Tenký ľad lásky

Keď zlyhá...zdravie

Život s Adamom bol skratka dokonalý. Bol mi oporou aj v ťažkých chvíľach.
Niekedy v polovici týždňa mi volalo neznáme číslo. Predstavila sa mi nejaká pani ako Petrová matka- Peter, ten šofér z bývalej prace, ktorý, ako som zistila, bol do mňa až po uši. Šoklo má, keď som zistila, čo ten cvok povyvádzal a to vraj, kvôli mne, vraj som mu srdce zlomila. Ta pani má žiadala, prosila, prosíkala, aby som urýchlene pricestovala, že je s jej synom zle. Priznám sa, že ma tá správa natoľko prekvapila a zarazila, že som Petrovú mamu nedokázala odbiť. Vyhovárala som sa, márne. Nakoniec som jej prisľúbila, že prídem. V sobotu.
A čo urobil Peter? Peter skončil v nemocnici. Vďaka Bohu, zachránili ho. Utiekol hrobárovi z lopaty. Ja som však kategoricky odmietala, že by som ja mohla za tu tragédiu, čo Peter vyviedol. Vari ja môžem za to, čo Peter navystrajal?- pýtala som sa samej seba. Peter sa od môjho odchodu z firmy začal opíjať. Opíjať sa do nemoty. Nakoniec sa rozhodol ukončiť svoj život a zapil neznáme lieky tvrdým alkoholom. Našťastie, pohotovému zásahu lekárov sa podarilo Petrovi zachrániť život.
Adam má presviedčal, aby som nešla. Že ja za to nemôžem. Či vari ja mám niesť zodpovednosť za dospelého platonicky chorobne zamilovaného jedinca?? Adam mal pravdu, ale ja som mala pocit, že musím ísť, že sa musím presvedčiť a dohovoriť mu. "V nedeľu ráno som doma" chlacholila som Adama, ktorý odmietal moje rozhodnutie. Lístok na autobus som si zakúpila na piatok večer. Celý deň doma som pomáhala mamke. Poprezliekať obliečky, vyprášiť a vyvetrať paplony a iné domáce práce. Okolo 22:00 mi šiel autobus z hlavnej stanice. K autobusu ma vraj viezol Adam. A prečo vraj? Prebudila som sa až v nedeľu ráno. Nevedela som o sebe. Skončila som v nemocnici. "Čo sa vlastne stalo?" Pýtala som sa. Mala som výpadok pamäte. Niekolko hodinový až niekoľko dňový. Vôbec som spätne nevedela prísť na to, čo sa dialo v nedeľu, sobotu, piatok. Nepamätala som si ani ako som nastúpila do autobusu, nič! Úplne normálne som fungovala, nič na mne nebolo badať. Premohol má obrovský strach. Strach z toho, keď človek nevie čo sa s ním deje a boji sa o svoje zdravie. Mala som nevládnu ľavú ruku, moja ľavé koleno na neudržalo. Čo sa stalo? Mala som rozbite kolená a pravý lakeť. V hlave mi Hučalo. Spätne sme si dávali dokopy udalosti posledných dni.
Takže riadne som tie dni fungovala, piatok som zbalila pár veci do väčšej kabelky, večer má viezol Adam k autobusu, nastúpila som a odcestovala. A predsa som nevedela o sebe. Ako som sa dostala domov a potom do nemocnice? Iba jedna vec bola Adamovi na mne zvláštna. Bolo divné, že som bola úplne kľudná, vyrovnaná a že som vôbec nestresovala pred cestou.
V nemocnici som si pobudla niekoľko dní. Vyšetrenia, také, hentaké, take testy... nakoniec sa lekári na naliehanie primárky zhodli na celkovom výpadku pamäte z dôvodu neurogennej tetánie ťažkého stupňa. A uzavreli môj prípad.

Nie dobre sa mi spomína na toto obdobie. To obdobie strachu. Vtedy som bola mladá plna elanu a lásky. Viem, že mi zle stanovili diagnózu. Presne si pamätám, ako reagovala primárka na diagnózu, ktorú mi stanovili lekári. "Nie, ona je ešte mladá na takú diagnózu, pošleme ju na EMG a napíšeme jej neurogennu tetaniu" Jeden jej kolega jej oponoval, že anamnéza, príznaky a výsledky vyšetrení nepustia a jasne stanovujú... ona mu však skočila do reči a začala sa mu vyhrážať. "Ja som primárka, lekárka, odborníčka a liečiteľka, ja najlepšie viem" povedala.
Dnes je mi však úplne ukradnutá cela tetania. Láska vie vyliečiť mnohé... a Adam mi v tom pomohol.
Ale tie časy boli hrozné. Posadila som sa na posteľ a položila laptop vedľa. Tisnu sa mi slzy do oči, až nevidím na klávesnicu. Bolo to náročné obdobie. Marodovala som jeden rok. Obvodný lekár mi odporúčal vybaviť si invalidný dôchodok, ale ja som chcela žiť, žiť! Normálny život nie škatuľový invalidný.
Akurát prišiel môj manžel z prace. Sadol si pred telku, nechce ani jesť, iba aby som mu urobila kávu. Žiaden bozk, ani objatie.. nič. Doslova má to ničí. Haloo.. ja som tu, som tu, ja tvoje kuriatko, tvoja princezná, ktorá potrebuje pod ochranné krídlo. Volanie o pomoc som vyslala a pomoc neprichádza. Zbláznim sa. Utápam sa v myšlienkach na časy, keď som bola milovaná slovom aj skutkom dosýtosti. Chýbaš mi Adam, veľmi...
Čas od času si spomeniem aj na Jakuba. V mojom srdci má navždy špeciálne miesto. Vlastne, už roky som o ňom nepočula, nevidela ho. Už ani neviem, či by som ho spoznala...

Z nemocnice má po niekoľkých dňoch prepustili, Adam však bol v práci a nemohol pre mňa prísť. Prišiel pre mňa Patrick- kolega zo strediska a zároveň Adamov bratranec. Pár mesiacov trvalo, kým som udržala hrnček vody v ľavej ruke. Koleno som rehabilitovala a rozhýbala o niečo rýchlejšie. S Adamom sme si vážili každú jednu chvíľu, keď sme boli spolu. Bol mi oporou. Veľkou oporou.