Tenký ľad lásky

Stredisko

Sedím na gauči a bolestivo spomínam. Pomedzi slzy sa sem-tam pousmejem. Bola som tip ženy, ktorá mohla mať ktoréhokoľvek muža. Stačilo prstom ukázať. Muži sa namňa lepili ako muchy na med. Zobali mi z ruky. Vôbec som sa nemusela nijako snažiť. Hm... stačilo hodiť očkom a bolo.... nevravím, že som bola zlatokopkou, to určite nie! Nikdy som sa nenechala vydržiavať. Ešte to tak- Pod moju úroveň.

Láska sa vždy prikmotrí vtedy, keď ju najmenej čakáte. Pracovala som v jednom malom, vekom zabudnutom stredisku z 80.rokov. Ubytovanie bolo horšie než v panelakovej pivnici, ale zato prostredie bolo nádherne. Vôňa snehu mrazila a štípala pod nechtami. Vrrrrr. Niesom veľmi tip človeka, čo obľubuje sneh, ale na horách bolo fakt nádherne. Bola som obklopená chlapmi- záchranármi z horskej služby, lyžiarmi, detičkami, čo sa učili na somárskej lúčke.
Celodenný lístok, čajík, 2x rum... a kava, čaj pre chalanov z horskej služby...zákazníkov v čajovni bolo jedna radosť. Práca mi sadla ako vyšitá. Naozaj sa mi tam páčilo. A vtedy sa to stalo...
Do bufetoveho okienka sa sklonil on.  Mal krásnu záchranársku uniformu, čapicu na hlave. A ten pohľad, hmm.. nooo.. čosi bolo na ňom výnimočné. V tom zhone dlhého radu zákazníkov čakajúcich na obsluhu som mu bez slova podala hrnček s čajom. "Nech sa páči, kto je na rade?" obsluhovala som ďalej
Po chvíli sa ten neznámi záchranár opäť sklonil do bufetoveho okienka. Mal pomenej vlasov, bolo badať zrelosť muža. Na jeho pohľade bolo naozaj niečo neprebádané a tajuplné. Nechápavo som naňho pozrela. "Čo zas chce", pomyslela som si. "Ja..nepijem čaj", povedal. "Miláčku, spravíš mi kávu?", dodal. "Tak ty mi miláčku určite hovoriť nebudeš" v duchu som si povedala a už aj som naplnila konvicu vodou na kávu.
Priznám sa, nepamätám si veľmi, či a ako sme sa jeden druhému predstavili. Na stredisku bolo toľko nových ľudí, zákazníkov, kolegov, vlekárov a záchranárov z horskej, ktorí sa so mnou zoznámili, že sa ani nečudujem, že si tu osudnú chvíľu nepamätám.
Víkend sa pomaly ale isto už končil, a ja som šla konečne domov. Bola som uzimená, sopľavá s horúčkou. Vôbec sa tomu nečudujem. Zima a chlad nie je nič pre mňa. No sláva, v práci som sa osvedčila. Vedenie bolo spokojne, tak som s kľudom šla domov a tešila sa na nasledujúci víkend, kedy opäť zažijem niečo nové.
Cely týždeň doma som čajikovala. Teplomer, paralen a horúčka sa stali na pár dni mojimi známymi. Vedela som, že cez víkend hory nepripadajú v úvahu. Nemohla som prestať myslieť na pána neznámeho. Veľmi som sa snažila odpútať pozornosť mojej hlavy, keď mi zazvonil mobil.
SMS
Ahoj Lu, ako sa mi máš, už je ti lepšie? Veľmi má mrzí, že si sa pochorela. Chýbala si mi.

Áno, mala som v tom čase vzťah. Vzťah s výnimočným chalanom. Bol síce trochu ešte ako dieťa, ale mal má rad. Naozaj rad. Preto má to všetko ešte väčšmi mrzelo. Vyčítala som si to. Nie žeby som Jakuba nemala rada, práve naopak. Mala som ho veľmi rada. Ale túžila som zistil, čo sa skrýva za tajuplným pohľadom Adama.
