Tieň minulosti ✓

Moja sestra?

,, Doktor povedal, že jej začali znižovať lieky, aby sa prebrala. Nakoniec sa aj prebrala s veľkými bolesťami. Problém je však inde... " odmlčal sa Nick.

Musel som si sadnúť, inak by som to nezvládol.

,, Kde je problém?" zachrapčal som.

,, Nič si nepamätá. " smutne sa na mňa pozrel.

Znovu som mal pocit, akoby ma niekto obaril vriacou vodou. Miešali sa vo mne rôzne pocity. Na jednej strane som bol rád, že sa prebrala, no na tej druhej som to už nezvládal. Teraz to bolo ešte horšie.

,, Čo keď ma prestane milovať? " šepol som po chvíli. Pozrel som na Lýdiu, ktorá mala opuchnuté oči z plaču.

,, Dean," prišla ku mne a chytila mi tvár do dlaní.

,, Mal by si ísť za ňou. My pôjdeme s tebou. "pevne ma objala. Tak toto som vážne potreboval.

Pevné objatie a cítiť, že mám v niekom oporu.

Rose

Všetko ma bolelo a ťažko sa mi dýchalo. Dokonca aj viečka som mala tak veľmi ťažké, že som ich nemohla mať dlho otvorené.

Niekto mi ich však začal naťahovať. Nesrandujem. Niekto mi palcom natiahol očné viečko a zasvieti mi do oka. Mala som chuť ho znovu privrieť a osoba na druhej strane to zrejme vycítila, pretože mi ho pustila.

Nechápala som, čo sa deje.

Nedokázala som pohnúť hlavou, pretože mi v tom nejaká vec bránila. Ešte k tomu ma to aj veľmi bolelo a mala som pocit, že mi niekto do hlavy vŕta zaživa.

V obviazanej ruke ma extrémne niečo pálilo až to nepríjemne bolelo tak ako moje telo. Každý jeden nechcený pohyb mi spôsobil obrovskú bolesť, ktorá sa mi rozliala až do špiku kostí.

Viete, čo bolo na tom všetkom najlepšie? Nejaký idiot v bielom plášti na mňa mával a pery sa mu formovali do slov, ktoré som ja zachytiť nevedela.

Až po chvíľke sústredenia, som začula otázky, ktoré na mňa sypal.

,, Slečna, viete ako sa voláte? Čo sa stalo? Koľkého je a kde ste? " nechápala som, prečo sa ma to pýta a čo robí v mojej izbe.

Vlastne... Ako sa do pekla volám?! Prečo som to nevedela?

,, N-n-eviem." zachrapčala som a pocítila som, že mám neskutočne sucho v krku.

,, N-n-apiť, ch-ch-cem... " nevládala som dopovedať. Obyčajné tri slová ma vyčerpali natoľko, že som sa len napila a zaspala som. Dokonca som už ani tú obrovskú bolesť v hlave nevnímala.

Dean

,, Dobrý deň pani Coinová." jemne som sa usmial.

,, Och, Ahoj Dean! Dlho som ťa nevidela." tiež sa na mňa usmiala a spravila niečo, čo som vážne nečakal. Objala ma.

,, Dobrý deň, "

,, Ahojte deti."

,, Tak? Čo je s ňou? Ako je na tom? "

,, Je hore, ale znovu zaspala. Vraj nedokázala povedať ani jednu súvislú vetu. Kvôli veľkému opuchu pri mozgu, má dočasnú amnéziu. Doktor ma ubezpečil, že na všetky podstatné veci by si mala časom  spomenúť.  A možno aj skôr, ak jej budeme stále pripomínať kto sme. "

,,  A jej stav? Je v ohrození?"

,, Je stabilizovaná. Doktor povedal, že to chceli len skúsiť. Ak by to nevyšlo, znovu by bola v umelom spánku, ale bolo by to kritickejšie. Takto keď sa prebrala, už jej v podstate nič zlé nehrozí. "

,, Vďaka bohu!" vykríkol som a s úľavou som si sadol na umelú stoličku.

