The Cruel Side Of Love

Kapitola desiata

   Carson...
   Zobuď sa...
   Carso...
   Na líci som ucítila štípanie a rýchlo som otvorila oči.
"Carson, zobuď sa!"
"Kto, č-čo sa stalo? Počkať... kto mi práve strelil?!" Chytila som si boľavé líce.
Zaostrila som zrak na Hiramovu tvár.
Pomaly som sa vzpamätávala. Ležala som na zemi a nado mnou sa skláňal Hiram s Asherom a všetci ostatní na nás civeli.
"Vysvetlí mi niekto čo sa stalo?" Opriem sa o lakte a veľmi nemotorne sa postavím. Musím sa oprieť o stoličku, aby som nespadla. Na skle predomnou sa premieta ohnivý vták... fénix.
Fénix!
Všetko mi začalo dochádzať. Pane bože.
To nebol zlý sen.
"Odpadla si, tak sme ťa tu museli kriesiť." Ozval sa Hiram.
Musím sa posadiť. Hneď!
Vrávoravo som odsunula stoličku a sadla si na ňu. Tvár som si vzala do dlaní a snažila sa prehodnotiť situáciu.
Takže, som vraj Fénix a mám nadprirodzené schopnosti. Som posledný Fénix na svete a chcú ma využiť na to, aby ovládli celý svet.
Ok, toto nedám.
"Ehm... nemôžme sa porozprávať osamote?" Pomaly som sa spýtala.
  "Ako chceš, tadiaľto." Nasmeroval ma von z miestnosti.
Postavila som sa a váhavo vykročila za ním.
Išli sme po chodbe a zamierili do dverí naľavo.
Bola to menšia miestnosť so stolom a dvoma stoličkami.
Posadili sme sa.
Ubehla chvíľka ticha a ja som konečne začala:"Ja... asi je toho na mňa priveľa. Ja nie som ten za koho ma máte. Nedokážem nič nadprirodzené a rozhodne nezvládnem to, čo po mne chcete."
Preniesla som zrak z mojich rúk na Hirama. Ten si ma pozorne premeriaval.
"Tiež nie som nadšený z toho, že si to práve ty. Ak by bolo na mne, zabil by som ťa a svoj cieľ dosiahol inou cestou, ale bohužiaľ, to inak nejde. Nepýtam sa ťa, či tu chceš byť alebo či to dokážeš. Skrátka to musíš spraviť a aj to urobíš. Nemáš na výber."
  "Čo sa stane, ak s vami nebudem spolupracovať? Ak to nedokážem?"
  "Potom ťa zabijeme a spolu s tebou aj každého, kto ťa kedy poznal. Rodinu. Priateľov. Všetkých."
  Bála som sa, že to povie.
  Môj život predsa nemôže skončiť takto. Musím s tým niečo spraviť. Ale čo?!
  Chcela som plakať. Kričať. Trhať. Ak by mi niekto dal do ruky zbraň, prisahám, nikto by nezostal živý.
  Toto bola posledná kvapka.
  Prudko som sa postavila a prevrhla stoličku na zem.
Treskla som rukami o stôl a naklonila sa k nemu.
"Tak dosť! Neviem, čo si o sebe myslíš, ale ty," ukázala som naňho prstom," mi nebudeš diktovať život! A už určite nie hroziť tým, že všetkých vyvraždíš." Zúrila som.
  Hiram sa potichu zasmial.
  "Šetri si hnev, Carson. Zbytočne si míňaš sily na niekom, komu je úplne jedno, čo hovoríš."
Som človek, čo nerád prehráva, ale tu a s ním prehrávať priam neznášam.
Na niečo som si spomenula.
  "Inak... vieš ako je dole pri schodisku tá krásna sklenená váza?"
  Natočil hlavu do strany a pozorne si ma prezeral.
  "Áno...?"
"Len tak zo zaujímavosti... je vzácna? Koľko stojí?"
