You Saw Me Broken...

2.

,,Mel, pridaj trochu! Si zaspatá, čo je s tebou?"
Hlas trénerky sa ozýval po ľadovej ploche.
Ja som však nevnímala ju, ale len nože korčúľ, ktoré sa pravidelne šmýkali po ľade a vydávali škrabavý zvuk.
Milovala som tento pocit a všetko to, keď som stála v korčuliach na ľade s hokejkou v ruke a môj tep sa zároveň s tempom mojich nôh zvyšoval.
Zatlačila som viac do nožov, preniesla váhu a zrýchlila.
Rukami som si pomáhala, aby som udržala lepšiu rovnováhu a nevrazila do mantinelu.
Nepočula som nič okrem nožov, ktoré sa zarezávali do ľadu a môjho dýchania.
,,Dobre, stačí!" Hlas trénerky prerušil môj tranz.
Zabrzdila som a otvorila dvere na striedačke.
,,Dnes ti to nejak nejde, Mel. Si nejak mimo," uškrnula sa Olívia, keď som prechádzala okolo nej a jej pätolízačiek.
Len som prekrútila očami a potriasla hlavou.
Dnes na nich naozaj nemám náladu.
Sadla som si vedľa Rebecy, ktorá mi podala uterák, aby som si utrela spotenú tvár.
Keď som si nasadila prilbu naspäť na hlavu, rozmýšľala som, aký má na mňa hokej vlastne silný vplyv.
Dnes som prišla na tréning s úzkosťou a strachom, jednak kvôli babám a tomu, čo sa stalo pred predvčerom.
No akonáhle sa moje korčule dotkli ľadu, všetko bolo fuč.
Akoby niekto luskol prstom a všetko sa vytratilo.
Bola som len ja a hokej. Hokej a ja.
Hokej a ľad. A ja.
Veci, ktoré do seba úplne prirodzene zapadli, bez najmenšieho oškretia.
Nedokážem si to vysvetliť, ale aj cez to, že je hokej jeden z najťažších a najnamáhavejších športov, prináša do mojej duše úplný pokoj.
Stačí, keď bruškami prstov prejdem po rukoväti hokejky a ukľudní ma to dostatočne na to, aby som mohla čeliť napríklad naštvanému bratovi.
Alebo keď hráme zápas.
To je teda niečo!
V momente, ako sa pripravíme na buly, všetko z mojej mysle odíde a ostanú tam len slová trénerky a veci, ktoré som sa za 4 roky makania naučila.
Ani tie my však nebehajú po hlave, skôr len v podvedomí.
Keďže ma trénerka dáva väčšinou do prvej alebo druhej formácie, sústredím sa len na spoluhráčky, protihráčky, puk a gólmana.
Milujem pocit, keď mi puk letí súbežne s mojou hokejkou a hrajú dokonalú hru.
Keď rýchlo kľučkujem pomedzi hráčov na ľade a tlačím sa dopredu, aby som mohla zakončiť krásnym čistým gólom do vinkla brány.
Samozrejme, nie vždy to síce vyjde, ale okamihy, kedy áno, si užívam plnými dúškami...
,,Mel!" zacítila som ranu do hlavy.
Možno to tak nevyzerá, ale aj cez prilbu to dosť bolí.
,,Čo je?" škaredo zazriem na Becky, ktorá ma udrela a pošúcham si to miesto, kam padla rana.
,,Ak si si nevšimla, baby už sú v šatni, tréning skončil a volá ťa trénerka," odvetila namosúrene moja kamoška.
,,Prepáč, zamyslela som sa," vzdychla som a postavila sa. Pohľadom som zháňala trénerku, ktorá stála pri vchode do šatní.
Podišla som k nej.
Keď Becky odišla, otočila sa na mňa.
,,Čo sa deje Mel? Neskúšaj na mňa, prosím, odpovede typu "nič". Vieš, že u mňa to neplatí," zahľadela sa na mňa.
