V sobotu bolo v dome od rána rušno. Väčšina dievčat sa stretla na raňajkách už o ôsmej a rozhovory sa točili o tom, ako si ktorá upraví vlasy, aké si dá šaty a ako sa namaľuje. Na druhej strane, chlapské osadenstvo domu sa začalo trúsiť do kuchyne neskôr a z ich výrazov tvárí bolo jasné, že sa nevedeli vžiť do nadšenia dievčat. Obrad aj hostina mali byť vonku v záhrade malého kaštieľa neďaleko Bratislavy. Našťastie predpoveď počasia bola sľubná a už od rána bolo úplne jasno.
Rebeka sa potešila, keď sa jej Veronika ponúkla, že jej pomôže s vlasmi. Nebola si istá, čo má s nimi urobiť. Po raňajkách sa pobrali do izby. Rebeka sa išla umyť, a potom s mokrými vlasmi v uteráku, vo voľných šortkách a nedbalo zapnutou košeľou behala po izbe a dávala na kopu veci, ktoré bude potrebovať. Veronika si išla umyť vlasy po nej, a potom mal začať proces skrášľovania, ako to nazvala. Odrazu niekto zaklopal na dvere.
„Ďalej," povedala Rebeka nahlas a rýchlo si sťahovala uterák z hlavy. Vedela, že vyzerá ako po výbuchu.
„Profesor prišiel a chcel by sa s nami stretnúť v jeho pracovni," povedal Matúš, keď vošiel do izby. Potom si pozornejšie Rebeku obzrel a na tvári sa mu objavil úškrn. „Dám ti desať minút?"
„Budem dole o päť minút," povedala a prechádzala si rukou po vlasoch, aby ich aspoň trochu skrotila.
„Dobre," povedal a vyšiel z izby.
V rýchlosti si vyfénovala vlasy a obliekla vhodnejšie oblečenie. Zbehla po schodoch a zamierila k dverám do profesorovej pracovne. Bol to skôr taký malý apartmán, v ktorom profesor býval, keď nebol niekde inde na cestách alebo vo svojom byte v Bratislave, kde oficiálne býval so ženou.
Rebeka jemne zaklopala a vošla. Profesor sedel za svojím pracovným stolom a Matúš sedel rozvalený na gauči, ktorý zaberal časť izby. Dievčina vedela, že jeho ľahostajné správanie aj v prítomnosti profesora nebolo známkou neúcty, ale toho, že si boli bližší ako ostatní nadaní s profesorom.
„Ahoj, Rebeka. Sadni si. Ak ti teda Matúš uvoľní kúsok gauču," povedal profesor milo, ale pritom zazeral na Matúša. Ten sa po profesorových slovách posunul a na tvári mu pohrával pobavený úsmev. Rebeke však neunikla jeho unavená tvár a kruhy pod očami. Premýšľala, či nemohol spávať kvôli svojmu otcovi.
„Už vám Matúš všetko povedal?"
„Áno a musím povedať, že si ako magnet na takýchto ľudí."
„Viem," povedala sucho.
„Paľo mi naozaj písal aj o Matúšovom otcovi a o tom, že sa chce s Matúšom stretnúť. Ty si však nemal záujem," povedal profesor už priamo Matúšovi. „Stále si to môžeš rozmyslieť."
„Nie, potrebujeme nejaké informácie. Paľo vám nič poriadne nenapísal. Kto s ním spolupracuje, čo plánujú urobiť, ako plánujú odhaliť nadaných. Jediné, čo chce vedieť je, či ideme do toho. A na tom sme sa predsa zhodli so všetkými nadanými, že nie."
„Možno nie sme takí jednotní," povzdychol profesor a hlavu si na chvíľu zložil do dlaní. Odrazu vyzeral o niekoľko rokov staršie.
„Takže aj vy si myslíte, že niekto z našich nadaných nás zradil?" opýtala sa Rebeka a preskakovala pohľadom z Matúša na profesora.
„Asi by som nepoužil také silné slovo ako zrada," povedal profesor zamyslene.
„Ja áno," zamrmlal si Matúš.
„Môžeme viniť niekoho z toho, že nevládze žiť v izolácii a klamstve? Sama vieš, aké to je ťažké a to je len rok," pokračoval profesor a smutne sa na Rebeku usmial.