Civel na mňa s otázkou vpísanou do tváre - zbláznila si sa?
  "Neviem o čo ti ide, ale áno, je vzácna. Jediný kus na svete. Je stará stovky rokov a vyhodil som za ňu nemalú sumu. Prečo sa pýtaš?"
  Uuu. Konečne zaskórujem.
"No," zasmejem sa,"stala sa taká malá, malinkatá nehoda a... rozbila som ju." Pozrela som sa naňho s hraným ľútostivým pohľadom.
  Mám pocit, že mu pulzuje žila na čele, ale možno sa mi to len zdá.
"Čo že si spravila s mojou vázou?!"
"To je taký vtipný príbeh. Snažila som sa utiecť, cestou sem, a tvoja váza vyzerala tak krásne, že jej bola škoda na tej komode, kde na ňu len padal prach, tak som sa ju rozhodla použiť ako zbraň a počas krvilačného boja, tvoja veľkolepá váza padla za obeť a spadla mi na zem, kde sa rozbila na milióny kúskov. Ale netráp sa, kúpim ti novú." Povedala som preafektovane a mrkla naň ho.
Hiram sa tváril, že za chvíľu niekoho zabije. A ten niekto budem ja.
Ten pohľad stál za deň strávený v cele.
  "Vieš... držať ma tu môžeš, ale v mojom novom koníčku - ničenie tvojich vzácnych vecí, mi nezabrániš."
  Najradšej by som si zatlieskala. Konečne mám jeden triumf aj ja.
  Zrazu sa Hiram postaví a pomaly kráča ku mne s lišiackym úsmevom.
  Toto sa mi nepáči.
  "Myslím, že som našiel výhodnú dohodu pre nás oboch."
  Chcem sa radšej postaviť, ale chytí mi ramená a pritlačí naspäť do stoličky. Naklonil sa ku mne, aby mal tvár hneď vedľa tej mojej.
  "Niečo mi znič, pokús sa utiecť... skrátka poruš nejaké z mojich pravidiel a ja ti to vrátim. Pridám ti tréning, nedám jesť, dám ťa do cele, nechám ťa chodiť nahú, dovolím mojim ľuďom, aby si s tebou užili... skrátka ti spravím zo života peklo."          Posledné slová mi zašepkal do ucha.
Prekonala som strach a otočila sa mu tvárou v tvár.
Chcela som mu dokázať, že sa ho nebojím.
Tváre nám delili len centimetre.
Navzájom sme sa prepaľovali očami plnými nenávisti a zloby.
"Hiram Moreno, mňa len tak nezlomíš." Zašepkala som do priepasti medzi nami. Zdvihla som bradu a rukami ho odstrčila. Postavila som sa a založila si ruky na hrudi.
"Môžeš mnou manipulovať, ničiť mi život a ovládať ma, ale ja sa ti nikdy nepodriadim. Nemám z teba strach ako ostatní, ktorí pre teba pracujú len zo strachu a nie loajality,"nadýchnem sa,"tak do toho, skús ma zlomiť, ale to sa ti nikdy nepodarí." Zvrtnem sa na päte a zamierim k dverám.
Tentokrát ma nechá odísť a nezabráni mi v tom.
Zatvorím za sebou dvere a kráčam chodbou. Začujem ako prevrhol stôl a rozbil stoličku.
Hiram zúri.
Usmejem sa.
Zjavne sa mu nepáči, že sa mu vymykám z rúk.
Predo mnou sa Asher opiera o stenu a sleduje ma.
"Povedala si mu o váze?" Zasmeje sa.
"To a ešte viac."
Uchechtne sa.
"Dobrá práca."
Vrátime sa za ostatnými do konferenčnej miestnosti, kde všetci čakáme na príchod Hirama.
Po dlhšom čase cítim spokojnosť a malé víťazstvo. Ešte pred pár týždňami by ma pomyslenie, že ma niekoho hnev dokáže takto rozvesveliť, vyviedol z miery.