Nasledujúce ráno sme sa zobudili prikrytí snehovou perinou. Ťažkou snehovou perinou. V noci riadne nakúrilo, dorána zamrzlo a my sme sa prebudili do nádherného rana. Bolo aspoň -20•C, meter snehu a totálny vypadol elektrického prúdu. Zasnežené boli stromy, konáre, kríky, domy, ploty, elektrické vedenie.. naobed nás opäť pripojili k civilizacii, a tak sme z radia počúvali správy o snehovej kalamite. Trošku má to zamrzlo, vedela som, že na víkend na hory sa určite nedostanem. Kamióny úplne zablokovali cesty. Bohatá snehová perina, horský prechod a preťažené kamióny sú zlá kombinácia. No stavaju sa aj take veci. Aspoň že u mňa už horúčka bola na ústupe a ja som sa cítila lepšie.
Jakuba mi bolo ľúto. V našom vzťahu niečo chýbalo. Jakub bol síce pozorný, slušný a milý. Avšak, chýbala tomu štipka niečoho, čo som videla v Adamovom pohľade.
Dospelosť.
Zvoní telefón. Vola manažér. "Čau Linda, prídeš v sobotu?" Podrobne som opísala situáciu s kalamitou na našej ceste-vedľajšej z vedľajších ciest. V duchu som strašne nadávala na cestárov aj celu snehovú kalamitu. Už to vyzeralo na absenciu, no cestárom sa podarilo nasledujúce ráno cesty sprejazdniť a ja som začala baliť.
Vola cudzie číslo. Kto len to môže byť? "Prosím"...
volal mi. Pán s tajuplnym pohľadom a sebavedomým hlasom. "Tak má napadlo, že či ideš do prace. Pretože ja idem. Môžem ťa kľudne v meste vziať, aspoň nebudeš musieť 2 hodiny busom" ozvalo sa. "No to by bolo super..." predstave vymeniť, dve hodiny cesty plným autobusom,za auto, som sa potešila.
Kráčam si tak pomaly od autobusu, v ruke ťahám kufor na kolieskach. Klop klop... čižmičky- veď som nejaká dáma v každom čase a počasí. Kochám sa nie veľmi pekným pohľadom na mesto plne špinavého snehu, keď naraz vidím, ako mi naproti ide ktosi, koho som týždeň z hlavy nemohla dostať. Srdce sa mi rozbúšilo ako prváčikovi v prvý deň školy. "Ahoj" privítal má bozkom na obe líca. Zavrela som oči a privoňala. Nádherne voňal. "Vezmem ti kufor", povedal. Mlčky som mu podala kufor a snažila sa vyzerať prirodzene, akoby sa nič nestalo. "Tak ako si sa mala" opýtal sa, keď sme kráčali k jeho autu. " aaa celkom dobre, trošku som síce teplotovala, trošku nás snehovo zasypalo, ale už je to ok"
Vyrazili sme. Dvojhodinová cesta pred nami. A čo teraz? Vravím si. V hlave mi blikla myšlienka na Jakuba, ktorú som hneď aj zahodila. Bolo mi to ľúto, no teraz tu bol on. Veľmi dobre si pamätám ako má sledoval pri každom mojom pohybe. Bokom na mňa hľadel ako na panenku Máriu, keď som si upravovala vlasy a líčila pery. Ja som sa vtedy tvárila akože nič, haha a podobne, ale hneď som si plne uvedomovala, že ho môžem mať.
Dorazili sme na stredisko a naše cesty sa rozdelili. Každý si išiel po svojej práci. Moje kroky viedli do čajovne a on.. chalani odstraňovali následky snehovej kalamity, odstraňovali sneh zo striech, ťažkou technikou odpratávali a sprejazdnovali prístupovú cestu. Sem- tam som zabehla do kuchyne pani kuchárke trosku pomôcť. Podvečer však dorazili zákazníci. V bufete sa bolo čo obracať. Cez deň inventúra, večer noční lyžiari na vínko či kávu. Dnes však mám pomoc. Dnes tu nie som sama. Tibor- kolega vlekár sa ponúkol pomôcť, a ja som mu bola naozaj vďačná. Po celom dlhom dni prišiel konečne Adam:. "Idem ešte upraviť jednu zjazdovku. Nechceš sa pridať?"
Fuuuu... v živote som sa na ratraku nevozila.
V ratraku bola zima ako v ruskom filme. Vozili sme sa. Vonku tma, len svetla na zjazdovkách. A my dvaja.
