som kód, takže sa môžeme pozrieť kto sa chcel ukryť pred kameramy."
   Pustil ma a jeho pozornosť prešla na monitor. Pustím záznam z 22:11 a ten človek je... bože. Veď to nie je možné, to je...
   ,,Carter, okamžite to prehraj na hlavnú obrazovku."
    Prepojím to a všetci v miestnosti vidia obraz Carson ako prchá núdzovými miestnosťami a nasadá do auta.
   ,,Hej, všetci, okamžite zvolajte agentov. Chcem agentov do jej izby, do núdzových miestnotí, prehľadajte všetky záznamy zo včera, z ciest, okolitých miest, vypátrajte to auto a nájdite ju!"
   Vypukne chaos a celá základňa je na nohách.
                                  - — -
Hiram
    ,,Ponúkame vám špičkový pracovný plán, akcie vieme prudko zdvihnúť a vašu značku budú poznať na celom svete a..."
   Uprostred mojej prezentácie niekto vtrhne a vyruší nás.
   ,,Prepáčte, pane, ale máte veľmi dôležitý hovor."
    Snažím sa zostať kľudný. Tipujem, že je to môj otec a len chce vedieť ako sa má Carson. Ako keby som nemal práve niečo dôležitejšie na práci ako získavanie práv na jednu firmu, ktorú potrebujeme na svojej strane.
   ,,Určite to ešte polhodinu počká."
    Asistent je celý biely a neodbytný.
   ,,Pane, je to naozaj dôležité. Ide o to dievča."
   Zabudnem na celú prezentáciu a bez ospravedlnenia vybehnem z konfernčnej miestnosti.
Roztrasený asistent mi podal telefón
,,Čo sa, dopekla, stalo?!"
,,Pane, nevieme ako je to možné, ale..."
,,Už to vyklopte!"
,,Claytonová včera večer utiekla."
Telefón mi skoro vypadol z ruky. To nemôže byť pravda. Veď už mesiac sa o nič nepokúsila a vyzerala tak šťastná. So mnou. Ešte predvčerom vyzerala úplne normálne. A pritom vedela, že ma vidí poslednýkrát. Hrala to na mňa. Celý ten čas...
,,Letím za vami. Ešte si to s vami vyriešim, vy banda neschopných idiotov! Chcete byť celej organizácii na smiech? Lebo ak sa to prevalí, skončili ste. A teraz mi vyklopte všetko, čo viete."
- — -
Je osem ráno, keď priletím na základňu. Autá s agentmi sa pripravujú a v hlavnej budove každý pobehuje a kričí povely. Vojdem do technickej miestnosti, kde už všetci sú spolu s veliteľmi agentov, čakajúc na moje rozkazy.
,,Takže, mi chcete povedať, že od včera od desiatej nie je vo svojej izbe a nikto si toho nevšimol? Ani to, že boli po rokoch otvorené núdzové miestnosti? Odkiaľ o nich vlastne vie? Musela mať komplica."
,,Pane, nie sme si tým istý, ale všetko nasvedčuje tomu, že ten komplic je Jacob Gutowski. Ešte včera večer odišiel a nevieme ho vypátrať."
Takže môj "milovaný" otec mal vo svojej špičkovej skupine zradcu a ešte mi ho sem pošle.
,,Gutowski nie je priorita. To Carson. Až ju nájdeme, spustite pátranie po ňom, ale teraz je mi ukradnutý. Čo sa stalo so stabilizátorom? Veď sme tam aplikovali GPS."
,,Nefunguje. Ani naše ovládanie. Ale ešte ho stále musí mať, lebo inak by hneď využila svoje schopnosti a nestrácala by čas útekom autom."
,,Myslel som si, že ste to navrhli tak, aby za žiadnych okolností ten náramok nezničila spolu so sledovacím zariadením! Preto sme jej ho neaplikovali do tela."
Nikto sa samozrejme nezmôže na odpoveď. Bože môj, čo som komu urobil. Teda... To je jedno.
,,Dobre, to preberieme až ju nájdeme. Teraz mi povedzte kam išla, keď opustila chodby."
Na hlavnej obrazovke sa rozsvieti naše auto na ceste, a potom kamerový záznam z letiska v Mildred Lake.
,,Hovorili sme so zamestnankyňou, s ktorou sa rozprávala Carson. Vraj jej povedala, že chce letenky na najbližší let a bolo jej jedno kam to bude. A... ešte jej povedala, že je krava."