Po pár minútach čakania Hiram konečne vojde do miestnosti. Zrak mu hneď spočinie na mne a nespustí ho zo mňa.
Vidím mu v očiach zlosť, odhodlanie a... prekvapenie. Vie, že ma podcenil. Chcel mať plachú ovečku, ktorá ho bude zo strachu na slovo počúvať ako je zvyknutý.
Ja taká však nie som a nikdy nebudem. To si môže byť istý.
Prechádza miestnosťou naspäť ku sklenenej stene s obrazom Fénixa.
Spokojnosť vystrieda znepokojenie. Možno som ho rozzúrila, ale zabudla som na to, čo mi dnes povedal. O mne a mojich... schopnostiach. O mojich rodičoch.
Strašne by som si priala ich vidieť. Aspoň jeden jediný raz. Obaja toľko toho obetovali a riskovali. Nikdy im nebudem môcť poďakovať.
Môžem byť ale lepšia ako oni. Dokázať niečo, čo sa im nikdy nepodarilo. Byť slobodná a žiť svoj vlastný život. Ale tá cesta nebude ľahká.
Hiram sa odkašlaľ.
  "Môžeme pokračovať,"stále hľadel na mňa,"za tú dobu sme v technológii nesmierne pokročili a predbehli v nej všetky krajiny sveta. Vyvinuli sme technológiu, ktorá ti umožní prebudiť svoje schopnosti. Tiež sme vytvorili ochranné zariadenie, ktoré ti nedovolí používať svoje schopnosti bez nášho vedomia a súhlasu. Mám tým expertov, ktorí sa projekom Fénix zaoberajú už roky a vyznajú sa takmer vo všetkom. Tiež budeš mávať tréningy, s pánom Silvertonom, aby si sa pripravila na priamy boj a nestratila kondíciu. Ak nebudeš dosť dobrá, jednoducho zomrieš."
Som zvedavá na prebudenie schopností, ktoré určite nemám. Teším sa, až zistia, že to bol jeden veľký omyl a nepotrebujú ma. Aj keď... to znamená, že ma zabijú.
  Snáď tie schopnosti mám.
  Ježiši kriste!
  Musím sa vschopiť. Modliť sa nech mám "kúzelné" schopnosti nie je normálne. Na tomto mieste nie je nič normálne.
Prosím, povedzte mi, že je to celé len vtip. Že moji "adoptívni" rodičia sú naozaj moji skutoční rodičia a neexistuje niečo ako Fénixovia s nadprirodzenými schopnosťami.
"Teraz sa môžeme odobrať do laboratória, kde ti už moji muži vysvetlia, ako bude proces prebudenia tvojich schopností prebiehať."
Všetci začali vstávať a odoberať k dverám. Chcela som odtiaľto čo najrýchlejšie vypadnúť, aby som sa vyhla Hiramovi.
Poriadne som ho vytočila. To nenechá len tak.
S Asherom v pätách som vyšla z miestnosti a smerovala na koniec chodby za ostatnými.
Obzriem sa a spatrím Hirama, ako sa za mnou pretláča.
Zrýchlim krok, ale je to beznádejné. Dobehol ma.
Položil ruku na môj bok a priatiahol si ma k sebe. Držal ma pevne.
Tomuto sa, žiaľ, nevyhnem.
"My dvaja si to ešte vyriadime." Povie tak, aby som to počula len ja.
"Môžeš prestať hrať tie svoje "mocenské" hry o to mať vždy posledné slovo? Už ma unavujú."
Lišiacky sa zasmial.
"Bohužiaľ, viesť "mocenské" hry je môj koníček."
Narážal na môj údajný koníček ničenia jeho vecí.
"Tiež by som v tom mojom mohla pokročiť ďalej a presunúť sa z váz na niečo... väčšie."
Snažila som sa mu nenápadne odsunúť ruku z môjho chrbáta, ale nehlo ním ani o centimeter. Docielila som len toho, že si ma pritlačil ešte bližšie a silnejšie. Mojim ranám a modrinám sa to nepáčilo.
