Tenký ľad lásky

Návšteva

Dnesný deň bol pomerne náročný. Matky na materskej to nemajú jednoduché. Tak ako každý iný deň, tak aj dnes som mala ten istý kolotoč.
Raňajky, mliečka, poprezliekať, navariť, ísť s deťmi na prechádzku, napapkať, obedný spánok nula bodov a tak ďalej a tak ďalej. Manžel sa dnes vrátil do služobnej cesty z Nemecka. Unavený zaspal na gauči. Zobudila som ho, aby si preľahol do spálne. V dome je zas ticho. Zatváram sa do kúpeľne a len tak v spodnom prádle púšťam vodu do vane. Horúci kúpeľ si naozaj zaslúžim. Zobrala som detskú kačičku a vhodila ju do vane. Napokon som vkĺzla do vane aj ja. Hľadím do stropu a stále myslím na moje manželstvo. Som sklamaná, smutná, zranená, nahnevaná, rozčúlená, zronená... ale plakať momentálne už nevladzem. Sledujem pavúka v kúte stropu a rozmýšľam čo ďalej, keď som začula detský plač. Urýchlene sa zabalim do osušky a bežím do spálne. Nakojím maličkú, no do vane sa už nevraciam. Vypínam telku a pozhasínam svetla. Ešte priložím polienko do kozuba a zapálim sviečku. V izbe počujem len pravidelné dýchanie mojich deti a manžela. Potrebujem objať. No taaak... len trošku objať, alebo len pritúliť, iba na chvíľku. Na malý moment... možno by mi stačil aj maly letmý dotyk jeho a mojich prstov... moje osamelé pocity vyrušila štekajúca Abby, fenka nemeckého ovčiaka, pod mojim oknom.
Opäť ostalo ticho. Sviečka vrhá romantické svetlo. Môj manžel spí. Kiežby som ho mohla objať, privoňať k nemu a pobozkať ho.. no nemôžem. Už nesmiem... spomínam na časy, keď sme sa nemohli jeden od druhého odtrhnúť. Aj na to, ako sme sa opäť stretli, a ako sa znovu vtisol do môjho života.

Domov je domov. Moja posteľ, a teploooo. Príjemné teplo. Obklopená rodinou sa cítim dobre. Akurát sme dojedli zemiakových privarok s volským okom, keď mi zazvonil telefón. Veľmi som sa k mobilu ani neponahľala, ale volajúci bol vytrvalý.
Zvonil a zvonil. Adam!
"Ahoj, napadlo má, čo robíš? Idem akurát okolo, môžem prísť na kávu??"
Ehm... hm... zarazilo má to. Myslela som, že už ho neuvidím. Stres, chaos, panika. "Ahoj, a áno, kľudne sa zastav na kávu. Číslo domu 26" odpovedala som, a už aj má chytila panika. Čo poviem našim, zas sa budú vypytovať, zas tie kecy...
"Mami, oci, kamarát sa za chvíľku zastaví u nás na kávu"... že kamarát? Vážne som povedala kamarát? Ale veď Adam je len kamarát. Snáď to ocko pochopí a nevyhodí ho z domu.
Môj ocko je skvelý ocko, ibaže nemá rad, keď sa okolo jeho dievčatka motajú nejakí muži, hoc aj keby len kamaráti, aj to mu vadí...
Už je tu. Auto zabočilo na našu ulicu. Zastavuje. Idem mu v ústrety.
"Ahoj, tak teba som tu ale že vôbec nečakala.., čo ťa to napadlo?" privítala som ho.  "Poď ďalej, mami, oci, pamätáte si Adama?" Pozvala som ho dnu. "Áno, vitaj" povedala mamka. " vitaj Adam" povedal ocko " a ty nám choď spraviť kávu", prikázal mi ocko.
Rodičia Adama už raz stretli. Raz mi v práci prišlo zle a tak má Adam odviezol do mesta, kde má odovzdal rodičom. Vtedy mu poďakovali za ochotu a starostlivosť, ktorú preukázal a odišli sme...
