„Otvor to už," pobádal ju Lukáš netrpezlivo.
Rebeke sa trochu triasli ruky a poháňanie od mladšieho brata jej zrovna nepomáhalo. Držala v ruke oficiálnu obálku lekárskej fakulty. Vedela, čo to znamená. Teraz sa dozvie, či ju prijali na medicínu do Bratislavy. Odpoveď z Martina jej prišla už v stredu. Prijali ju a jej veľmi odľahlo, no viac jej záležalo na tom, aby ju prijali do Bratislavy. Chcela bývať u profesora po celý rok. Chcela bývať v izbe spolu s Veronikou. Chcela chodiť behať k jazeru, jazdiť na koňoch, smiať sa s ostatnými nadanými v kuchyni, odkiaľ ich vždy Agáta vyháňala.
„No čo, prijali ťa?" pýtala sa zvedavo mama, kým Rebeke lietali oči po papieri.
„Áno," zašepkala Rebeka priškrteným hlasom po tom, čo si list pre istotu prečítala dvakrát.
„Super, budem to tu mať sám pre seba!" vykríkol Lukáš.
„Lukáš!" zahriakla ho mama, „ani chvíľu sa nevieš správať normálne."
„Teda, gratulujem, Rebeka," opravil sa jej mladší brat, ale víťazoslávny úsmev mu z tváre nezmizol.
Rebeka sa nehnevala. Od úľavy sa rozosmiala. Nech sa Lukáš teší.
„Gratulujem, Rebeka," povedala mama s úsmevom a objala ju, „idem zavolať otcovi, veľmi sa poteší."
Dievčina vedela, že jej mama by bola radšej, keby ju vzali iba do Martina a ona by ostala bývať doma. Nezazlievala jej to, rozumela tomu. Jej mama však netušila, aké veľké tajomstvo Rebeka skrýva a o koľko jednoduchšie bude pre ňu toto tajomstvo udržať, keď bude v Bratislave. A čím menej bude so svojou rodinou, tým lepšie pre nich. Rebeka bola ako magnet na nebezpečných ľudí.
Vybehla do izby zavolať Veronike. Musela si telefón odtiahnuť od ucha, pretože jej kamarátka pišťala od radosti tak nahlas, že ju museli počuť všetci v okolí sto metrov.
„No, ako sa cítiš, moja nová spolubývajúca?"
„Ale však sme boli od začiatku spolubývajúce," smiala sa Rebeka do telefónu.
„Veď áno, ale nie takto, naozaj. Celý rok. To bude paráda. Poukazujem ti, kde sú najlepšie kaviarne v meste."
„Už sa teším."
„Inak, Tomáš si vraj už našiel prácu. V Trenčíne. Nina hovorila, že mal aj bližšie ponuky, ale možno... vieš, možno chce byť radšej ďalej. Vravela, že si plánuje prenajať nejaký malý byt v Trenčíne. Už nebude bývať u profesora. David je vraj dosť sklamaný. Oni spolu bývali veľmi dlho. Jeho čaká ešte rok školy, tak ako Matúša."
„Možno dobre, že tam nebudeme bývať obaja," povedala Rebeka zamyslene.
„Asi áno," chvíľu bolo v telefóne ticho, „zajtra ideš s Matúšom za jeho otcom, však?"
Veronika bola jediná, ktorej sa zverila s nečakaným stretnutím s Matúšovým otcom. Niektoré veci si však nechávala pre seba. Ako napríklad Matúšovo a profesorovo podozrenie, že niekto z nadaných vynáša informácie.
„Áno," odpovedala dievčina a dodala, „Veronika, nebudem ti potom môcť povedať všetko. Sú to Matúšove záležitosti, rozumieš..."
„Jasné, jasné," prerušila ju horlivo kamarátka, „len... dávajte si pozor a dávaj pozor naňho."
„Budem."
Zvonček zazvonil o pol jedenástej. Rebeka bola sama doma, pretože jej mama s otcom boli v práci a Lukáš v škole. Otvorila a za dverami stál Matúš s rukami vo vreckách džínsov. Flanelová košeľa, čierne tričko, tenisky, strapaté vlasy a jemné strnisko, ktoré si nechával posledné mesiace narásť. Rebeka vedela, že Matúš mal dvadsaťtri rokov, ale predpokladala, že ľudia mu tipovali aj trochu viac. Pôsobil staršie a jeho večne zachmúrený výraz tomu iba pridával.