Jeho blízkosť ma rozrušovala. Predsa len som bola stále žena, ktorá sa v blízkosti atraktívneho muža cíti nesvoja.
Dopekla s tým.
  "Môžeš s tým prestať?! Snažíš sa ma rozrušiť, alebo si len úchyľný debil?!" Zapišťala som, ale aby ma počul len on.
Nechcem vedieť ako to vyzerá - my dvaja pritistknutí k sebe a šeptajúci si do ucha.
  "Rád zneisťujem ľudí a sledujem, čo to s nimi robí. S tebou je to najväčšia zábava. A... ženská spoločnosť sa predsa nedá odmietnuť."
  To som už nezvládla a strčila doňho. Konečne ma nechal vymaniť sa z jeho blízkosti.
"Prasa." Precedila som cez zuby.
"To si radšej keď ťa bijem?" Smiech z neho začal vyprchávať.
"Vtedy aspoň viem na čom som. Takto neviem o čo ti ide."
  Keď ma bije, aspoň sa mi viacej znechucuje, ale keď sa so mnou takto hrá... Skrátka neverím svojím ženským zmyslom a potrebám. Ak by to zašlo ďalej... ani nechcem vedieť, čo by sa mohlo stať.
  "Hmm... zaujímavé. Nečakal som, že ti viacej vadí, keď sa ťa dotýkam ako keď... používam násilie. Už viem, ako ťa donútim poslúchať."
  S tými slovami ma predbehol a šiel za ostatnými.
Určite už v mysli kuje plány.
Toto sa mi nepáči. Mala som byť radšej ticho.
                  —-
  Na konci chodby boli veľké dvere, ktoré viedli do veľmi priestrannej miestnosti, teda skôr siene. Pri dverách bol vchod do preskleného laboratória kam som mala ísť len ja. Už ma tam čakali traja vedci v bielych plášťoch.
  Začala som cítiť nervozitu a trochu aj strach. Bolo toho na mňa skrátka príliš.
Snáď sa toto šialenstvo skončí čím skôr.
Všetci ostatní, vrátane Hirama a Ashera, zostali vonku a ja som vošla dovnútra.
Všetky tri hlavy sa na mňa otočili.
"Radi ťa konečne vidíme naživo, Carson," prehovoril ten najvyšší," a nie len z fotografií a vzoriek." Zasmial sa.
  To nebolo vtipné. Pre mňa nie.
  "Ehm... zdravím." Povedala som nervózne.
Všetkých troch som si premeriavala. Ako prvé som si všimla, že vyzerajú mlado - nemôžu mať viac ako 30.
  "Mali by sme sa predstaviť," zase prehovoril ten najvyšší,"ja som doktor Melvin, toto je doktor Stuart a doktor Benneth."
  Všetci sa mi pozdravili.
Vyzerali nedočkavo. Na tomto projekte zjavne pracovali už veľmi dlho a konečne sa dozvedia, či funguje alebo nie.
"No, páni, asi vás sklamem, ale ja žiadne kúzelné schopnosti nemám a niekde sa stala asi chyba."
Zasmiali sa.
"Žiadny strach, to hneď zistíme." Povedal mi Melvin.
Obzerala som sa po laboratóriu a pri pohľade na lôžko s rôznymi injekciami sa mi začali potiť dlane.
Toto sa mi nepáči.
Melvin si všimol, kam sa pozerám.
"Neboj sa, nič by sa ti nemalo stať," utešoval ma," môžeš si ľahnúť." Ukázal.
Čo by sa stalo, ak by som odmietla?
Hiram by niekoho poslal, aby ma tam dostal nasilu.
Prehltla som strach a opatrne si ľahla.
Stuart a Benneth zatiaľ niečo ťukali s prstami vo vzduchu, a tak vytvárali hologramy.
Melvin mi zatiaľ pripínal na čelo drôtiky, ktoré sa mi naň prisali.
