Neopúšťaj ma!

37. Kapitola

Streda 12.júla 2017

   Prechádzame úzkymi uličkami Barcelóny. Všade okolo nás je ruch a z každej strany nám nejaký predávač niečo núka. Dnes sme sa so Shawnom rozhodli prejsť sa po meste, keďže včera Shawna spálilo. Keď sme odchádzali natrela som ho dvakrát tak nahrubo, aj keď nechcel. Na hlave má šiltovku, aby mu na tú jeho červenú tvár nesvietilo slnko. Je asi tri hodín po obede, túlame sa tu asi iba hodinku, neviem presne. Zatiaľ sme kúpili len jedne letné šaty pre mňa a krásny, letný, slamený klobúk, pretože mi pálilo na hlavu. Držíme sa za ruky a prechádzame pomedzi ľudí. Niekedy zacítime výbornú vôňu jedla, ale jedli sme obed na hotely. "Hej señor, señorita! Poďte vyskúšať naše oleje na telo! Poďte, poďte!" Zakričal na nás jeden španielský predavač z pred jeho malého obchodu. Rozpráva po anglicky, ale počuť silný španielský prízvuk. Obaja sme v miernom šoku zastavili a pozreli sa, či to naozaj kričí na nás. Ukazuje naším smerom a rukou nás volá k sebe.
"Nie, ďakujeme." Vraví Shawn. "Nemyslím, žeby sme potrebovali oleje. Či?" Pozrel sa dodola na mňa.
"No neviem, bolo by to pekné na večer. Veď vieš." Usmiala som sa naňho. Pozrel mi do očí a tiež sa pousmial.
"No tak dobre." Vraví a obaja kráčame k tomu pánovi.
"O aké oleje ide?" Pýtam sa ho.
"Señorita, napríklad tieto oleje sú na liečive účinky ako bolesti svalov, nervov, ukľudnenie kože po spálení." Ukazuje na jednu skupinku olejov a prstom ukazal na Shawnovú spálenú tvár. Zasmiala som sa na tom. Shawnovi to také vtipné neprišlo. "A tieto," ukazuje na druhú skupinku, "tieto oleje sú napríklad na masáž, na ukľudnenie nervov, keď ste mali ťažký deň, na uvolnenie, máme rôzne vône, levanduľový, vanilkový..." Ukazuje nám zaradom rôzne vône olejov. "Señorita, prosím vašu ruku." Vravel, pozrela som sa na Shawna a tomu pánovi podala ruku. Naniesol mi na ňu kvapky z každého oleja a okomentoval, ktorý je na čo a ktorý ma akú vôňu. "Ako vidíte, stačí málo a pekne sa to rozmastí."
"No ktorý si vyberieme?" Otáčam sa k Shawnovi.
"Aký ty chceš." Pozrel sa na mňa. Zobral jednu fľaštičku oleja do ruky a pozorne si ju prezerá.
"Tak levanduľový? Pekne vonia." Pýtam sa ho a ovoniavam si čásť ruky, kde bol ten levanduľový. On naspäť vravia fľaštičku a berie si moju ruku aby ho tiež ovonial.
"Môže byť." Vravel a znova mi vonia zápästie.
"No tak tento levanduľový vás poprosíme." Vravím tomu pánovi.
"Samozrejme, že aj tieto oleje majú liečivý účinok, tiež vám pomôžu na spálenú kožu od slnka, ale tamtie sú určené iba na to. Ten, čo ste si vybrali vy, señorita, je taký všeobecný a predáva sa najviac." Vraví nám to, berie ešte v krabičke zabalený olej a balí ho do papierovej taštičky.
"Koľko to bude?" Pýta sa Shawn.
"4,5€." Povedal pán. Shawn vyberá peňaženku a  dáva mu 5€.
"Zvyšok si nechajte." Vraví mu a odkladá peňaženku.
"Ďakujem veľmi pekne señor. Dovidenia." Vravel pán ako mi podal taštičku a od Shawna zobral peniaze.
"Dovidenia." Obaja mu vravíme a ochádzame.
