Tenký ľad lásky

Útek

Utekám. Utekám.
Otvorila som skriňu, vytiahla kufor a začala baliť. Šaty, biele aj čierne, slušne nohavice., sako, top, spodné prádlo, hygienické potreby, kozmetiku... pred obedom som sadla do auta a odišla kúpiť si lístok na autobus. "Ešte krížovky" spomenula som si a zastavila pri stánku s novinami. " maľované krížovky, poprosím" slušne som pozdravila pani v stánku. "1,90€" odpovedala. Odložila som výdavok a vracala sa k autu.
"Lu..." ktosi zakričal. Vedela som presne, kto to na mna volal. Jakub. Iba on ma tak volal. "Rozhodla som sa", vravela som mu bez pozdravenia," odchádzam." "Chápem" odpovedal. "A vlastne sa aj veľmi ponáhľam, ešte si musím čo to pochystať a bus mi ide o pár hodín. Maj sa tu dobre" Pobozkala som Jakuba na líce, naštartovala a odišla. Cítila som bolesť. Slzy som mala na krajíčku. Len len, že som to ustala.
Rodičia neboli veľmi nadšení z môjho náhleho odchodu, ale postavila som ich pred hotovú vec. Už nebolo cesty späť. Ani Adam nebol z môjho rozhodnutia nadšený, no neostávalo mu nič iné, len moje rozhodnutie akceptovať. Trval však na tom, že má odvezie k autobusu.
Celou cestou, celých 33,5 km má presviedčal, aby som neodišla. Aby som ostala. Márne. Musela som odísť. Musela kvôli sebe. Potrebovala som zistiť, kto mi bude viac chýbať, za kým mi bude viac srdce horieť. Pri nástupišti má Adam objíma. Nechce sa rozlúčiť, nechce má pustiť z objatia. "Musím už ist" šepla som mu do ucha. "Nie, nebozkaj má, lebo neodídem". Podávam kufor vodičovi, odkladá ho do priestoru pre batožinu. Nastúpila som do autobusu, našla svoje miesto na sedenie. Zamávala som Adamovi a autobus sa rušil zo stanice. Zaborila som sa do mäkkej kapucne, do uši vložila slúchadla a zavrela oči. Cestovala som 9 a pol hodiny.
Cestou som nemohla myslieť na nič iné. Jakub, Adam...
Podvečer prichádzam do hlavného mesta. Konečne cieľ cesty. Na stanici má už nedočkavo čakala kamarátka z kúpeľov. "Ahoooooj Aďa... ahoj, ahoj" dlho sme sa nevideli, vlastne sme sa nevideli od pobytu v kúpeľoch. V ten večer sme s Aďou veľa kvákali, preberali všeličo možné aj nemožné. Bola som z cesty poriadne unavená a tak som pomerne rýchlo zaspala na Adinom gauči.
O deviatej hodine ráno som mala pracovný pohovor. Výberové konanie dopadlo výborne. Z desiatich uchádzačov si vybrali mňa. Bola som nadmieru spokojná. Výborne platove podmienky, firemný byt, firemne auto aj na vlasne účely, veľa voľna. " kedy chcete nastúpi?" Opýtal sa konateľ. "Môžem aj hneď" s úsmevom som odpovedala. "Vporiadku. Príďte zajtra na deviatu.
Tu sú kľúče od bytu, náš šofér vás zavezie. Keď sa tu trošku zorientujete, dostanete aj vlastne auto. Zatiaľ vás bude voziť šofér. Tu sú vizitky. Máte tam všetky kontakty. Čokoľvek budete potreboval, volajte." Vysvetľoval konateľ. Waaaauuuu... spracovávala som všetky informácie. Šofér ma zaviezol do hotela, v ktorom má firma apartmán. Bytík je nádherný. Je maličký, ale útulný. Vkusne zariadený. Nuž toto nebolo strediskove ubytovanie z 80.rokov. Mala som k dispozícii aj wellness. Keďže som sa u kamošky Adi veľmi nevyspala, hneď som sa zaborila do mäkkých perin a slastné zavrela oči.
Ráno som vstala skoro. Osprchovala, vyfúkala vlasy, umyla zuby, nalíčila.... 8:10 volám šoférovi. "Áno slečna, za 20 minút som tam." Odpovedal.
Čakala som pred hotelom, firemné auto prišlo presne. Otváram dvere:" Čauko... aaa prepáčte, dobrý deň, pán riaditeľ" ospravedlňovala som sa. V prvý deň v práci hneď trapas. Včera sme si so šoférom Petrom hneď potykali, dnes mal pre mňa prísť šofér. Zarazilo ma že prišiel riaditeľ.