"Naozaj to nebude bolieť?" S trasúcim hlasom som sa spýtala.
Melvin na chvíľu prestal pracovať a chvíľu len premýšľal.
"No... nemali sme to na kom vyskúšať, keďže si jediný žijúci Fénix na svete, takže ti neviem presne povedať, či to bude bolieť. Ale je 84 percentná šanca, že prežiješ."
Prudko som sa posadila.
"Čože?!"
Opatrne ma zase položil na posteľ.
"Ukludni sa, to zvládneš. Koniec koncov si hovorila, že je to omyl a nie si Fénix, takže sa ti nič nestane, no nie?" Podotkol.
"Hmm."
Úprimne, nebola som si 100% istá, že nie som jedným z... Feníxov? Celé je to absurdné a nemožné, ale človek nikdy nevie.
Kým sa doktori pripravovali, ja som civela do stropu a modlila sa ku všetkým bohom, aby to už bolo za mnou a prežila som.
"Doktor Melvin, sme pripravení. Proces môže začať." Vyhlásil doktor Stuart.
"Dobre, všetci si nasaďte ochranné obleky a okuliare."
Načo im sú ochranné obleky a okuliare?!
Silno som zaborila prsty do postele a snažila sa zhlboka dýchať.
Melvin mi vložil do úst niečo gumenné.
"Aby si si nezahryzla do jazyka." Objasnil.
Všetci traja už boli na svojich miestach a v oblekoch.
Doktor Benneth zapojil tlačidlá a doktor Melvin mi opatrne pichol injekciu do ramena so zvláštnou modrou tekutinou.
Pri vpichu som sykla - neznášam ihly, ale už som bola tak vystresovaná, že ma jedna ihla nezaujímala.
Ešte mi doktor Stuart pripol na zápästie elektrický náramok a niečo na ňom stlačil.
V ten moment som ucítila najväčšiu bolesť môjho života
—-
S tou bolesťou sa nedá porovnať absolútne nič. Akoby do vás pichali tisícky nožov, akony ste sa topili a nemohli nadýchnuť, akoby ste padali z obrovskej výšky a nemohli nájsť zem.
Akoby ste umierali zas a znova.
Nič na svete by vás nedokázalo pripraviť na takúto bolesť.
Stratila som pojem o čase a mieste, zabudla kto som.
Nevedela som ako dlho sa tu zmietam v bolesti a vykričiavam si dušu z tela - mohli to byť sekundy, hodiny, ale kľudne aj roky.
Vtom sa mi pred očami vynárali spomienky. Spomienky z destva. Mihali sa tak rýchlo, že som ich nemohla identifikovať, ale vedela som, že sú čoraz staršie a staršie až sa zrazu všetky minuli a pred mojimi očami sa mi vynorila vôbec prvá spomienka v mojom živote.
Ako som sa narodila.
Tentoraz sa spomienka spomalila do normálnej rýchlosti.
V tento moment som bola zase to dieťatko, čo sa prvýkrát nadýchlo a rozlepilo očká.
Najprv som videla zamlžene, ale pomaly som zaostrila na osobu predo mnou - moju skutočnú matku.
Bola nádherná. Najkrajšia ľudská bytosť, akú som kedy videla. A mala fialové oči, čo vyzerali ako nočná obloha.
Hľadela na mňa, usmievala sa a tiekli jej slzy šťastia.
Potom sa stalo niečo, čo som naozaj nečakala.
"Mesiačik, môj," odmlčala sa," ani nevieš ako veľmi ťa ľúbim. Spravila by som pre teba čokoľvek, a preto..." Zlyhal jej hlas.
"A preto sa ťa musím vzdať, lebo ak by si zostala so mnou, čakal by ťa rovnaký osud ako mňa a to nemôžeme dopustiť. Ja a tvoj ocko - Ben. Aj on ťa veľmi ľúbi." Rozplakala sa.