Pri poslednej vete sa v hlave zasmejem. Aspoň nie som jediný, ktorému nadáva.
,,A potom?"
,,Potom išla smerom k jazeru, kde už kamery neboli. Našli sme v lese prázdne auto. Kontaktovali sme vlakovú stanicu, autobusovú a autopožičovne a vraj si okolo jednej ráno nejaké dievča požičalo auto. Ten muž si nebol na stopercent istý, že je to ona, ale musela byť. No auto nechala v Edmontone v uličke bez kamier. Určite mala namierené na letisko, ale tam sme ju na kamerách nezachytili. Navyše v ten čas odtiaľ odlietalo viacero lietadiel. Môže byť kdekoľvek. Alebo odišla stopom, na motorke..."
Toto je zlý sen. Musím sa ukľudniť. V 95% prípadov sme každého človeka, ktorého sme hľadali, našli. S pomocou ostrova by to bolo jednoduchšie, ale my to zvládneme aj sami. Otec sa to určite dozvie, možno to už vie a nebude to pekné ani pre mňa a ani pre ňu.
,,Ukážte mi záznam z letiska. Musela sa tam trepať len kvôli letisku. Nikde v okolí také veľké letisko nie je. Prezrieme každého, kto prešiel bránou toho letiska. Hľadáme niekoho zamaskovaného, skôr bez kufra, dlhé vlasy. Tipujem, že nebola tak hlúpa, aby tam nakráčala s odhalenou tvárou. Možno mala na sebe kapucňu, prezliekla sa za chlapa. Každého čo i len trochu podozrivého prešetrite a zistite kto to je. My sa k nej dopracujeme."
   ,,Áno, pane."
                                   - — -
    Sedím v kancelárii už so štvrtým pohárom whiskey. Kde som spravil chybu? Chcel som byť lepší ako môj otec. Občas som si aj myslel, že by medzi nami mohlo byť niečo viac. Nie ako medzi otcom a Juliette, ale ako Juliette a Benom. Lenže on k nej bol milý od začiatku a hlavne nebol ten, ktorý ju uniesol. Ale nemôžem stále myslieť na seba, ide tu predsa o oveľa viac ako nejaký románik. Ona je cesta ako sa ich navždy zbavíme. Táto vojna trvá pridlho.
   Niekto zaklope na dvere.
   ,,Pane, máme dvadsať možných podozrilých. Vy by ste ju mohli vedieť identifikovať."
    Položí predo mňa tablet a ukazuje mi záznamy z kamier.
   ,,Táto nie, ani táto, nie, nie... počkaj. Pusti to ešte raz a priblíž to."
   Výška a postava približne odpovedá. Má na sebe kapucňu mikiny a slnečné okuliare. Spod mikiny jej vykúkajú čierne pramene. Chôdza mi je tiež povedomá. Aj to ako si premeriava okolie, je ostražitá. Akoby každú chvíľu na ňu mal niekto vybehnúť. Možno by to mohla byť ona... ale toto dievča má tetovania.
  ,,Ukáž mi toto dievča na ostatných záznamoch."
   Prikývol.
   Tu si kupuje letenky, tu ide cez kontrolu - dala si dole mikinu a okuliare. Naozaj to vyzerá ako ona. Ale tie tetovania... Teraz si sadá v čakárni na let do Osla.
   ,,Je let do Osla najviac vzdialený od ostatných letov, ktoré v ten čas vyrážali?"
   ,,Áno, ostatné sú na území Ameriky."
    Všetko nasvedčuje tomu, že by to mohla byť ona. Niekoľko minút sa nič nedeje a ona len sedí. Všetci ostatní si buď čítajú, sú na telefóne, spia... len ona nie. A potom ku nej príde stevart a ona vyskočí pripravená sa brániť. To je ona. Určite.
   ,,Máme ju. Daj vedieť všetkým. Ideme do Nórska."
                                     - — -
Carson
   Do Nórska sme prišli o tretej poobede a nasadli sme do Zachovho auta. V aute vládlo mierne trápne ticho, ale mne to bolo ukradnuté. Už vedia, že som preč a možno sú už na ceste sem. Asi nebol dobrý nápad ísť ku Zachovi. Mala by som sa ísť ukryť. Možno do lesa, vyplávať s loďou na more, nasadnúť na ďalšie lietadlo, zmeniť prestrojenie...