Stále som sa však obával toho, či si spomenie.

O tri hodiny

,, Už tu sedíme tri hodiny a stále sa neprebrala. " zamrmlal som a poriadne som sa ponaťahoval.

,, Preberie sa, uvidíš. " povzbudivo sa na mňa usmiala Lýdia. Zaujímalo by ma, odkiaľ berie toľko pozitívnej energie.

,, Dean, je ti jasne, že od zajtra už budeme musieť normálne chodiť do školy. " karhavo na mňa pozrela. Vedel som o tom. Moja dochádzka bola ešte príšernejšia než ich.

Len som prikývol a znovu som sa oprel o tú nepohodlnú stoličku.

,, Deti, nesiem vám niečo na pitie." usmiala sa na nás Skarllet a podala nám plastové poháriky s horúcou čokoládou. Vďačne sme sa na ňu pozreli.

,, Pani Coinová? Vaša dcéra sa prebrala. Pustím vás za ňou, hlavne tohto pána. " na chvíľu sa odmlčal a pozrel na mňa. ,, Ale nerobte hluk a nechoďte na ňu rýchlo. Mohla by dostať záchvat. Dám vám päť minút."

Ďalej som nepotreboval. Vystrelil som zo stoličky a opatrne som vošiel do jej izby. Stroje pípali stále rovnako. Jediný rozdiel bol v tom, že už nemala hadičku na dýchanie. Pri posteli však mala kyslík.

Keď sa nám stretli pohľady, ustrnul som. Už tak dávno som nevidel tie nádherné zelené oči, do ktorých som sa zamiloval. A teraz, po troch mučiacich dňoch ich konečne vidím.

,, Ahoj princezná. " usmial som sa na ňu a podišiel som bližšie. Veľmi ma bolelo ju vidieť takú zranenú.

,, S-si mi povedomý. Kto si?" zachrapčala. Bodlo ma pri srdci.

,, Ja som.. Som tvoj priateľ. Volám sa Dean. " opatrne som jej odpovedal a ona chápavo prikývla. Musel som byť veľmi opatrný, aby som ju svojimi činmi nevylakal.

Neodolal som a chytil som ju za ruku. Najskôr na mňa pozrela pohľadom, ktorý som nevedel identifikovať, no potom mi stisk opätovala.

Skúmavým pohľadom si prezrela ostatných.

,, Si veľmi pekná. " usmiala sa na Lýdiu.

,, Som Lýdia. Tvoja kamarátka."

,, Ja som Nick. Tvoj najlepší kamarát! " zaškeril sa a Lýdia ho lakťom buchla do rebier.

,, Ste pár však?" chrapľavo sa opýtala a potom sa rozkašľala. Okamžite som jej podal vodu. Ani si neviete predstaviť, ako rýchlo mi bilo srdce.

,, Ako si vedela? "

,, Mhmm, ten chlapec ťa ľúbi. Vidno mu to na očiach. "  nadvihla  jeden kútik pier, aby sa mohla usmiať. Aj ja som sa usmial.

,, Ja som tvoja mama. Skarllet. " smrkla.

,, Mám otázku." tak rád som ju počul, no zároveň ma to veľmi bolelo. Počuť jej slabý hlások, bolo niečo strašné.

,, Kto je Adalinth?" zvedavo pozrela na mňa, no potom pohľad presunula na jej mamu.

,, Ja.  Som..som tvoja sestra." objavila sa vo dverách. Bol som prekvapený, pretože ju vidím prvýkrát.

,, Moja sestra? "

,, Áno." smutne sa usmiala a sklonila hlavu. Vyzerala, akoby sa kvôli niečomu vynila.

A možno práve ona mohla za to, čo sa jej stalo.

,, Pamätám si.. Ja.. Pamätám.. " Rose začala strácať slová a jej oči sa vyvrátili dohora. Stroje začali pípať oveľa hlasnejšie a rýchlejšie.

Začala sa triasť.

🥵🥵🥵🥵