Nadýchla sa, utrela si slzy a tentoraz sa neprihovorila bábätku, ale mne. Mojej súčasnej verzii.
"Naozaj neviem, či sa mi ťa podarilo pred nimi - pred Dewonom uchrániť, ale viem, že ich nezastaví nič a existuje možnosť, že ťa nájdu. Celé je to moja vina," zase sa jej vrhnuli slzy do očí," nemala som im veriť a nechať ich zotročiť ma. Teraz za moju chybu budeš trpieť aj ty. Viem, som najhoršia matka na svete."
Mrkaním sa snažila odohnať slzy.
"Mohla by som ti toho toľko povedať, ale nemám veľa času. Chcem, aby si vedela, že s Benom sme ti dali meno Aurora. V mojom klane to bolo najváženejšie meno, vždy som chcela, aby sa tak moje dieťa volalo. Teraz máš určite iné meno, ale chcela som, aby si poznala svoje pravé."
Usmiala sa.
"Nedovol, aby ťa zlomili. Radšej sprav, čo od teba chcú a keď budeš dostatočne silná - uteč. Najlepšie do iného času, aby si bola pred nimi v bezpečí. Keď som sa dozvedela, čo so mnou chcú spraviť a že mi celý čas klamali, chcela som utiecť. Mala som to spraviť pre nás dve. Ale v tom čase som už čakala teba a nemala som dosť síl zachrániť nás aj s Benom a jeho by som nemohla opustiť. Až sa zotavím a naberiem dosť síl, utečieme a nájdeme ťa a budeme jedna malá šťastná rodinka." Zlyhal jej hlas.
"Príď za mnou. Až sa naučíš používať svoje schopnosti skoč do roku 2000 dňa 16. septembra na hlavnú základňu Dewonu - tajný ostrov Merit, izba číslo 307. Meno toho ostrova nevie skoro nikto. Bolo vymazané z máp a zabudnuté po tom, čo ho údajne zaplavila voda. V skutočnosti je to hlavné sídlo Dewonu. Ak skočíš do iného času, nemali by ťa vedieť vystopovať."
Zhlboka sa nadýchla.
"Už nám dochádza čas, nevládzem ho udržať zastavený na dlhšiu dobu, takže ťa vymením s iným bábätkom a snáď ťa budú tvoji náhradní rodičia ľúbiť tak, ako ja teba, Mesiačik."
Pohladila ma po líčku a z prstov jej vyšli malé iskričky.
"Ľúbim ťa, zbohom."
Zase som pocítila bolesť, ale už nie tak neľudskú ako predtým.
Zrazu som dopadla na tvrdú zem.
Bolesť zmizla a zase som mala pocit, že môžem dýchať.
Prevrátila som sa na chrbát a opatrne otvorila oči.
Nato som ich zase hneď zavrela, lebo mi do nich svietilo slnko.
Roztrasenými končatinami som sa posadila a snažila sa vzpamätať.
Rukami som zašmátrala pod sebou a ucítila som... trávu. Pozrela som sa pred seba a uvidela vlny, ako narážajú do skál.
Som na nejakom útese pri mori.
Počkať, čo?!
Opatrne som sa postavila a rozhliadla okolo seba.
"Slečna, ste v poriadku?"
Vystrašene som sa otočila.
Predo mnou stál nejaký pár s bábätkom v kočíku. Žena, ktorá na mňa prehovorila mala zvláštny prízvuk.
"Čo? Aha... ehm... áno, som v poriadku."
Nevyzerali, že by mi to uverili.
"Kde to som?"
Manželia sa na seba zmätene pozreli.
"Ste v Ballycastle."
Aha, to mi veľmi nepomohlo.
"V akej krajine?"
Teraz ma už mali za hotového blázna.
"V Severnom Írsku, madam."
Niečo mi tu nesedí. Ako sa vlastne volám?
"A dátum?"
"3. Marca. Chcete vedieť aj rok?"
Mal to byť vtip, ale naozaj som to chcela vedieť.
