Neopúšťaj ma!

31. Kapitola

Piatok 7.júla 2017

   Konečne budeme spať v hoteli. A práve v Paríži. Po týždni strávenom v tourbuse sa na to neskutočne teším. Ako, v buse nebolo zle, praveže bola sranda. Zvlášť, keď sme si každý večer sadli v zadnej časti busu a zabávali sa, ale už chcem byť s Shawnom sama. Len ja a on. Ale najprv musí byť koncert. Až potom budeme mať čas na seba. Tourbus nás vysadil pred halou AccorHotels Arena. Ruka v ruke s Shawnom vychádzame z tourbusu. Je pekný slnečný deň. Aj tak ho celý strávim v hale, takže to je jedno. Zdvíham pohľad hore, na Shawna po mojej pravici. Slnečné lúče sa mu odrážajú od kože a oči menia farbu na zeleno. Zvlnené vlasy sa mu hýbu podľa toho ako chodí a na tvári mu žiarí veľký úsmev. Tiež si až veľmi dobre uvedomuje, že tento koncert je posledný krôčik k tomu, aby sme boli sami. Blížime sa k dverám. Ide prvý, aby mi ich mohol podržať. "Nech sa páči." S úsmevom na perách, ktorý mu na nich žiari už od samého rána, ma púšťa do vnútra. "Ďakujem gentleman." Tiež som sa naň milo usmiala. Z krásneho slnečného dňa vchádzam do budovy.
"Nemáš zač babygirl." Šibalsky sa na mňa zahľadel.
"Shawn, nevolaj ma tak na verejnosti." Zasyčala som, ale provokatívne som naň žmurkla. Naklonil sa k môjmu uchu a počas chôdze šepoce.
"Vzrušuje ťa to, že?" Nakláňa sa ešte bližšie. Jeho dych cítim na svojom uchu. "Nemusím ťa tak volať iba v posteli." Jeho hlboký hlas sa ozýva v mojich ušiach. V hrdle sa mi urobila akási gulička, ktorá sa ťažko prehĺta a na koži sa mi objavili zimomriavky.
"Toho gentlemana beriem späť." Snažím sa zachovať pokoj v hlase. Vie úplne presne ako ma poblázniť.
"To by som nepovedal. Ako sa hovorí, gentleman v uliciach, zviera v perinách." Hrubým hlasom vravel a hlboko mi hľadí do očí s úškrnom na perách. Podišiel k ďalším dverám a zase mi ich drží a čaká kým prejdem.
"Zas si nefandi Mendes." Jemne som ho prstom štuchla do pŕs ako okolo neho prechádzam. Ani neviem ako sme sa zrazu ocitli vo veľkej hale pripravenej na koncert. Sedadlá, pódia, mesiac, všetko je už pripravené.
"No počkaj! Poď sem!" Zakričal za mnou a skôr ako som sa stihla otočiť, sa moje nohy ocitli nad zemou. Zo zadu ma drží okolo pása a zdvíha ma do vduchu.
"Shaaaawn!" Kričím po ňom, ale inak sa mu nemôžem brániť. Je moc silný. Smeje sa ako kôň a nesie ma niekoľko metrov dopredu. "Pusť ma!" Smejem sa s ním, ale radšej by som bola s nohami na pevnej zemi. Cez náš smiech ma jemne ukladá na zem tak, že chrbtom ležím na dlážke. On sa ku mne nakláňa a sadá si na mňa obkročmo. "Shawn čo robíš?" Pozerám naň udivene. Na tvári má úškrn. Zrazu sa jeho prsty začali pohybovať hore a dolú po mojích bokoch, bruchu, jednoducho všade. Vybuchujem do ohromného smiechu. "Prestaň ma štekliť!" Zvieram sa pod ním a rehocem sa.
"Ja si nefandím, jasné?" Šteklí ma čoraz viac. Môj smiech sa rozlieha po celej hale. Do očí sa mi až hrnú slzy z toho smiechu.
