Môj Právnik, Môj Milenec✔

43.

Benjamin:

⚠️ sensitive content ⚠️

Moje oči ma pálili. Nedokázal som to popísať, čo sa dialo s mojim telom a ako som sa psychicky cítil. Z posledných síl som sa zosunul pri výťahu. Celú cestu domov som prereval ako malé decko. Síce by som sa za bežných okolností za to istým spôsobom hanbil, ale teraz žiaden z tých momentov neprichádzal. Možno som sa zachoval sebecky voči Jasmine, ale tento raz som chcel byť sebecký a neurobiť tú istú chybu, ako pri Grace, že sa zrútim a budem si to dávať za vinu. Možno som si to istým spôsobom dával za vinu, ale vedel som, že to nie je také silné ako pri Grace. Pri Grace som vlastne niekoľko rokov žil v tom, že ja som nebol dosť dobrým pre ňu, preto ma aj nahradila. Síce mi to dopomohlo, aby som sa dal do poriadku, začal sa dobre obliekať, starať sa o svoje kučeravé vlasy, cvičiť a vypestoval som si tým aj nejaký rešpekt od okolia a vtedy som okúsil, aké to je, keď sa o mňa skutočne niekto zaujímal, ale i tak...

Dovtedy som sa nepotýkal s tým, že by ma nejaké ženy chceli. No a teraz to je na dennom poriadku... Len horšie na tom bolo to, že ja som viac iné ženy nechcel. Ja som chcel len a len Jasmine. 

Vtedy som sa zas a raz rozreval... Bol som ako malé usmrkané dieťa, skutočne ma to hnevalo, ale moje srdce bolelo. Cítil som sa zranený...

Sedel som na zemi a moja hlava bola neskutočne prázdna, ale zároveň preplnená. Moja hlava bola jeden veľký výbuch, ktorý sa momentálne nedokázal nijakým spôsobom ovplyvňovať..

Chcel som toľko vecí spraviť, povedať, ale nevedel som, kde by som skutočne začal. 

Chcel som sa s niekym porozprávať, ale zároveň som chcel zostať zavretý v izbe a ubíjať sa vlastými výčitkami.

Neviem, či by mi to nejakým spôsobom prospelo, pravdepodobne nie, ale mne to bolo jedno. Chcel som sa zbaviť ten prežívajúcej bolesti. Chcel som, aby celý ten cirkus skončil. Nechcel som byť zranený každou ženou, čo si pustím pod kožu, ale mohol som snáď za to?

Oprel som si hlavu o stenu za mnou a ucítil moju celú premočenú tvár, košelu...

,,Keby som mohla, zostanem tu naveky," povedala mi. Prekrútil som nad ňou očami.

,,Nechápem, ako to úplne myslíš," priznal som sa jej.  Pokrútila nado mnou hlavou a jemne sa usmiala.

Jéj úsmev bol taký krásny, taký vrúcny... Miloval som, keď sa na mňa usmievala. Síce ma to v hlave škrelo, že som si to priznal, ale nemohol som odolať jej očarujúcemu úsmevu, čo vo mne vždy vyvolal takú malú búrku... Takú malú búrku plnú bleskov, čo znamenali protesty môjho vnútorného ja, ktoré si v žiadnom prípade nechcelo priznať, že skutočne na nej niečo milujem.

,,Myslím to tak, ako som povedala. Je to dosť pohodlné, ležať ti v náručí. Asi by som aj zaspala, keby nebolo vonku také svetlo," povedala mi. Zasmial som sa.

,,Ach Jasmine, vážne nikdy neviem, čo povieš. Ty by si sa tvárila tak isto keby si mi chcela zdeliť, že si zabila môjho brata a to, že si hladná," povedal som jej.

Jej telo v mojich rukách zadunelo od smiechu. Bol nákazlivý, takže som sa rozosmial aj ja. Bola taká zlatá... Nemohol som si pomôcť. Venoval som jej bozk na líce, na ktorý reagovala prekvapeným pohľadom, ale nad tým som sa len usmial...

,,PREČO TO TAK KURVA BOLÍ??" Zakričal som a schúlil sa na zem. Z mojej hrude vyrazili vzlyky, ktoré som naďalej nevedel nijakým spôsobom krotiť. Mohlo to tak bolieť? Mohol som som si pripadať tak neskutočne prázdne? Pozeral som sa na tie spomienky, čo sme spolu mali, čo sa mi začali objavovať v hlave a povedal si, prečo...