Adamová prvá návšteva u nás prebiehala celkom dobre. Hneď si našli s ockom spoločnú reč. Nemohla som z neho spustiť zrak. Oblečené mal pracovné montérky. Tak rada som ho videla. Ešte ak v montérkach sa mi páčil.
Halooooo...
dávaj pozor na zraky ostatných členov rodiny... neskoro., mamka si všetko všimla.
Pri odchode som Adama vyprevádzala až k autu. Ešte sme sa zhovárali. Mali sme si čo povedať. Keď vtom, privinul si má k sebe, odhrnul mi prameň vlasov padajúci mi do tvare, zapozeral sa mi do oči.... ten jeho pohľad... ach... pomaličky sa ku mne naklonil a pobozkal ma. Naše pery sa spojili a ja som vtedy na nič nemyslela. Otváram oči, ostala som v nemom úžase. Srdce mi búšilo, žalúdok sa mi zovrel, a ja som nechcela, aby táto chvíľa skončila. Čo to jeee...? A znovu odišiel. Zatvaram sa sebou dvere na dome. A hneď výsluchove konanie.
" vy spolu chodíte? To čo má znamenať? Pozri sa na seba, koľko máš rokov a koľko on!... nechodí náhodou za tebou Jakub? A čo bude s Jakubom?..." a tisíc iných otázok, na ktoré som nechcela a nemala chuť odpovedať. "Neviem, neviem, naozaj neviem. Myslela som, že ho už nikdy neuvidím." Odpovedala som a odišla do svojej izby.
Večer prišiel ku mne ocko. Radil mi, aby som si dala s Adamom pokoj. Síce mu padol do oka, ale vysvetľoval mi, že je medzi nami trošku väčší vekový rozdiel a že Adam je muž, ktorý už vie čo chce... chápala som ockove obavy. Bola som jeho dievčatko. Jeho malé krehké dieťa. Ocko mal vtedy nesmiernu pravdu, keď mi radil dať si s Adamom pokoj, ale... srdcu nerozkážeš.
V tu noc som mala nad čím rozmýšľať. Jeho bozk...
Ráno sa všetci tvárili ako kedy sa nič nestalo. Keď vtom mamka- aaa vedela som, že by si neodpustila poznámku:" a čo bude s Jakubom?" Na to som jej však neodpovedala...
Aj dnes prišiel Adam na kávu. Nemohla som stále uveriť, že je späť. Naše rozhovory sa stále predlžovali. Tak veľmi mi chýbal.
Takto sa návštevy opakovali deň za dnom. A ja som opäť získala pocit bezpečia, pocit spokojnosti, pocit lásky. Milovať a byť milovaná. Dokonca si ocko s Adamom ešte viac začali rozumieť. Priznám sa, že som pomaly začala aj žiarliť.
Adam s ockom kávičkovali, šli si zapáliť cigaretu. Páčilo sa mi to. Žeby predsa len a konečne niekto vyhovoval ockovom kritériám na partnera pre jeho dcéru? Chvála Bohu.
Môj život sa začal uberať správnym smerom, kým sa nevrátil Jakub.
Správa o Jakubovom príchode má veľmi zaskočila. Vydesila ma. Na jednej strane som sa náramne potešila, že je vporiadku a že je doma. Šok však nastal, keď sa Jakub so mnou skontaktoval. Pozval ma von. A ja som mala pocit, že mu tu kávu dlžím, mala som neodkladný pocit a potrebu ist s ním von. Bola to však chyba.
Jakub prišiel na našu ulicu včas. Len tak bežne oblečená, nijak extra nenalíčená som k nemu vybehla. "Ahooooj" zvítali sme sa vrúcnym priateľským objatím. "Ako sa máš" " a ty ako" skákali sme si do reči.. "ideme sa povoziť?", navrhol. " môžeme, len si vezmem kabelku" dobehla som pre kabelku a hneď som bežala do autá.