"P-pre-staaaň!" Cez smiech kričím, sle nepomáha to.
"Nie." Usmieva sa na mňa a stále pokračuje.
"Dobre teda! Nefandíš si!" Smejem sa. "A puuusť maa!" Na sekundičku ma prestal štekliť.
"Dobre a teraz zober späť to, že si to zobrala späť." Smeje sa a pokračuje s tým hnusním pohybom jeho prstov.
"Čo?!" Ani som sa nestihla nadýchnuť a smejem sa znova.
"To s tým gentlemanom." Uškrnul sa. Snažím sa odtlačiť jeho ruky od seba, ale nedarí sa mi to. Jednou rukou chytá obe moje ruky okolo zápästí a zdvíha mi ich nad hlavu. Druhou ma neustále šteklí.
"Dobreee si gentleman! SI!" Cez smiech som vykríkla. Jeho prsty sa prestávajú hýbať a púšťa mi zápästia.
"Dobre dievčatko." Vyrovnal sa a ruky si uložil v bok. Utieram si z očí slzy zo smiechu.
"Bože Shawn, si hrozný." Stále ležím na zemi a on na mne sedí, ale nie celou svojou váhou, iba trošku.
"Aj ja ťa ľúbim." Rýchlo sa ku mne naklonil a pobozkal ma. Jeho jemné pery na tých mojích.
"Shawn, Ella, nechem Vás teraz rušiť, ale potrebujem Vás v zadu." Prišla taká nižšia žena s nejakými papiermi v ruke.
"Ehmm, áno už ideme." Hovorí jej Shawn a vstáva zo mňa. Podáva mi ruku pomáha mi postaviť sa. "Poď sem moja." Dáva mi ruku okolo ramien aby si ma pritiahol k sebe bližšie. Spolu kráčame za tou paní.
   Dnešný koncert ma volal do prvej rady, rovno pred neho. Že ma chce vidieť počas koncertu. Ale ja som nešla. Zostala som pri Tomovi. Keby že sa tam postavím, celá jeho pozornosť by patrila iba mne. Možno niekedy inokedy. Koncert sa pomaly končí. Spieva poslednú pieseň. Na veľkých obrazovkách vidím jeho tvár. Po spánkoch mu tečie pot. Oblečenú má čiernu košeľu. Vyzerá tak dobre. " Ďakujem Paríž, dobrú noc." Zahral posledné akordy na gitare a pomaly odchádza z pódia. Svetla sa menia späť na modro.
"Ella. Poď." Vraví mi Ryan a pobáda ma, aby som šla s ním do zákulisia. Kráčam rýchlo pred ním, skôr ako tu bude jedna veľka tlačenica. Niekoľko dievčat si ma všimlo a hneď vybralo telefóny. Prechádzame cez SBSkárov rovno do zákulisia. Na druhej strane dlhej chodby vidím stáť Shawna s uterákom okolo krku. S niekým sa rozpráva. Je to nejaká žena, blondína, skoro tak vysoká ako on. Nikdy som ju tu nevidela. Pritakáva mu a odchádza. Moje a Shawnove pohľady sa stretli. Na tvári sa mu rozžiaril úsmev. Pomaly prichádzam k nemu.
"Kto bola tá žena?" Typická otázka každej frajerky, snúbenky a manželky. On sa iba zasmial.
"Nejaká francúzska čo má nastarosti túto halu."
"Och aha." Zachechtla som sa. "Koncert bol úžasný láska." Staviam sa na špičky, aby pochopil, že ho chcem pobozkať. Ruku si ukladám na jeho brucho. Je celý spotený, cítim to ešte aj cez košeľu. Hlavu skláňa ku mne a venuje mi jemný božtek.
"Ďakujem. Lepší by bol, keby si stála dole pri mne." Otvára dvere a čaká kým prejdem.
"Prestaň už s tým."
"S čím?" Usmieva sa a berie ma za ruku.