   Z cesty sme odbočili dole do lesa.
   ,,Nehovoril si, že bývaš v meste?"
   ,,Toto je skratka."
   ,,Aha..."
   Niečo sa mi tu nezdá. Kto chodí skratkou cez les s tak zlou cestou? Mala by som vystúpiť. Pre istotu.
   ,,Zach, musíme sa vrátiť na letisko, zabudla som si tam peňaženku."
   ,,Ani si sa nepozrela do svojej tašky. Zastavíme a pozrieš sa do kufra."
   Zoberiem tašku a budem utekať až na cestu. Bože, do čoho som sa to zase dostala.
   Zastavili sme a obaja vystúpili z auta. Otvoril kufor auta a odstúpil nech si môžem prezrieť tašku. Vzala som ju do rúk, akože ju išla otvoriť, a potom som sa rozbehla. Nedostala som sa ďaleko, lebo ma Zach hneď schmatol a niečo mi pritlačil na tvár. Svet hneď upadol do temnoty.
                                    - — -
   Prebudím sa so zaviazanými očami v chladnej miestnosti. Som celá priviazaná ku stoličke. Začnem kričať a mykať sa, kým niekto nepríde. Odhrnie mi látku z očí.
   Zach. A za ním ďalších päť mužov a jedna žena, všetci ozbrojený.
   ,,Okamžite ma rozviaž! Čo odo mňa chcete?!"
   ,,Odpoveď poznáš," povie Zach a znie úplne inak a aj jeho postoj sa zmenil. Už nie je hanblivý študent, ale ozbrojený muž, ktorý ma uniesol. Už druhý. Ja mám tú najväčšiu smolu na svete.
   ,,Neviem o čom hovoríš," odvrknem.
   ,,Na nás to nemusíš hrať, Rose. Alebo mám skôr povedať Carson?"
   ,,Dobre, viete kto som. Ale mohol by si byť konkrétnejší v tom, čo odo mňa chcete a prečo ste ma zviazali? Nie je to veľmi príjemné."
   Podišiel ku mne a sadol si obkročmo na stoličku oproti mne.
  ,,Dewon na teba nemá právo. Nikto by nemal mať. Mali ťa nechať na pokoj, zomrela by si a nič z tohto by sa práve nemuselo diať."
  ,,Počkaj, počkaj. Prečo som mala zomrieť?"
  ,,O tvojich schopnostiach veľa neviem, ale viem to, že ak by si ich nepoužívala, energia v tebe by ťa neskôr zabila. Možno v dvadsiatich piatich."
   Oni ma teda... zachránili. A pritom potrebujem zachrániť ja od nich. To je paradox.
   ,,Takže... ma chcete zabiť?"
   ,,To bol pôvodný plán. Ale ten sa zmenil a ty ideš teraz s nami. Niekto ťa chce vidieť."
    Nestihla som sa spýtať kto, lebo hore na poschodí bolo počuť výkriky a výstrely.
   ,,Do riti, sú tu. Choďte hore, ja ju odvediem."
   ,,Kto je tu?"
   ,,Predsa Dewon. Idú si preto, čo si myslia, že je ich."
   Rozviazal ma, hodil mi môj batoh a tajnými dverami na podlahe sme prekĺzli. Tunel nebol dlhý a vyšli sme v lese. Je noc.
  Niečo blízko sa pohlo.
  ,,Bež!"
  A ja som bežala. Kľučkovala som medzi stromami, preskakovala prekážky ponorené v tme. Zacha som stratila, ale aj tak bol len ďalšia hrozba. Veď ma chcel pôvodne zabiť! Prečo sa mne dejú takéto veci? Nemôžem mať šťastný koniec?
   Šípka sa zabodla do stromu len centimeter od mojej hlavy. Chcú ma zdrogovať a odvliecť späť do Kanady. Nech to skúsia. Vybehnem na parkovisko s pár autami. Niekoľko lámp svieti. Rýchlo vytiahnem pištoľ z tašky a mierim s ňou do tmy. Vynárajú sa prví agenti.
  ,,Už ani krok, lebo vystrelím!"
  Oni ma úplne ignorujú a s vlastnými zbraňami na mňa mieria.
   ,,Si obkľúčená! Zahoď zbraň a vzdaj sa! S týmto by si nechcela byť postrelená. Spôsobí ti to niekoľko dňové bolesti a halucinácie."