Riaditeľ bol mladý asi 35 ročný sebavedomý sympaticky pán. " nebudeme z toho robiť drámu. Ja som Karol, kľudne si potykájme" podáva mi ruku. "Linda" odpovedám. "Áno viem, včera som spisoval tvoje údaje. Máš nádherne meno" žmurkol na mňa a premeral si má pohľadom. Zahanbila som sa. Rozmýšľala som, či som to s tými šatami neprehnala. Nie, vravím si, hlavu hore. Len sa neodpaľ hneď v prvý deň.
Zimná sezóna na stredisku sa definitívne skončila a ja som si musela nájsť novú prácu. Nastúpila som do jednej špedičnej spoločnosti ako asistentka konateľa.
Mojou pracovnou náplňou bolo zo začiatku vybavovanie telefonátov, písanie emailov, vybavovanie pošty, pomoc pri organizovaní stretnutí a hlavne byť k dispozícii riaditeľovi, lebo vraj ja mu robím najlepšiu kávu.
Haha, určite nie. Len chcel byt galantný.
Táto práca sa mi páčila. Malo to takú úplne inú úroveň. So strediskom sa to vôbec nedalo porovnať. Akurát, že tu nebol Adam!
Našla som si chvíľku čas spíšem SMS. "Ahoj, som vporiadku. Už pracujem. Zalial všetko OK, večer zavolám"
Bola to univerzálna SMS, ktorú som poslala našim domov, Adamovi a Jakubovi.
"Linda, zavolaj pána Stebnickeho, klapka 447, aby sa dostavil do mojej kancelárie" prikázal riaditeľ. "Samozrejme" odpovedám a už aj volám.
Deň zbehol rýchlo. Večer má viezol do hotela znovu riaditeľ. "Pozývam ťa na víno" povedal. Nezdalo sa mi to ako veľmi dobrý nápad. Chcela som volať domov, no riaditeľ naliehal a tak som súhlasila.
Sedeli sme v hotelovej reštaurácií, hrala príjemná hudba. Riaditeľ vyzvedal, vypytovať sa, ale prišlo mi to vporiadku, asi chcel vedieť viac o svojich zamestnancoch. Rozmýšľala som, či sa ho aj ja mám niečo povypytovať, alebo to bude prísliš? "Tak keď sama toľko vypytujete, tak skúsim aj ja" začala som, keď mi skočil do reči:" vypytuješ, predsa sme si potykali" "ach, áno, prepáčte, teda prepáč"...dopila som 2deci červeného, poďakovala a rozlúčila so slovami, že si musím ešte zavolať domov a priateľovi. A odišla som hore.
Fuf... to bol deň. Hneď si potykať, večer na víno... a ešte má aj viezol. Nie je to príliš?
Na izbe som volala iba rodičom. Adama a Jakuba som nekontaktovala. Už pomaly zaspavam, keď mi volal Adam. Ach ako mi chýbal. Keby bol teraz tu. Pritúlila by som sa k nemu a zaspala v objatí. Len tak..
a vtedy mi to došlo.
Ako prvého by som chcela mať pri sebe Adama. Naozaj mi chýbal. Aj Jakub mi chýbal, ale Adam viac.
Ráno zas ten istý scenár ako včera. Sprcha, vlasy, make up... 8:10 kontaktujem šoféra Petra. 8:30 čakám pred hotelom. Z diaľky som videla prichádzať firemné auto. Otvorím dvere a miesto šoféra opäť riaditeľ. V práci dnes boli trosku fofry. Linda sem, Linda tam. Linda kávu.. na obed s riaditeľom. Večer má mal odviesť šofér Peter, no riaditeľ, že Peter nemusí, že on to má cestou domov. "Dnes si krásna a očarujúca" povedal cestou v aute. Čože? To ako myslel? Nepáči sa mi to. "Hm..ďakujem, to je od vás, teda teba, milé" zdvorilo odpovedám.
Poďakovala som sa za odvoz a zavrela dvere na aute. Výťahom som sa vyviazla na tretie poschodie a zamkla sa v byte. Vyzula som si lodičky a jemne pomasirovala chodidla a prsty. Cely deň v lodičkách bol náročný. Večer opäť volám rodičom, Adamovi. Jakubovi som napísala SMS. "Ahoj Jakub. Mám sa dobre, som živá a zdravá a unavená a bolia má chodidla z lodičiek. Pa"
Načo Jakub odpísal: " Ahoj Lu, vraciam sa do Austrálie. Budeš mi chýbať, no chcel by som s tebou ostať v kontakte"
Zosmutnela som. Prečo zas ide. Zas. No zároveň mi aj trochu odľahlo.
