Neopúšťaj ma!

59. Kapitola

Sobota 26.augusta 2017

     Stojím pred zrkadlom a robím posledné makeup úpravy na mojej tvári, podľa najnovších Tokyjských insta trendov. Vlasy som si nechala rozpustené, iba hore som si spravila 2 malé drdoli tak, ako má japonka na obrázku. "Je super, že máš deň voľno pred koncertom. Som rada, že sa môžeme zoznámiť s Tokyom." Hovorím Shawnovi, ktorí sa oblieka vo vedľajšej izbe.
"Bola by škoda to tu nevidieť." Prišiel k dverám od kúpelne a napravuje si rukávy na košeli. Otáčam sa k nemu.
"Vyzerám ako japonka?" Pýtam sa ho.
"Ukáž mi predlohu." Podávam mu mobil. "Nevyzeráš." Vravel a vrátil mi mobil. Vražedne som na neho pozrela.
"Nechceš si zobrať tričko s krátkym rukávom? Bude ti teplo." Prezerám si ho a prechádzam do spálne. Ukladám si veci do kabelky.
"Myslíš?"
"Ehm." Odpovedám mu súhlasním tónom. Otočil sa a šiel sa prezliesť. Vrátil sa, do vlasov si dal slnečné okuliare, do zadného vrecka mobil a do druhého peňaženku.
"No čo ideme?" Pýta sa ma.
"Áno môžeme ísť."
"Máš tú japonskú simku od Andrewa v mobile?" Pýta sa ma a opúšťame izbu.
"Áno jasné, mám." Vyberám mobil z kabelky. "Idem pozrieť, čo tu môžeme vidieť." Googlim zaujímavé miesta Tokya. "Oo neďaleko od nás je ten park, kde sú rúžové stromy."
"Môžeme tam ísť. Ktorým smerom?" Vyšli sme pred hotel.
"Zapínam navigáciu. Tadiaľ." Ukazala som doľava a chytila jeho ruku. Vybrali sme sa tým smerom, ktorým mi ukázala navigačka.
"Čo tam ešte môžeme vidieť?"
"No," znova som odblokovala mobil. "Podľa googlu v blízkosti toho parku sa nachádza aj typická architektúra. Inak povedané, tie ich červené domky s vykrútenými strechami." Ukázala som mu obrázky a on sa nahol ku mne. Kráčame ulicou a užívame si teplé počasie. Oproti nám idú tri dievčatá. "Určite budú chcieť s tebou fotku." Hovorím mu, kým sú ešte vo väčšej vzdialenosti.
"Myslíš? Možno nie som ich obľúbenec."
"Ale určite si. Chceš sa staviť?"
"Nenapadá mi nič, o čo by sme sa stavili."
"O dobrý pocit." Zasmiala som sa.
"Dobre tak platí." Dievčatá sa k nám približujú a hypnotizujem ich pohľadom, aby nás zastavili. Už nás delí iba desať metrov, ale videla som im na tvárach ten zlomový bod a už viem, že ho zastavia. "Dobre, vyhrala si." Zašepkal mi, pretože si už pripravujú mobily.
"Ahojte, mohli by sme sa s vami odfotiť?" Spýtala sa jedna.
"Samozrejme." Usmial sa a zobral si jej mobil. Všetky tri sa postavili vedľa neho a spravili si selfie. Shawn musel trochu pokrčiť kolená, pretože sú nízke.
"Ella pridáš sa aj ty?" Opýtala sa jedna. Prekvapekene som sa usmiala.
"Veľmi rada." Postavila som sa k ním a Shawn odfotil druhé selfie.
"Ďakujeme veľmi pekne. Majte pekný deň." Želajú nám.
"Nie je zač a tiež ďakujeme." Usmiali sme sa a pokračujeme v ceste do parku.
"No podľa navigačky sme tu." Vošli sme do obrovského parku a poriadne som pozrela na mapu.