   Do riti. Do riti. Som v pasci. Ale je tu jedna možnosť ako sa zachrániť, teraz alebo nikdy.
  Je ich tu dvanásť. Dvanásť vrahov. Zaslúžia si smrť. Nemám na výber.
  A vtedy sa to stalo. Vystrelila som a zasiahla agenta, ktorý po mne kričal. Prvýkrát som niekoho zabila. Vlastnými rukami. Hneď ku mne letela spŕška šípok, ale ja som odskočila za auto a vyhla sa im. Pred očami som mala stále jeho padajúce telo. Ja... som vrahyňa. Spravili zo mňa vraha.
  Približujú sa, musím niečo spraviť. Vyskočím spoza auta a chystám sa zasiahnuť ďalšie nutné obete, ale niekto ma zo zadu zovrie rukami a vytrhne mi zbraň. Hneď sa mu vykrútim a keď sa otočím vidím za sebou Hirama. So zúrivosťou a smútkom v očiach. Rozbehnem sa, ale som obkľúčená jedenástimi ozbrojenými agentmi.
   ,,Carson, je koniec."
   Krútim hlavou a vlieva sa do mňa zúfaľstvo. Z lesa pribiehajú ďalší agenti.
  Neviem čo mám robiť, otočím sa mu chrbtom a snažím dostať cez agentov, ale je to márne. Zase ma pevne zovrie jeho telo a ja nemám kam ísť.
  ,,Prestaň, no tak. Prestaň. Nezhoršuj to. Inak im dám rozkaz a strelia do teba salvu šípok. Počuješ?!"
  Poslúchnem ho a prestanem sa mu vykrúcať.
  ,,Vidíš čo si spôsobila? Zomrel len kvôli tebe. A ďalší ôsmi ľudia v tom dome. Zradila si moju dôveru. Všetku našu snahu si zničila. Stálo ti to za to? Všetko zničiť, deväť mŕtvych ľudí... a my dvaja..."
   ,,Zmlkni! Nič o mne nevieš. Celý ten čas si ma zneužíval, zosmiešňoval, mučil... a vôbec si si ti neuvedomoval. Nikdy žiadne my nebolo. Vždy to bolo o tom, aby som sa odtiaľ dostala. Zachránila si život."
  Kričím naňho, chlad cítim až v kostiach. Pozriem sa na mŕtve telo na zemi a roztrasiem sa. ,,Toto... si zo mňa spravil ty. Vrahyňu. Už nikdy nebudem žiť tak ako predtým. Ale splň mi aspoň jedno. Zmizni z môjho života. Nechaj ma dýchať a už mi nenič život. Ak by som mohla, vymenila by som všetko čo sme spolu zažili za päť minút v New Yorku s mojou rodinou a priateľmi." Slzy mi tečú po líci.
   ,,Vieš čo si, Carson? Obyčajná schránka, ktorá by bez vzhľadu a schopností nebola nič. Nikto by o teba nezakopol. Si namyslená a rozmazlená. Nikomu na tebe nikdy skutočne nezáležalo. Pamätáš si na svoju kamarátku Sarah? Vyspala sa s každým priateľom akého si kedy mala. Za tvojim chrbtom ťa ohovárajú, závidia ti, že si z bohatej rodiny a len preto s tebou kamarátia. Aby boli populárnejší. Po strednej by sa na teba vykašľali. Kto vie, možno ti rodičia zaplatili za dobré známky? Povedz, kto si bez toho všetkého? My dvaja sme rovnakí. Nikto nás skutočne nemá rád, len nás potrebujú a využívajú. Radšej sa s tým čím skôr zmier."
   ,,Nevieš o čom hovoríš..."
   ,,Mysli si čo chceš. Ži v klamstve."
   ,,Si ten najhorší človek na svete. Prosím, odveď ma na ostrov za tvojím otcom. Bude mi tam určite lepšie ako s tebou."
    ,,Nasadni do auta."
    ,,Ako chcete, pán Moreno," vypľula som to ako nadávku.
    Dvaja agenti ma odvedú do auta, ktoré počas našej hádky stihlo prísť. Zviažu mi ruky a nohy a posadia na zadné sedadlo. Na moje nešťastie si ku mne prisadne Hiram.
   ,,Vypadni."
   ,,Je to moje auto."
   ,,Prečo sa musíš ľuďom stále pchať do zadku? Už ma naozaj nebaví ako sa na mňa stále lepíš. O tvoju spoločnosť som sa neprosila."