"So všetkým. S tým, že neustále hovoríš, že chceš aby som bola v predu a s tým, že mi celý deň držíš dvere." Pokračujeme chôdzou cez chodbu.
"Nie žeby si to ocenila." Krúti hlavou, ale úsmev stále žiary na jeho tvári. Vchádzame do jeho šatne, dvere sú našťastie otvorené. Sadám si na gauč a on ich zatvára. Ryan zostal stáť pred šatňou. "Čo budeme dnes večer robiť?" Pýta sa ma a do toho uteráka, čo mal okolo krku, si utiera vlasy. "Máme voľno."
"Chcela by som sa ísť prejsť po meste. Pozrieť sa na Eiffelovku. Hmm a neviem. Čo majú v Paríži ešte také  zaujímavé?"
"Dobre, pôjdeme sa prejsť, ale najprv pôjdeme na hotel, na izbu, že sa osprchujem, aj kufre tam zoberieme." Ukladá uterák stranou a pozerá na mňa.
"Dobre." S úsmevom mu vravím. "Pomôžem ti zbaliť tieto veci, čo si si tu porozkládal, že pôjdeme z tadiaľ skôr preč." Vstávam z gauča a kráčam k jednému z otvorených kufrov. Beriem veci a skládam ich. Otáčam sa na Shawna. "Čo tam stojíš a kukaš na mňa? Rob niečo aj ty." Usmial sa, lebo si uvedomil, že na mňa bezprestávky pozerá. Sklopil zrak a začal si rozopínať košeľu. Gombíček po gombíčku. Odhaľuje svoju perfektnú hruď. Košeľu si dáva dole a ukladá ju bokom. Miestami ešte vidno ako sa mu koža leskne od potu. Na hocikom inom by sa mi to zdálo hnusné, ale na ňom to vyzerá tak sexy.
"Teraz čumíš ty na mňa." Usmial sa popod nos.
"Ale aspoň skládam tvoje veci." Beriem tričko, ktoré mal na sebe počas Q&A a dávam ho do kufra.
    Stojíme pred tourbusom a čakáme, kým prídu ostatní. Všetci sme ubytovaní v jednom hoteli.
"Môžme ísť do vnútra, nemusíme tu stáť, veď bus je otvorený." Hovorí mi a hladí moju dlaň počas toho, ako sa oň opieram a sledujem vchod do haly.
"Nie. Chcem byť vonku. Celý deň som bola v tej tmavej hale, takže teraz sa nechcem skrývať v tourbuse." Vonku už je tma, ale stále je príjemne teplo. Shawn neodpovedá, ale prikývol hlavou. Z dverí vychádza Mike s nejakími taškami a hneď za ním aj Zubin a Andrew.
"Vy už tu čakáte! A my sme vás hľadali." Hovorí Mike a prichádza k nám. Prichádzajú už aj ostatní. Odkladajú tašky a kufre a nastupujeme už aj my.
   Sedím v zadnej časti busu a pozerám sa von oknom na Paríž. Je to naozaj nádherné mesto. Prechádzame okolo Eiffelovky. Je naozaj vysoká, ale nižšia ako Toronto Tower. Do miestnosti prišiel Shawn. Sadá si vedľa mňa.
"Ty už si tu bol, hejže?" Pýtam sa ho a hľadím na Eiffelovku, ktorá sa od nás vzdialuje.
"Áno bol." Usmial sa na mňa. "Ale ešte nikdy s mojou láskou."