"Lenže tie stromy sú zelené." Dal si dole slnečné okuliare a poznamenal. Práve preto som znova skontrolovala mapy.
"Je august, to preto." Otrávene som vravela.
"Budem hádať, rúžové sú na jar." Vravel a ukázal na mňa s okuliarmi v ruke.
"Áno." Obzreli sme sa okolo seba a nastala trápna chvíľka. Keď sa naše pohľady znova stretli, vybuchli sme do smiechu. "Bože, my sme hlúpi."
"Nevadí, že nie sú rúžové, poďme si to tu aj tak pozrieť. Je tu príjemný chládok." Znova sme sa chytili za ruky a túlame sa po parku. Je krásny, ale určite je oveľka krajší v apríli, keď je celý rúžový. Prechádza kolo nás aj niekoľko turistov či cyklistov. Vidno, že to tu žije aj mino rúžovej sezóny.
"Bolo by romantické sa tu prechádzať v apríli."
"Môžeme sa sem v apríli vrátiť, aby sme to videli." Navrhol.
"To by bolo úžasné. Na taký predlžený víkend." Predstavila som si, ako by to tu vyzeralo. Fotiek na internete je dosť. Dostávame sa k typickým japonským budovám. "Shawn pozri aké to je krásne!" Všade okolo sú čínsky turisti s foťáčikmi. Tá budova je naozaj krásna. "Nič také som ešte naživo nevidela."  Prešla som pár krokov bližšie k budove a tiež si ju fotím.
"Je úžasné, ako tam neďaleko stojí moderné mesto a prejdeš kilometer a zrazu tu máš toto." Shawn je rovnako ohúrený ako ja. "Pripomína mi to rozprávku. Asi Mulan."
"Nebola Mulan iná ázijská postava?" Otočila som sa za ním.
"Neviem. Jednoducho je to krásne."
"Poď, urobíme si selfie s tým v pozadí. Sme mladí, potrebujeme spomienky." Ide ku mne. Spravenie selfie bude asi o niečo ťažšie ako som si myslela. "Počkaj nevidno to tam." On je vysoký, ja až tak nie. Robím niekoľko nedokonalých fotiek.
"Daj, mám dlhšie ruky." Zobral mi mobil a pokúsil sa spraviť o trošku lepšie fotky.
"Bodaj by nie, keď ti Boh, Budha, Alah, Thor, Ódin, Zeus a Afrodita nadelili dva metre."
"Zabudla si vymenovať egypských bohov." Podpichol. Iba som zavrtela hlavou. "Dobre, čo máme v pláne ďalej?" Pýta sa pri tom, ako si tiež fotí budovu na svoj mobil.
"Neďaleko že je výhliadka, z ktorej je vidieť sopku." Pozerám do máp.
"Je v tomto parku?"
"Áno."
"Fajn poďme." Vyhlásil. Cesta k výhliadke vôbec netrvala tak dlho, ako som si pôvodne myslela. Je to drevená plošina, ktorá ide až nad koruny neružových stromov. Iba oni zacláňajú vo výhľade na sopku. "Je to naozaj pekný výhľad. Kopec, ako vyrážka planety Zem, čo sa týči až nad všetky budovy." Hovorí Shawn pri tom, ako sa opierame o zábradlie a užívame si panorámu mesta.
"Keby teraz vybuchla, všetkých by nás zabila." Vravím.
"Naozaj romantické." Hovorí Shawn, ale v hlase mu nepočuť ani štipku vtipu. Pritom viem ako to myslí.
"Šla by som sa teraz potúlať trochu po meste."
"A mohli by sme sa ísť najesť." Navrhol Shawn. Hovorili sme o tom už od včera, kedy sme sem prišli. Naobedujeme sa na hotely, pôjdeme na prechádzku a na večeru si dáme original suši.