"Po večeroch sa budeme masírovať." Pošepkal mi Shawn do ucha a zasmial sa. Prechádzame sa ďalej a míňame davy ľudí. Ulice sa trochu rozširujú, ale stále sa to nemení, obchody sú na každom rohu. "Elli? Podáš mi prosím vodu? Začínam byť smädný."
"Áno jasné." Púšťam jeho ruku a v kabelke hľadám fľašku vody, ktorú sme si zobrali z hotelu. "Nech sa páči." Podávam mu ju a zatváram kabelku.
"Naozaj ti ju nevezmem? Že ju nemusiš vláčiť?" Ukazuje na moju kabelku a otvára si fľašku.
"Vravela som ti už, že nie. Ladí mi s outfitom." Smejem sa. Nie je až taká ťažká, aby mi ju musel nosiť.
"No ako myslíš." Hovorí, ako sa napil, ale necháva si fľašu pri sebe.
"Pozri Shawn, tu maju tie nafukovačky, čo sme včera videli! Čo mali tie baby." Ukazujem na jeden obchodík. Hneď v predu sú nafuknuté štyri nafukovačky rôznych tvarov. Plameniak, pizza, jednorožec a donut.
"Kúpime si ich? Na zajtra do mora?" Pýta sa ma.
"Jasné že áno." Odpovedám mu a kráčame bližšie. Vidíme, že pod tými štyroma veľkými, nafuknutými nafukovačkami sú krabice so zabalenými nafukovačkami, dokonca aj iné, ktoré nie su vystavené.
"Ktoré sa tebe páči?" Pýta sa.
"Ten plameniak je pekný, ale jednorožec, to je ono." Smejem sa. "A tebe?"
"Mne sa páči tento ananás. Dá sa naň ľahnúť." Berie krabičku do rúk. "Juj, je to pekne ťažké." Obzerá si to.
"Dobrý deň, ako vám pomôžem?" Objavila sa pri nás predavačka.
"Zdravím, vyberáme si nafukovačky do vody." Hovorí jej Shawn.
"Máte už vybraté?" Ukazala na krabicu, čo drží Shawn.
"Um. Áno. Tento ananás a.." Pozrel sa na mňa.
"Jednorožca." Vravím a vyberám si ho.
"Všetko bude?" Zoširoka sa usmiala.
"Áno." Obaja sme na seba pozreli a prikývli hlavou.
"Dobre, poďte do vnútra, tam mám pokladňu." Vraví pani.
"Bež dnu zaplatiť, ja počkám tu." Hovorím Shawnovi. Prikývol s hlavou a odchádza dovnútra. Ja sa otáčam a pozerám sa, čo všetko tu pani má. Sú tu rôzne prívesky, mušle, zvonkohry z mušlí. Prechádzam z jednej strany na druhú a obzerám mušle na zavesenie na stenu. Môj pohľad prešiel z mušlí do ulice k jednému stánku. Stojí tam jeden muž. Vyzerá úplne ako David. Úplne ako on. Rozbúšilo sa mi srdce. Urobila som krok do zadu a vykúkla som z poza výkladu. Už tam nie je.
"Zlatko?" Podskočila som a rýchlo sa otočila. Je to iba Shawn.
"Kurva!" Vydýchla som si.
"Čo sa deje?" Pozerá na mňa ako na blázna.
"Zdálo sa mi, že tam pri tom stánku s pizzou stál David!" Ukazujem Shawnovi ten smer, kde to je.
"Čo?" Shawn sa trochu zohol a pritlačil hlavu k tej mojej, aby si bol istý, že pozeráme na to isté z toho istého uhla. "Nikto taký tam nie je." Hovorí.
"Už nie. Bolo to len na sekundu. Pozrela som tam z tadial a videla som ho." Nechápavo hovorím.
"Možno to bol len nejaký turista, ktorý sa naňho neskutočne podobal." Hovorí mi a berie ma za ruku.
"Asi áno. Ale veľmi, veľmi sa podobal." Hovorím mu a pokračujeme ďalej v chôdzi. Prechádzame okolo toho miesta, kde som ho videla. Obaja sa pozeráme okolo seba, či ho neuvidíme, ale nikto taký tu nie je. "Buď mi dobre šibe, alebo sa naň naozaj tak veľmi podobal." Smejem sa zo samej seba.