Bol to náročný deň. Unavená sa vrham do postele. V hlave mám myšlienky. Veľa myšlienok. Myslím na Jakuba. Cely deň som sa mu neozvala, nedala o sebe vedieť. Sakra, nemám signál na mobile. "Už konečne spi, zajtra bude ťažký deň." Vravím si, no keď zavriem oči,vidím...  Adama
Aj dnes mi Tibor pomáha. Práca nám ide od ruky, predávame lístky, čaj, káva, rum, blokujem na pokladni, vydávam peniaze. Dnes nestíham na nič iné myslieť. Pomaly sa vonku stmieva, zisťujem, že už som poriadne hladná. Šup- prvá pomoc, zožrala som rýchlo horalku, nakoľko dnes na obedovú prestávku nie je čas. Pre stredisko sú dni plne lyžiarov hotové zázraky. Je tu nádherne. Pri značnej investícii by to bolo úžasne stredisko. S Adamovom som v ten večer nebola. Chcel má zoznámiť so svojou sestrou a švagrom. Prišli lyžovať. Nešla som. Veď prečo by som aj mala, som predsa v práci a nie na zábave.Pomaly už konči aj nočné lyžovanie, aj z bufetu už ľudí ubúda. Ešte ukončím kasu a prepočítavame s Tiborom tržby, keď má k sebe otočí a pobozká má. Waaa..Odstrčila som ho od seba. Zbláznil si sa? A vybehla som von.
Čo sa stalo, spýtal sa Patrick. Ukázala som prstom na Tibora a odišla do svojej izby. Ach, ako zisťujem, aj tu je pomerne viacero mužov, ktorí sa na mňa namotavaju, ale ja nemám záujem. Mám predsa Jakuba. A čo Adam, a čo Jakub... potrebujem si upratať myšlienky.
Tibor má natoľko vyviedol z miery, že už som z izby nevyšla. Fuuf, som tu sama žena obklopená chlapmi. Radšej sa zamknem.
Ráno je tu celkom tiché. Na raňajky veľmi nemám chuť. Zalievam si v bufete čajik. Keď sa rozletia dvere do bufetu a do okienka sa sloní Jakub. S obrovskou radosťou som sa k nemu rozbehla. Po včerajšom fijasku s Tiborom som potrebovala cítiť pocit bezpečia. Jakuba som naozaj rada videla. "Musel som sa uistiť, že si vporiadku" povedal so slzami v očiach. Cítila som sa však hrozne. Kašlať na Adama. Mám svojho Jakuba a za nič ho nedám.
Víkend bol náročný, no ide sa domov. Adama som už nevidela. Napriek tomu, že som cestovala už konečne domov, nemohla som naňho prestať myslieť. "Čo sa deje", pýtal sa Jakub. "Nič" odpovedám " len som unavená"...
Typždeň ubehol ako voda. Znovu balím kufor. Od nás cestujem do mesta. Na informačnej tabuli si hľadám autobusové spojenie. Keď mi vola Adam. "Ahoj, idem pre teba? Ides na stredisko?" Naozaj som opäť rada, že sa nemusím trmácať preplneným busom a potom ešte 3 km peši hore na stredisko aj s kufrom. V aute som sa Adamovi trosku posťažovala, čo mi vyviedol naposledy Tibor a tak. Sľúbil, že dá na mňa pozor. A kto mňa krehké žieňa ochráni pred ním? Ako mu mám veriť, keď ho vlastne nepoznám? No slovo dalo slovo a ja som cítila, že mu môžem veriť.
Tentokrát mi taktiež išla práca od ruky. Taktiež som pracovala s Tiborom, no Adam si dal s Tiborom reč, a Tibor sa stiahol. Nevedela som presne čo mali za rozhovor, ale... akosi má to ani netrápilo. Ja som mala pokoj od Tibora. Vlastne, od každého chlapa. Na obedovú prestávku prišiel Adam pre mňa, šli sme sa spolu vkľude najesť. Skratka radosť žiť. Mala som fajn prácu, boli sme super kolektív, mala som pokoj od všetkých mužov na stredisku. Ani v noci som sa už nebála. Spal pri mne Adam. Síce na tej vedľajšej posteli poriadne chrapal, no mala som pocit bezpečia.