"Dobre poďme, už mám tohto ružového parku dosť." Ukazala som na koruny pod nami. Obaja sme sa zasmiali. Z parku sme vyšli do ulíc. "Ako hovorím, aby si najlepšie spoznal mesto, musíš prejsť aj štvrte, kadiaľ chodia domáci."
"Dobre, tak odlož mapu a uvidíme, kam nás nohy v Tokyu zavedú." Navrhol.
"Dobre, hádam sa nestratíme." Vypla som navigačku a šupla som mobil do zadného vrecka.
"Veď keď budeme chcieť ísť na hotel, tak ju zapneš." Ďalej sa prechádzame. V Japonsku je kopec vecí, ktoré sa dajú objavovať.
"Shawn pozri, to je ten bunkový hotel."
"Bunkový hotel?"
"Áno, to je taký, že nemáš izby, ale iba take bunky ako v tourbuse. Nepočul si o tom?" Vysvetľujem mu pri tom, ako stojíme pred budovou.
"Nie." Tvári sa, akoby mu to nevychádzalo.
"Poďme sa pozrieť dnu." Samozrejme nevyzerá to tu luxusne ako v našom hoteli. Je to tu take zvláštne, ale čo sa dá čakať od hotela, ktorý má namiesto izieb bunky? Na recepcii stojí nízky japonec. "Dobrý deň, sme z Kanady. Mohli by sme sa pozrieť, ako vyzerá takýto hotel?" Pýtam sa uja pomaly po anglicky.
"Mošete, mošete. Poťte. Ukašem vam to." Usmiala som sa na Shawna a nadšene idem za pánom po schodoch. Ako sme vyšli na prvé poschodie, Shawnovi padla sánka.
"Ťoťo kupeľne a toto postele." Ukazal na miestosť, kde budu spoločné sprchy a na stenu s bunkami, alebo kapsulami, aj tak to volajú.
"Vyzerá to tu, ako keď pozeráš šou s veterinármi a oni do toho dávajú mačky a psy po operácii." Vravel potichu. Ujo otvoril jednu kapsulu, nie je tam miesto, je to presne ako jedna postel v tourbuse. Stiahol žalúziu na dvierkach.
"Súkromie." Vravel. Shawn zadržiava smiech.
"Náhodou je to fascinujúce." Hovorím mu. "Určite existujú aj luxusné takéto hotely, ale tiež miesto v nich nebude."
"Ľudia chodia robotu dokončiť, alebo oddychnuť od rodiny." Vravel ujo. Rozhodli sme sa pokračovať v prechádzke. Z hotela sme odišli obaja s inými pocitmi.
"Som zvedaví, čo nám Japonsko ešte ukáže." Niekoľko blokov ďalej moju pozornosť zaujal verejný záchod. "Treba ti čúrať?" Spýtal sa ma.
"Možno, ale sleduj to. Je celý sklenený a priehľadný." To je fakt. Úplne vidno dnu. Prišli sme bližšie a vidieť, že je tam čisto. "Sleduj." Vošla som dnu. "Teraz ma vidíš a teraz," zamkla som kabínku. "Teraz ma nevidíš." Kričím mu ako sa sklá úplne zmatnili. Odomkla som. "A teraz ma vidíš." A zamkla. "A teraz ma nevidíš."
"Pôsobivé." Počujem Shawna z vonku.
"Keď už som tu, použijem to." Je to tu naozaj pôsobivo čistné. Vychádzam zo záchodu a zatváram dvere. "Použiť ten záchod je zážitok." Hovorím Shawnovi a otáčam sa. "Shawn sleduj, ten záchod sa sám čistí!" Ukazujem na zem a vidím, ako po nej tečie voda. Na dosku tiež niečo strieka. "To by mali mať po celom svete."