"Áno, prosím."
Moja dôstojnosť ide teraz bokom.
"To snáď nemyslíte vážne! Je rok 2019. Asi by sme mali zavolať pomoc."
"Nie, nie. Nemusíte, príde... príde po mňa za chvíľu môj brat. Viete, mám občas výpadky pamäte. On sa o mňa postará."
Prikývli a radšej hneď odišli.
Sadla som si a zaborila ruky do tváre.
Mysli, mysli, mysli.
Čo sa mi stalo? Prečo som v Írsku a kde som bola predtým?
Snažila som sa ako som mohla, ale nemohla som si vzpomenúť. Išla som z toho zošalieť.
Po minútach márneho vzpomínania som to vzdala a ľahla si do trávy.
Nemám kam ísť. Nedokážem si na nič vzpomenúť.
Dočerta, ani neviem ako sa volám!
Neviem kedy, ale plakala som. Dusila som sa vzlykmi, keď vtom mi svet zmizol pred očami a cítila som sa, akoby som padala z neba a robila vo vzduchu saltá a...
Dopadla som na zem a asi do niečoho vrazila, lebo som počula hlasný rachot.
Nestihla som sa ani zorientovať a vyvrátila som snáď celý žalúdok.
Keď som skončila, niekto ma zdvihol a položil na posteľ.
Počula som hlasy, ale nemohla som rozoznať, čo hovoria. V hlave mi kvílilo.
Bože, nech už to utrpenie skončí.
Na pravom rameni som ucítila vpich. Ten pocit je mi povedomý. Akoby som ho už niekedy zažila...
Áno! Keď mi nejaký muž v obleku pichol injekciu s modrou kvapalinou a... a boli tam ešte ďalší dvaja muži v ochranných oblekoch!
Konečne si vzpomínam.
Volám sa Carson Clayton a... prvotné šťastie akoby lusknutím prstov vyprchalo.
Vzpomenula som si, kde som a čo sa mi stalo.
Uniesol ma Dewon, ktorému tu velí Hiram Moreno. Som tu už asi dva týždne a dnes som sa dozvedela, prečo tu som - pretože chcú s mojou pomocou ovládnuť svet. Som posledný Fénix a skrz nejakú technológiu u mňa chceli prebudiť moje schopnosti. Potom si vzpomínam už len na bolesť a ako som sa ocitla v Írsku, kde som narazila na jeden pár s bábätkom - mali ma za blázna. Potom som sa snažila na všetko vzpomenúť a zrazu som sa ocitla naspäť v laboratóriu.
Malo by to byť ask všetko, aj keď... mám pocit, že som na niečo zabudla.
Chcela som si vzpomenúť, ale hlasy okolo mňa začali silnieť. Začala som ich rozoznávať - myslím, že kričia moje meno.
Cítila som sa, akoby som sa vynárala z hlbokého oceána na hladinu - za svetlom. Čím bližšie som bola, tým sa moje zmysly zosilňovali, až som sa vynorila úplne a mohla som otvoriť oči a nadýchnuť sa čerstvého vzduchu.
Opatrne som otvorila oči. Najprv som videla len rozmazané čmuhy, ale po chvíľke sa mi podarilo zaostriť.
Hľadeli na mňa štyri páry očí.
Melvinov, Bennethov, Stuartov a Hiramov.
"Carson, počuješ nás?" Spýtal sa ma doktor Melvin.
"Á-áno." Odpovedala som roztraseným hlasom.
Všetci si viditeľne vydýchli.
"Č-čo sa stalo?"
"Začala si kričať, a potom si zmizla. Nečakali sme, že sa na prvýkrát dokážeš teleportovať. Ak by sme ti nedali navigátor, nedokázali by sme ťa vrátiť späť. Teraz nám povedz všetko, čo sa ti stalo."
"Ani neviete, čím som si prešla. Divím sa, že som ešte nažive."
Doktori sa navzájom pozreli na seba.
