Zobudila sa na pípanie prístrojov. Jej oči sa snažili zaostriť na malú nemocničnú izbu, v ktorej ležala. V miestnosti svietilo iba slabé svetlo. Rebeka sa rozhliadla a na druhej strane izby si všimla driemajúcu Veroniku v kresle. Zhlboka sa nadýchla a ihneď sa rozkašľala. Ruka jej vyletela k hrdlu, ktoré ju šialene rozbolelo. Obviazaná ruka, všimla si. Postupne sa rozpamätala na všetko. Sklad, väznenie, pokus o útek, slávnosť, výstrely. Petrove ruky na jej krku. Veľa krvi.
„Konečne si hore," ozvala sa Veronika z kresla a vyskočila na nohy.
„Si v bezpečí," povedala dievčina chrapľavo a pohľad na živú a zdravú Veroniku jej vohnal slzy do očí. „Pustili ťa. Neublížili ti?"
„Áno, neboj sa, ale čo tam po mne? Ty si konečne v bezpečí," povedala Veronika rozcítene a sadla si vedľa Rebekinej postele na stoličku, „a pri vedomí. Bola si mimo viac ako deň. O chvíľu bude polnoc," dodala pozrúc sa na hodinky.
Viac ako deň? Rebeka videla, že za oknom je úplná tma. Prešlo veľa času. Čo sa stalo potom? Matúš, Tomáš, Monika a ostatní. Prudko sa posadila. Čo ak niektorí z nich...
„Matúš?" opýtala sa Rebeka v panike. „Tomáš? Monika? Žijú?"
„Žijú," odpovedala Veronika potichu, ale viditeľne zvážnela.
„Kde je?" opýtala sa Rebeka a spustila bosé nohy na zem. Bola stále oblečená v tých tmavozelených slávnostných šatách.
„Kto? Čo robíš?"
Veronika sa ju snažila zastaviť. Vtedy do miestnosti vošiel Šimon. Monikin muž vyzeral unavený, lekársky plášť mal dokrčený a pod očami mal výrazné tmavé kruhy.
„Kde je Matúš?" opýtala sa Rebeka a chcela sa postaviť, ale zastavili ju hadičky, ktoré mala pripojené k telu.
„Hneď ťa k nemu zavediem, len ťa musím skontrolovať. Daj mi päť minút a sľubujem, že ťa odpojím a zavediem za ním."
„Ako je na tom?" opýtala sa dievčina, kým jej Šimon svietil malou baterkou na striedačku do očí.
„Podobne ako ty, veľmi netrpezlivý," odpovedal Šimon s nepatrným úsmevom. „Mal prestrelené rameno. Našťastie sa guľka nikde nezachytila. Ranu sme mu hneď v noci vyčistili, odstránili poškodené tkanivo a vyzerá, že ruku bude môcť používať ako predtým. Samozrejme, po dôslednej rehabilitácii," povedal už vážnejšie.
„Kde je?" spýtala sa a pociťovala nesmiernu úľavu, keď vedela, že bude v poriadku.
„Na konci tejto chodby. Celá je uzavretá pre nadaných. Nezľakni sa tých strážcov pri východoch," povedal Šimon a v hlase mu bolo počuť podráždenie.
„Sú všade," zamrmlala Veronika.
„Tomáš?" vyzvedala ďalej dievčina. Prebehla ňou triaška, keď si spomenula, ako dostal priamy zásah do brucha.
Šimon si s Veronikou vymenili znepokojené pohľady. Rebeke sa rozbúchalo srdce a prístroje za ňou na to reagovali zrýchleným pípanim.
„Žije," povedala Veronika.
„Držíme ho zatiaľ v umelom spánku. V noci absolvoval dlhú operáciu. Guľka mu prešla cez niekoľko dôležitých orgánov. Je stabilizovaný, ale ťažko robiť unáhlené uzávery. Strelné rany sú nevyspytateľné."
Rebeka sa trhane nadýchla. Tomáš. Utekal jej na pomoc. To on prikázal Petrovi, aby ju pustil. Len vďaka nemu je dnes medzi živými.
„A Monika? Videla som ju na pódiu ležať v bezvedomí..."