"Poď ty unesená z králičieho hotelu a zo záchoda." Smeje sa zo mňa, zobral ma za ruku a ťahá ma preč. Niektoré štvrte mesta sú pekné čisté a stretávame na nich turistov, ale niektoré sú zafúľané a obvešané kadečím. Ako sa dostávame z jednej takej ulice naše oči vidia prázdny obchod. Nikto v ňom nie je, ale že vôbec nikto. Ani predavačka a dvere sú dokorán otvorené. "To musia byť tie samoobslužné obchody." Hovorí mi. Vošli sme dnu. Je to obchod so sladkosťami a pri pokladni je návod, ako podstivo nakúpiť. "Sú tu kamery."
"V Toronte by ani tie nikoho neodradili od krádeže. Stačí mať šiltovku." Prezerám si sortiment.
"Kúpime si niečo?" Pýta sa ma.
"Niečo sladké by som si dala." Obaja sme si vybrali nejakú sladkosť a ideme platiť. "Počkaj, to musíš tak." Hovorím mu a robíme tak, ako ukazuje návod. "Pozri tá pokladňa nám poďakovala za zaplatenie." Smejem sa. Vychádzame von.
"Čo si si vybrala?" Pýta sa ma.
"Neviem, dám ti kusnuť." Otvárame balíčky a jeme. "Hm je to dobré. Na." Podávam mu môj záhadný keks a on mi zás dáva ochutnať ten svoj.
"Fajné."
"Dobre teraz by som rád zavítal do nejakej sušiarne."
"Sušiarne?" Pýtam sa ho.
"Áno, tam kde robia suši." Smeje sa.
"Sušiarne. To budem používať. Pôjdeme do prvej ktorú nájdeme?"
"Môžeme."
       Hľadanie takzvanej sušiarne nám zabralo trochu času. Netušíme, kam sme sa to dostali. Ale objednali sme si veľké množstvo suši, pretože už je čas večere a obaja sme hladní. Je to zvlášne, pretože nesedíme pri stole, ale pri pulte, kde kuchári pripravujú ryby a pitia. Ale prípravu nášho suši nevidíme. Shawn sa hraje s paličkami a ja si pozerám fotky Tokya, ktoré sme dnes spravili.
"Keď použijem nejaký filter, tie stromy budú rúžové." Vtipkujem.
"Pôjdeme sem v apríli." Zabubnoval s paličkami.
"Prestaň sa hrať s ich príborom. Ešte sa urazia." Napomenula som ho, ako malé dieťa. Viem že je hladný, ale čoskoro tu už to suši bude. A presne ako som predpokladala, čašník nesie veľku tácku z kameňa, na ktorom je naše suši.
"Ďakujeme." Obaja sme vraveli a pozreli na original suši z Japonska. Iba niektoré z nich sú kolieska zabalené v riase. Veľa z nich sú len ryža a ryba. Riasy sú položené zvlášť vedľa.
"Ako som pozerala jeden dokument, malo by sa to jesť tak, že vezmeme tú riasu a zdvihneme ňou to suši." Robím ako som vravela a Shawn ma napodobňuje. Neďaleko stojí kuchár a pozerá na nás.
"Hmmm je výborné." Hovoríme mu obaja. On sa iba usmial, poklonil sa a odišiel späť do kuchyne. Jeme z jednej tácky, ale je ho tu dosť a veľa druhov, ako keby sme šli na párty. Až sa bojím, že nám potom bude zle. "Skús túto." Zobrala som do paličiek jednu rulku a dávam ju Shawnovi do pusi.
"Ehmmm dobré." Hovorí a tiež mi podáva iný kúsok. "A ty zas toto."
      "To bolo to najlepšie suši aké som kedy jedla." Hovorím Shawnovi ako sme vyšli vonku.
"Pozri už je tma." Vravel.
"Asi by sme mali ísť na hotel, nechcem, aby nás okradli."
"Dobre, tak zapni tú navigáciu a zaveď nás domov."
"Dobre." Vyberám mobil a zapínam funkciu, navigovať z mojej polohy. Ale nič sa nedeje. Stískam znova. "Shawn nejde to."
"Čo nejde?"
