Môj Právnik, Môj Milenec✔

21.

Bol som debil, že som sa nechal nahovoriť od Jasmine do klubu s jej kamarátmi. Nebol som si istý, že či vlastne sa mi daný ľudia budú pozdávať alebo nie. Nebol som veľmi spoločenský typ medzi cudzími. Musel som pri sebe mať mojich. Mojich čokoľvek... Bývalých spolužiakov, kolegov, susedov... To bolo jedno, ale úprimne som sa štítil prítomnosti nejakých iných ľudí, ale aspoň ten fakt, že tam bude Jasmine ma dostatočne ukľudňoval.

Úprimne, nech to bude ženská, chlapská alebo zmiešaná spoločnosť, chcel som zapôsobiť. Obliekol som si drahú košeľu i rifle, drahý značkový opasok, zlaté hodinky a prívesky. Rozmýšľal som, či po dlhom čase vytiahnem naušnicu, ale vedel som, že budem nielen že vyzerať ako Jasmininýn teplý kamarát, ale dierka v uchu mi už zrejme aj musela zarásť.

Na konci druhého ročníka na strednej sme si s Patrickom dali prepichnúť jedno ucho. On náušnicu nosí doteraz, ale ja som sa toho vzdal už koncom dvadsiatky, kedy som nastúpil na fakultu.

S povzdychom som sa obul a zobral si všetky potrebné veci ako vždy. Keď som išiel výťahom, všimol som si, že po vyše týždni už do neho dali nové zrkadlo. Jemne som sa nad tým zasmial, ale ďalej som nejako nevnímal svoje okolie. Prešiel som až do garáží, kde som nasadol do môjho auta, pripravený ísť po Jasmine.

Vytočil som jej číslo, dal ju na reprák a napokon začal vychádzať z garáži.

,,Ben! Nepovedz mi, že už si tu," povedala mi zadýchane. Zasmial som sa a pokrútil hlavou. Ženy, ktoré večne nestíhali.

,,Nie... Práve vychádzam odomňa, takže za nejakých päť minút tam budem... Stíhaš to?" Spýtal som sa na kontrolu. Na druhej strane hovoru niečo silno zabúchalo, započul som pár Jasmininých nadávok a napokon chmatanie po telefóne.

,,Budem sa snažiť," povedala a zrušila ma. Zasmial som sa nad tým, čo vyvádzala a vydal sa do ulíc rušného New Yorku. Pomaly som sa dostával do jej štvrte, pričom som si posmelujúco hmkal melódiu pesničky, čo išla z rádia. Ani nie za päť minút som sa dostal pred vchod do jej bytovky. Zotrval som v aute asi tri minúty, ale potom som sa rozhodol jej zavolať. Síce som jej volal a mobil zvonil, ale ona neodpovedala.

Zodvihol som sa, zamkol auto a namieril si to do jej bytu. Pred dverami som ešte chvíľku čakal, ale potom som sám potlačil kľúčku, aby som ju išiel skontrolovať, či sa niekde neutopila v mláke vlastných sĺz, pokým bola v koncoch a išla si vyplakať oči, že si nemá čo obliecť. Zasmial som sa nad tou predstavou a začal kráčať do bytu.

Počul som klopkanie topánok, mrmlanie nadávok a agresívne odfukovanie, ako keby sa chystala chŕliť oheň. Všetko to vychádzalo z jej spálne takže som sa tam ihneď dopravil. A to, čo som uvidel som zrejme uvidieť nemal.

Jasmine, sojaca v spodnom prádle s nadkolienkami a lodičkami pred skriňou. Niečo si zamrmlala a prehla sa do skrine. Naskytol sa mi perfektný pohľad na jej zadok, tak som naklonil hlavu, aby som videl lepšie.

Zrazu do ruky chytila biele šaty s bodkami a červené volánové...

,,Ktoré, ktoré, ktoré," mrmlala si popod nos.

,,Tie červené," odpovedal som jej. Okamžite nadskočila a tamer zletela na zem. Chytila sa jednou rukou za hruď a z hlboka sa nadýchla.

,,Chceš mi privodiť infarkt? Takmer som vypľula dušu, čo si si myslel?" Zasipela na mňa. Niečo si začala mrmlať popod nos, zatiaľ čo ja som sa opieral o zárubňu a dookola skúmal jej telo mojim pohľadom. Oblizol som si pery... Tak veľmi by som ju teraz pretiahol.

,,Ale čo, niekto si ma tu obzerá," povedala mi. Uškrnul som sa.

,,Nuž, aspoň vieš, aké to bolo, keď ty si ma videla bez trička," povedal som provokatívne. Okamžite sa zamračila a ja som sa rozosmial. Pristúpil som k nej, až som cítil, ako zatajila dych. Pomaly som jej dal ruku na zadok a poriadne jej ho stisol.