"Môže byť, že sa niekto naňho naozaj podobal. Prečo nie." Mykol plecom.
"Áno, môže." Prikyvujem hlavou. Chvíľku sme ticho. Obzerám sa okolo seba a snažím sa absorbovať atmosféru tohto mesta. "Veľmi sa mi páči táto architektúra." Obzerám sa okolo seba.
"Áno, je to naozaj krásne mesto."
"Ty už si tu bol?"
"Áno, ale nie na celý týždeň. V Portugalsku som bol s rodičmi na dovolenke, keď sme boli menší."
"Áno to viem." Smejem sa. "Karen mi ukazovala fotky."
"Klasika." Prevrátil oči a zasmial sa aj on. "Ukázala ti aj tu, ako ma Aaliyah topila vo vode? Vtedy mala asi päť, šesť rokov."
"Áno." Začala som sa smiať. Malé dievčatko topilo staršieho brata.
"Tu stačí, aby ti moja mamka ukazala rodinné fotky a moja hrdosť je pošľapaná." Začal krútiť hlavou a napravil si šiltovku.
"O akej hrdosti hovoríš? Tej, čo zostala utopená v Portugalsku?" Smejem sa mu.
"Očividne." Začína sa smiať so mnou.
"Čo? Moja mamka ti žiadne moje fotky neukazovala?" Pozerám naň ako keby to bola normálka.
"Nestihla mi ukázať ešte všetky tvoje albumy, moja to iste stihla, ale videl som tú malú fotku, čo máte v obývačke, na ktorej sa učíš chodiť na nočník." Provokatívne sa usmial.
"Ako si ju videl? Vždy je schovaná za ostatními." S vyvaleními očami naň hľadím. "Vidí ju iba mama keď utiera prach." Hovorím mu.
"Proste som ju videl." Zasmial sa. "To keby si chcela niekomu povedať o tom, že ma topila o 5 rokov mladšia sestra. Tak ja poviem, že za fotkou teba, ako 7 ročnej roztlieskavačky a fotkou tvojej rodiny nad krbom, v pravom rohu, je schovaná fotka s nočníkom." Vyvalil oči.
"Ty ma chceš vydierať Mendes?! Videla som toho viac!" Smejem sa na tom všetkom.
"Nieee." Ironicky povedal a hneď zatým sa zasmial.
"No jasné." Buchla som ho do boku. Obaja sa smejeme a ruka v ruke prechádzame ulicami Barcelóny.
"Pozri, obchod so šperkami. Rozmýšľal som, žeby som si kúpil nový prsteň." Vraví mi a ukazuje rukou ktorou sa držíme na klenotníctvo.
"A myslíš, že to tam bude pravé?"
"Neviem, uvidíme." Mykol plecami a spolu kráčame dnu.
"Dobrý deň. Ako vám pomôžeme?" Povedala paní za pultom. Vyzerá to tu, ako obyčajné klenotníctvo. Nič moderné, ale bižutéria to nie je. Na stene za pokladňou sú certifikáty. Predávačky majú na uniformách menovky.
"Dobrý, hľadám nejaký prsteň pre seba."
"Ahá, a akú máte veľkosť?" Pozrela sa na nás oboch.
"Netuším. Vyskúšajte podľa toho." Dáva si dole jeden prsteň a podáva jej ho. To čo jej dal do rúk, je biele zlato za 450$.
"Pánske prstene máme tu." Hovorí a vyberá celú paletu. A potom ešte ďalšiu. "Tieto tri riadky a tieto štyri sú vaša veľkosť, ale keď sa vám bude páčiť nejaký iný, menší, pozriem sa, či niekde nemáme aj väčšiu veľkosť."
"Dobre ďakujem." Vraví jej. "Čo myslíš Elli? Ktorý je najkrajší?" Pýta sa ma. Pristupujem bližšie a dívam sa na ne.
"Ummm." Vyberám jeden po druhom a poriadne si ich obzerám. "Čo napríklad tento?" Vyberám ho a ukladám na stôl.