Voňavka z jeho autá mi hneď pripomenula všetko to krásne, čo sme v tom aute zažili. Nemohla som sa naňho prestať usmievať. "Ideme na minerálku k prameňu?" Opýtal sa. Prikývla som.
Jakuba zahraničie riadne zmenilo. Zrazu bol taký dospelý. Aj keď to bol stále Jakub, už bol z neho definitívne dospelý muž.
Na jeho tvári bolo badať jemné vrásky, bol schudnutý, ba dokonca mal vlasy. Svetle kučeravé vlasy. A nie holú hlavu.
Bola som taká rada, že ho vidím, že je živý, zdravý a vporiadku.
Dlho dlho sme sa rozprávali. On rozprával o práci, o ceste, o kultúre zahraničia a tak. A ja som len počúvala a počúvala. Okolo nás bola tma. Sedeli sme v aute na opustenom parkovisku a osvetľoval nás len display z radia. Z radia hrala ta jeho stará vulgárna hudba, ale v tej chvíli mi to nevadilo. Vychutnávala som si chvíľu s človekom, ktorého som kedysi milovala.
Minuty a hodiny utekali. "Už by som sa mala vrátiť, už je veľa hodín" vyšla som z autá trochu sa ponaťahovať, úplne som v aute stŕpla. Pozerám na oblohu. Bola jasná noc. Mesiac v splne žiaril ako reflektor a žiariace hviezdy dotvárali nádhernú oblohu. Jemne som sa oprela o kapotu jeho autá. Ach ako mi je s ním dobre. Viem, že by som sa mala už vrátiť domov, naši zas budú mať pripomienky, ale ešte chvíľku. Ešte chvíľočku nech môžem byť s ním.
Prisadol si ku mne a hľadeli sme na mesiac. Bola tepla noc.
"Lu, pozri sa na mňa" vyzval má. Otočila som sa na druhu stranu, lebo som mala tušaka... nie, nerob hlúposti. Pomyslela som si. Máš Adama, nerob to! No nedalo sa.
"Lu", "Lu".... postavil sa predomňa, oprel má o kapotu a začal vášnivo bozkávať. Nie, nerob to, prosím, stoj... behalo mi mysľou, no jeho náklonnosť a vášeň prehlásila všetko moje vnútorne volanie o pomoc a ja som sa oddala vášni jeho bozkov. Chutil skvele, úžasne. Presne vedel, kedy spomaliť a kedy pridať. Keď sa však zdalo, že mu úplne podľahnem, predsa len som našla v sebe silu a stopla tu nádhernú chvíľu.
Odtlačila som ho. Bolo vidieť jeho prekvapenie. "Noták, Lu, čo sa deje.. spravil som niečo zle?" Spýtal sa rozvášneným pohľadom. " vieš, Jakub, tak trošku som teraz... som teraz s Adamom..." čakala som jeho zarazenú reakciu, no jeho reakcia viac zarazila mňa. " áno, viem, viem že máš priateľa."
"Čože?" ešte viac som odbehla... ako si mohol, keď si to vedel. Ako si má mohol pobozkať... ako si len mohol má k sebe pripútať?" Kričala som. A ako som ti ja len mohla podľahnúť- hneď som si v duchu dodala. "Lu, milujem ťa..." vykríkol
" ale ja..." rozplakala som sa. "Odvez má domov, Jakub" celou cestou som mlčala. Napätie by sa dalo krájať. Doslova som počítala sekundy a odratávala kilometre, kedy už budem doma, keď Jakub vyhrkol.
"Nie... Lu, neverím, že ma nemiluješ, to nebol len obyčajný bozk, cítil som, čo som cítil, viem, že má miluješ, mňa neoklameš, pozri sa na mňa. Halooo... Lu, milujem ťa, viem, že ty to cítiš rovnako." Naliehal.
Plakala som. Keď odbočil k nám na ulicu, vybehla som rýchlo z autá domov a zavrela dvere. Cely večer som preplakala. Keď som pozrela na mobil, prúser, 7 zmeškaných hovorov od Adama.