Profesor zvolal na sobotu poradu. Tentoraz však zavolal všetkých nadaných. Nie len tých, ktorí už mali dvadsať jeden a viac rokov. Bolo to také nezvyčajné, že jej hneď na druhý deň v utorok volala rozrušená Veronika.
„Prídeš v sobotu? Vieš, čo sa deje? Asi niečo vážne, keď sa máme aj my zúčastniť porady, nie? Ale nikto ťa znovu nenapadol, že nie? Si v poriadku? Sú všetci v poriadku? Nikto nám tu nechce nič povedať. A vraj hlavné sídlo nadaných. Pche. Tvária sa akoby som bola malé dieťa. Klasika..."
Rebeka počúvala prílev slov od svojej spolubývajúcej z profesorovho domu pri Bratislave. Keď tam minule leto prišla, dali ju na izbu práve s Veronikou, útlou energickou dievčinou s krátkymi orieškovohnedými vlasmi. Veronika študovala na vysokej škole v Bratislave, a preto ako väčšina vysokoškolákov bývala u profesora celoročne. Rebeka dúfala, že ju prijmú na medicínu v Bratislave, lebo chcela bývať medzi svojimi, tam, kde sa nemusela pretvarovať.
„Viem, čo sa deje. Asi mám proste šťastie, že som vždy do všetkého zapletená," povedala Rebeka trpko.
„Zase ťa niekto napadol, však?" skríkla Veronika a hlas jej preskočil o oktávu vyššie. Rebeka sa musela zasmiať.
„Nie, nič také. Vieš, že by som ti to nemala povedať. Uvidíš v sobotu. Ale neboj, nikto ma nenapadol a v sobotu sa vidíme. Ako sa darí v škole?"
„Fuuu, dobre, tak ťa nejdem vypočúvať. Hlavne, že si v poriadku. V škole? Učenie, učenie, učenie..."
„Tak sme na tom podobne."
Dievčatá sa ešte chvíľu rozprávali o učení a trápeniach spojených so školou. Rebeka bola rada, že konečne v sobotu uvidí Veroniku, aj ostatných. Naposledy bola v Bratislave pred dvoma mesiacmi, pretože v škole sa toho začalo kopiť veľa. Tešila sa na neplánovaný víkend medzi svojimi.
Tomáš sa rozhodol, že do soboty ostane v Žiline. Vraj aby mal pokoj na učenie, ktorý nemá v dome, keď je v jednej izbe s Davidom. Rebeka však vedela, že hlavným dôvodom bolo, že chcel na ňu dávať pozor. Dievčine to až tak neprekážalo, aspoň sa mohli vídať každý deň a v sobotu ju môže Tomáš odviezť do Bratislavy.
V utorok, keď jej večer volala Veronika, bola znovu v profesorovom byte. Sedela na gauči s rozloženým učením a vedľa nej sedel Tomáš, ktorý mal pred sebou tiež kopu papierov, v ktorých sa Rebeka nevyznala. Keď po niekoľkých minútach zložila telefón, Tomáš na ňu zamyslene hľadel.
„Ak chceš, môžeme vyraziť do Bratislavy už v piatok poobede."
„To by bolo fajn. Menej učenia, viac zábavy."
„Veľmi zodpovedné," doberal si ju Tomáš s úsmevom.
„Chceš, aby som sa radšej zbláznila zo všetkých učebníc a zošitov?" opýtala sa Rebeka naoko nahnevane.
„Nie, to v žiadnom prípade," odpovedal zhrozene a napodobnil jej hrané pohoršenie, „tak ja ti to radšej vezmem." Tomáš začal zbierať jej zošity a hodil ich na druhú stranu gauča.
„Tak potom sa ani ty nebudeš učiť." Rebeka zhrabla aj Tomášove materiály a odhodila ich za svojimi zošitmi.
„Strašné," povedal zhrozene Tomáš, „čo teraz budem robiť?"
„Neviem." Rebeka si založila ruky a pobavene ho sledovala.
„Asi si budem musieť vystačiť s tebou..."
Tomáš sa pomaly približoval a skúmal Rebekin výraz tváre. Odrazu sa načiahol a jedným rýchlym pohybom si ju pritiahol k sebe. Rukami jej prechádzal po bokoch, stehnách a pomaly sa posunul tak, že bol nad ňou. Priblížil sa tvárou k nej, ale nezamieril k jej perám. Namiesto toho sa zľahka perami dotkol jej čeľuste. Prechádzal perami postupne nižšie k uchu, potom dole po krku. Rebeke unikol jemný povzdych. Prsty si zaplietla do Tomášových vlasov. Jeho pery konečne našli tie jej. Bozkával ju nástojčivo a dievčina cítila, ako sa mu zvýšil tep. Jeho ruka putovala po jej boku stále vyššie a jemne sa jej pohrával s okrajom trička. Zľahka jej vkĺzol pod tričko.