    Premeria si ma tým svojím pohľadom.
   ,,Predtým si to bola ty, ktorá sa na mňa lepila."
   Pretočím očami a pozriem sa von oknom.
   ,,Tvoje poznámky sú to posledné, čo v tejto chvíli potrebujem," smrknem.
   Vzdychne a chvíľu obaja mlčíme.
    ,,Je mi to ľúto, všetko. Ale musíš pochopiť, Cars..."
   ,,Už mi nehovor Cars. Tak ma volajú len moji priatelia, ktorých vlastne ani nemám."
    Auto zastavilo na menšon letisku, kde už čakalo lietadlo. Všade vojaci so zbraňami a mňa berie jeden strážca zviazanú na rukách.
   ,,Síce som chcela utiecť, ale chodiť viem," syknem.
   Nikto mi na to nič nepovie. Všetci majú kamenné tváre. Aj tých pár strážcov, ktorých som poznala.
  Predtým som si myslela, že už to nemôže byť horšie. Ale mohlo. Zase ma chytili. Zastrelila som človeka a kvôli mne zomreli aj ďalší. Zistila som pravdu o mojich "priateľoch." Zase som si proti sebe poštvala Hirama a tento raz dostanem určite najhorší trest zo všetkých.
   Tento raz som priviazaná k sedadlu v lietadle a stráži ma päť strážcov. Akoby som mohla niekam ísť.
Snažím sa zaspať, ale v tejto polohe je to zložité. Nespala som celú večnosť. A tiež nepila a nejedla.
,,Mohli by ste mi priniesť vodu a niečo na jedenie?"
Jeden strážca sa vzdiali a vracia sa s Hiramom.
,,Nechajte nás osamote."
Strážci prikývli a odišli.
,,Nemôžeš mi dať svätý pokoj?!"
,,Vraj si niečo potrebovala."
,,Áno, ale nie od teba."
Stojí nadomnou a skloní sa ku mne. Rukami chytí opierky môjho sedadla.
,,Buď to povieš mne alebo nikomu. Vyber si."
Pretočím oči a nepozerám sa naňho.
,,Jedlo a vodu."
,,Niečo nájdem. Hneď som späť."
Za minútu bol späť s pohárom vody a sendvičom.
,,Vďaka a teraz ma rozviaž nech sa môžem najesť."
,,To nepôjde. Už ti nedôverujem."
,,Sme v lietadle, pre Krista. Lietadle plnom strážcov, čo by som podľa teba mohla spraviť?!"
,,Ja neviem, čo máš v hlave. Keď sa bozkávaš s chlapom, myslíš na útek. Na čo asi myslíš keď ješ?"
Ja ho tak nenávidím.
,,Fajn, tak sem niekoho zavolaj. Od teba sa kŕmiť nenechám."
,,Buď ja alebo nikto."
Položil sendvič vedľa mňa, kam naň nedočiahnem, a otočil sa s mojím pohárom pri perách. Kráčal preč, ale môj hlad a smäd nepočkajú.
,,Počkaj, vráť sa."
Hneď bol zase pri mne s víťazoslávnym úsmevom.
Priložil mi pohár k perám a celý som ho vypila. Snažila som sa naňho nepozerať. Sendvič som tiež zjedla celý a dala by som si ešte jeden, ale nie za cenu toho, že tu bude stáť ešte dlhšie.
,,Máš tu niečo..." naklonil sa ku mne.
,,Nie, nepribližuj sa ku mne."
Aj tak mi to zotrel z tváre.
,,Čo je to s tebou?"
,,Čo je skôr s tebou?! Nechápeš to? Mojou úlohou bolo utiecť a tvojou ma zase chytiť. Nemohol si to zakázať mne a ani ja tebe. Je to tvoja práca. A teraz som očakávala, že... budeš na mňa stále kričať a mučiť a neviem čo ešte... ale ty mi tu dávaš napiť a najesť a zotieraš mi omrvinky z tváre! To je ako keby som sa s tebou práve chcela bozkávať. Čo rozhodne nechcem."
,,Takže, za prvé... Kričanie po sebe a hádku už máme za sebou. A za druhé, nemusíš sa báť, že ti to nedám vyžrať a nedostaneš trest. Vlastne si to vyžieraš už teraz. A ver mi, že mňa sa len tak nezbavíš. Aj keby ťa povolali na ostrov, pôjdem s tebou."