   Niekoľko minút cesty od Eiffelovky, po Parížských cestách a semaforoch, bus zastavil pred hotelom. Všetci sme si povyberali kufre a všetky veci, pretože niekoľko dní v Paríži ostaneme. Ťahám za sebou jeden z mojích kufrov a jednu Shawnovú tašku. Recepcia hotela je obrovská. Zariadena v starom francúzskom štýle. Naozaj krásne. Pôsobi to tak  romanticky. Každý stojí pri pulte a rozdelujú si izby. Ostatní ubytovaní hostia na nás iba prekvapene pozerajú a prechádzajú okolo, akoby toľko veľa ľudí na recepcii v živote nevideli. Opretá o kufor pozorujem ako sa tam všetci naťahujú. Asi bude nejaký problém s izbami, alebo niečo také. Vôbec ma to neláka ísť tam a zisťovať čo sa deje. Shawn sa otáča a prichádza konečne ku mne. V ruke drží dva kľúče. Úsmev na tvári mi pomaly opadáva. Prečo dva? "No, tak tento je tvoj, číslo 418." Ukazuje mi kľúč. "A tento, 667 je môj. Som o dva poschodia vyššie ako ty." Počkať čo?
"My nemáme izbu spolu?!" Šokovane sa ho pýtam.
"No, vyzerá to tak, že nie." Pokrčil pleciami. No super.  Sledujem jeho tvár. Zo začiatku sa tváril vážne, ale teraz sa mu pomaličky zdvíhajú kútiky pier, až do úplného úsmevu.
"Shawn?" Prísne naň hľadím.
"Máme spolu izbu, toto je Mikeov kľúč. Len som si robil srandu."
"Ty somár!" Zasmiala som sa spolu s ním.
"Tu podrž náš, ja idem odnies späť Mikeovi tú 418tku a zoberiem veci." Podáva mi kľúč a otáča sa. Dáva späť Mikeovi ten jeho, berie tašky a ide späť za mnou. Spolu kráčame k výťahu. Výťah nás vyniesol na naše poschodie. Hľadáme izbu číslo 667. V tom sme my experti. "Tu to je." Shawn ukazuje na dvere a ja ich odomykam. Vchádzam dnu prvá. Zapínam svetlo. Vchádam do veľkej chodby. Steny sú krémovej farby. Oproti mne na stene je obrovský čiernobiely obraz. Na ľavo od neho je stolík a na ňom váza, alebo niečo také. Na pravo sú skrine z tmavého dreva a bližšie k tomu obrazu prechod do ďalšej izby. Kufre nechávam v tej chodbe a idem do ďalšej izby. (Obrázok izby je hore v médiach)
"Wow." Steny sú tak isto krémové. Koberec, nábytok a dokonca aj plachta na obrovskej posteli vykládanej vankúšmi, sú slabo zelenkasté. Oproti posteli sú zelenkasté kreslá a za nimi skoro cez celú stenú obrovské okná s výhľadom na vysvietenú Eiffelovku. Kráčam k oknám. Neuveriteľný výhľad.
"No ci pana." Postavil sa za mňa Shawn. "Naozaj nádherné." Objal ma zozadu a pobozkal. "Idem sa odprchovať, že pôjdeme von. Nechceš sa pridať?" Spýtal sa. Jemne som sa zasmiala. Otáčam sa k nemu a pozerám naň.
"Nie nechcem, lebo to by sme už potom vôbec nikam nešli."
"Tak dobre, ako chceš." Púšťa ma, z postele si berie oblečenie a uterák, ktoré si už stihol vybrať z kufra a odchádza do kúpelne. "Wow, aj tá je nádherná." Poslednýkrát sa pozrel na mňa, či náhodou nemením názor, ale vidí, že nejdem za ním, tak zatvára dvere. Idem k posteli. Vyzerá naozaj pohodlne. Ľahám si na ňu a pomaly sa do nej zabáram. Je úplne mäkká. Zatváram oči. Z tadiaľ už nechcem nikdy odísť. Zostanem v Paríži navždy.
   O necelú polhodinku sa dvere do kúpelne otvorili a Shawn prišiel do spálne. Krásna vôňa pánskeho sprchového gélu sa dostala až ku mne na posteľ. Napravuje si rukávy na košeli. Vyzerá tak sexy. A ten jeho pohľad. Ticho prerušil slovami.
"Môžeme ísť?"