"Čo sa stalo, Carson?"
Stručne som im opísala akú bolesť som cítila, ako som sa ocitla v Írsku a stratila som pamäť.
Stále mi v tom príbehu však niečo chýbalo.
"Doktor Melvin, hovorili ste, že skoro nič neucíti a nestane sa nič veľkého. Čo má toto," ukázal na mňa," sakra, znamenať?!"
Doktor Melvin trochu znervóznel.
"Ak by ste ju nedokázali vrátiť naspäť, mohli sme stratiť, alebo mohla dokonca zomrieť!"
Pre zmenu sa hneval na niekoho iného ako na mňa. Aj tak jeho hnev vo mne prebúdzal staré rany.
"Presvedčte ma, prečo by som vás všetkých nemal hneď vyhodiť." Povedal ľadovým tónom.
"Pane, pri takýchto experimentoch sa stáva, že sa to vyvinie trochu inak a myslím, že hlavné je, že Carson je tu a živ..."
"Môžete obidvaja prestať?!" Vykríkla som.
Obaja sa na mňa pozreli, akoby zabudli, že som stále v miestnosti s nimi.
"Doktor Melvin, boli by ste tak láskavý a celé mi to objasnili? Čo sa práve stalo?" Dožadovala som sa odpovedí.
  "Keďže si svoje schopnosti mala ukryté hlboko vo vnútri, museli sme ich u teba prebudiť. Väčšina Fénixov svoje schopnosti používa odmalička. Ty si tú svoju dusila v sebe 19 rokov a všetky tie roky si musela dohnať za jeden deň. "
"Mohla som zomrieť!"
"Ak by sme u teba neprebudili schopnosti, bola by si im na nič a zabili by ťa." Nečakane sa ozval doktor Benneth.
Nechcela som, ale musím uznať, že má pravdu. Bez tých "schopností" som pre nich bezcenná.
Ťažko sa mi dýchalo a bolo mi teplo. Zase som začínala mať pocit, že sa nemôžem nadýchnuť. Chytila som si čelo - úplne som horela.
Sakra.
"Už vás mám všetkých po krk. Vraciam sa do svojej izby a dajte mi už svätý pokoj!"
Príliš rýchlo som vstala a keď som sa postavila, stratila som rovnováhu a skoro spadla, ak by som sa nezachytila postele.
"Asi by si si mala zase ľahnúť." Povedal doktor Melvin.
Zrýchlene som dýchala.
"Nie! Som... som v poriadku."
Neviem prečo, ale zrazu som bola strašne ospalá.
  Pustila som sa postele a zamierila k dverám, čo bola chyba. Podlomili sa mi nohy a ak by ma Hiram nezachytil, zletela by som na zem.
"Carson, ideme k doktorovi. Hneď." Zavelil Hiram.
"Vtipné, že to hovoríš, lebo minule si bol dôvodom ty, prečo som musela ísť k doktorovi. A nikam nejdem, aspoň určite nie s tebou!"
Stále mi držal rameno.
Druhou rukou mi chytil čelo - rýchlo ju zase odtiahol.
"Dopekla, celá horíš! O tvojej ceste k doktorovi sa porozprávame inokedy, ale teraz musíme zistiť, čo ti je."
Nestihla som nič namietnuť a už ma ťahal von z laboratória.
Čakala som, že vonku bude stáť Asher, ale nebol tu.
Hiram ma ťahal tou istou chodbou naspäť k výťahu - sotva som mu stačila.
Nastúpili sme do výťahu a Hiram stlačil tlačidlo.
Zahmlilo sa mi pred očami a zase som upadla do temnoty.
  

                        —-———————-
                                Ahoj!💗
  Snáď sa Vám môj príbeh zatiaľ páči! Ak si nájdete chvíľku čas a napíšete mi komentár, ať už kritiku alebo pozitívnu reakciu, budem Vám veeeeľmi vďačná!💕
 
                                                          Hope Starling✨