Ráno znovu odchádzam do prace. Znovu prišiel riaditeľ. Ponáhľame sa, o deviatej začína meeting. Každý deň som sa v práci naučila niečo nové. Práca sa mi páčila, ibaže... ibaže som mala pocit, že riaditeľ... večer má konečne viezol do hotela šofér Peter. Do prace prišla riaditeľová manželka a tak odchádzali spolu. Peter bol nádherný muž. Bol asi o pol hlavy vyšší ako ja, a košeľa mu krásne kopírovala svaly a hrudník. Nedalo sa to nevšimnúť. Bol vtipný, ukecaný a sem tam mu ušlo nejaké sprosté slovo, sprosté, ale vtipné... pripomínal mi Jakuba. Po meste jazdil ako blázon. Plyn, brzda, plyn, brzda. Sem-tam zabudol dať smerovku. "Nechceš ísť niekam, ja neviem, napríklad na pizzu alebo pivo.? Pozývam ťa" spýtal sa má pár metrov od hotela. " dik za pozvanie, no dnes som už dohodnutá s kamoškou" zdvorilo som odmietla. "Tak zajtra. Čaukyy" a odišla som k výťahu.
Adam môj. Adam. Pomaly som si začala uvedomovať, ako postradam Adama. Jakub bol definitívne...vedľajší. Volali sme s Adamom, až kým sme pri telefóne obaja nezaspali.
Bol piatok a ja som sa znovu chystala do prace. Dnes budeme robiť len do pol dvanástej. Znovu prišiel pre mna riaditeľ. Nastúpila som, zavrela dvere. Pozdravila. Riaditeľ si má znovu premeral. Ako žene mi to lichotilo, ale vedomosť, že má krásnu milujucu manželku a premeriava si mňa sa mi nepáčila. Veď je ženatý, prečo pozerá po inej žene?- pýtala som sa v duchu.
Pracovný deň zbehol rýchlo. A ja som sa nevedela dočkať. Z prace má viezol Peter do hotela. Pozvala som ho hore. Urýchlene zbalila kufor, odviezol na na vlakovku. Poďakovala sa za odvoz a čakala na vlak. Peter tam čakal so mnou. Stále kecal samé hlúposti a rozosmieval ma. "Vážený cestujúci, Medzinárodný vlak .... je pristavený na koľaj..." ozvalo sa. Kamarátsky som potľapkala Petra po ramene- mal fakt super svaly- a nastúpila do vlaku. Zamávali sme si a vlak sa pohol v pred.
"Ahoj Adam, čo robíš?" zavolala som
"Ešte pracujem. Prečo?" Prekvapené odpovedal
"Sedím vo vlaku aaa " začala som naťahovať
" ideš domov? To vážne? Kedy budeš na stanici? Prídem pre teba" neveril.
"19:10 by som mala byť na stanici"
" budem tam, teším sa" bolo počuť radosť v jeho hlase a ja som sa už nemohla dočkať. Doslova som poháňala vlak túžbou po Adamovi. Ešte chvíľku, chvíľočku. Ešte jedna zastávka. Domov. Známa mestska vlaková stanica mi dala pocit domova.
Vystupujem z vlaku. Vidím ho. Adama. Môj Adam mi ide v ústrety. Pridávam do kroku. Predieram sa pomedzi cestujúci. Už utekám. Kufor mi nestíha a tak ho púšťam hádžem sa mu do náručia. Ten pocit, keď sa má znovu dotkol. Jeho vôňa. Objímam ho. Bozkávam mu pery, lica, nos, čelo, krk... neviem sa ho nabažiť a on mi všetko opätuje. Keď v tom vášnivom citovom rozpoložení, nejaký starší pán ťahá môj kufor ku mne. Zasmiali sme sa. Poďakovala som, aj ten pán sa smial, keď odchádzal. A znovu som objala Adama. Stali sme tam, na vlakovej stanici v objatí ešte dobrú chvíľku. Tak veľmi mi chýbal. Pozriem sa na Adama. Adamovi stekali po tvári slzy. "Si vporiadku?" vyzvedam. "Ty plačeš?" Spytovala som sa. "Nie, to sú slzy šťastia. Chýbala si mi" odpovedal a ja som sa vtedy definitívne a bezhranične zamilovala. Zamilovala som sa do úžasného, citlivého, zodpovedného, chápajúceho nádherného muža. Adama!