"Stláčam navigovať z mojej polohy a nejde to."
"Ukáž, ako to je možné." Zobral môj mobil ale stále nič. Vybral svoj a skúša. Tiež mu to nejde. "Píše mi, že nedokáže zistiť našu polohu. Dočerta. Idem sa spýtať čašníka, kde sme, alebo či nevie ktorým smerom je náš hotel a možno na inej ulici to pôjde." Ide dnu a ja ďalej skúšam spojazniť navigačku. Po chvíľke vychádza.
"Shawn ono to nejde vôbec, pretože som dala navigovať z konkrétnej ulice a ani to nefunguje." Tiež to skúša na svojom mobile. "Dala som aj navigovanie po Kanade a nič."
"Žeby mali výpadok?" Zamyslel sa. "Každopádne čašník mi povedal, že máme ísť týmto smerom. Potom to skúsime znova." Kráčame tam, kam ukázal. Prešli sme niekoľkými ulicami.
"Už mi nedokáže nájsť ani náš hotel." Hovorím mu a podávam mu mobil. Sme v nejakej štvrti, v ktorej jednoznačne žijú domáci. Žiadne hotely ani miesta, kde by mali turisti utrácať veľké peniaze.
"Spýtam sa toho pána, či nevie kde sme a zavolám Andrewovi." Starší pán v úzkej uličke vykladá krabice. "Ujo dobrý deň, poviete mi prosím, kde sme?"
"Anu fish." Vravel ujo.
"Anu fish?" Zopakovala som. "Kriste."
"Anu fish." Povedal znova a ukazal na seba a na budovu.
"To bude asi jeho obchod." Vravel Shawn a pozrel sa na budovu z ulice.
"Stratení?" Spýtal sa ma ujo.
"Áno." Hovorím mu a on iba prikývol. Ukazal na bedňu.
"Sadni." Vravel a ja som si sadla.
"Ďakujem." Pozerám na Shawna, ktorý už volá Andrewovi.
"Anu fish vravel.... Ja viem, že nás nemôžeš nájsť na mapách, ani nám to nejde.... Tak zožeň niekoho kto pozná Tokyo a príďte po nás." Dotelefonoval a sadol si vedľa mňa. Ujo ďalej vykláda bedne. "Idú nás hľadať. Máme zostať na mieste."
"Keby sme vedeli, že to nepôjde vôbec, zostali by sme v tej reštike, to by našli skôr. Neviem ani, ako by sme taxik sem zavolali." Zašomrala som a oprela si hlavu o jeho rameno.
"Nie je ti zima?" Pýta sa.
"Trochu hej."
"Mal som si nechať košeľu ako som mal." Zavtipkoval.
"Pako." Udrela som ho do ruky a obaja sme sa zasmiali.
"Sme stratení v Japonsku." Vzdychol.
"Dobrý námet na song. Ešte že to môžeš využiť." Sledujeme uja, ako sa trápi s krabicami.
"Počkaj, idem mu pomôcť." Postavil sa a ide k nemu. Niečo mu vravel, ale neviem či mu rozumel. Jednoducho berie krabice a nosí ich dovnútra. Po pol hodine majú prácu dokončenú, ale Andrew ešte stále nikde. Ujo nám doniesol deku a práve schádza schodíky s táckou, konvičkou a troma šálkami.
"Čaj." Vravel a nalial nám.
"Ďakujeme." Beriem si šálku a pomaly si odpíjam, je teplý tak akurát. Nič nerozprávame, aj tak by sme si veľa nerozumeli. Na ceste pristavilo čierne auto a dvere sa otvorili.
"To sú oni." Andrewov hlas doliahol až k nám. Čaj sme akurát dopili.
"Oh chvála." Potešil sa Shawn.
"Ďakujeme vám velmi pekne." Vravela som pomaly pánovi, ktorý nás pohostil v uličke pri jeho obchode. Shawn mu tiež poďakoval a nastúpili sme do auta.