Sklopila som zrak. ,,Na poslednom tréningu... sme mali s Olíviou menšiu výmenu názorov, respektíve ona mala potrebu mi niečo povedať a... Trochu to prehnala. Trošku dosť."
,,Viem, že sa vy dve moc nemusíte, ale neber si jej slová k srdcu. Zbytočne ťa to bude zraňovať."
,,Prepáčte, ale keď mi vraví, že som chúďa, nadávky citovať nebudem, keď mi nadáva na rodinu a potom sa mi smeje, že ma nechcú žiadny chalani a mimochodom spomenie, že keby som mala staršiu sestru, tak by bola zo mňa sklamaná, myslím, že to je dosť cez čiaru na to, aby som sa znova-úplne-psychicky-zrútila.
Ak mi neveríte, opýtajte sa Becky, tety Alice alebo... alebo Maxa, ktorý pri mne naozaj netuším čo robil!" rozhodila som rukami.
Hlas sa mi triasol aj napriek tomu, že som hovorila takmer na celú halu.
Ach, prekliate slzy.
Rýchlo som si dala dole prilbu a utrela si ich.
,,To som nevedela Mel. Poď sem," pritiahla si ma k sebe trénerka a objala ma.
Zase som nevedela zadržať slzy.
Triasla som sa a cítila som sa tak, ako na začiatku.
Prázdna, zahanbená a s úzkosťou v mysli.
Olívia sa ku mne správala ako k poslednej z posledných. Ako k úplnej špinavej handre hodenej na zemi, s ktorou treba poutierať podlahu, aby bola ešte špinavšia a potom sa z nej smiať, že je taká aká je a samozrejme, nesmieme zabudnúť prihodiť pár nadávok.
Tak som sa cítila.
Jedným slovom hrozne.
Ani to to vlastne nevystihuje.
Neviem, aký má na to Olívia dôvod, ale nemienim to ďalej trpieť.
,,Porozprávam sa s ňou Mel, neboj sa."
Mám šťastie, že naša trénerka je taká láskavá a chápavá žena.
,,V poriadku. Nechcem, aby to znelo, že vám rozkazujem, ale buď pôjde preč ona, alebo ja. Už jej to nemienim trpieť," povedala som trpkým hlasom a pretrela si oči.
,,Lenže takto len utečieš pred svojimi problémami. To chceš?"
,,Ja už nemám chuť ani čas sa s ňou naťahovať. Nie som ten typ človeka, ktorý jej na rovinu povie, čo si o nej myslím. Ktorý by vedel mať posledné slovo, naznačujúc, že vyhral. Ja to nedokážem. Je mi jedno, ktorá z nás dvoch to bude, ale už nechcem s ňou stráviť ani päť minút môjho drahocenného času z tréningu."
Po týchto slovách som nechala trénerku samú a pobrala sa do šatne.
Viem, že to bolo možno trochu moc, ale povedala som to tak, ako som cítila.
Chodím vždy do osobitnej šatne a Rebeca sa ku mne tiež pridáva. Taktiež nemá na hentie tam nervy.
Aj tak tu niektoré z nich chodia preto, aby zaujali chalanov.
Je to trápne, úprimne.
,,Čo chcela tré... Čo sa ti stalo?" zasekla sa Becky, keď ma uvidela s červenými očami.
,,Nič, nechaj tak. Nechcem sa o tom rozprávať." Už mi neostala žiadna energia na akúkoľvek konverzáciu.
,,Budeš sa o tom rozprávať mladá dáma. A najlepšie hneď. Nechcem ťa znova vidieť v depkách," nedala sa Becky.
,,Môžeš to nechať tak Rebeca? Teraz som sa tam vyrevala trénerke, nemám silu revať ešte aj tu," zavrčala som na ňu a zhodila zo seba dres a chrániče vrchnej časti tela.
,,Fajn. Nech sa ale deje čokoľvek, som tu pre teba Mel. Má to niečo s tou stredou?" Keď videla, že mi naozaj nie je do reči, len to nechala tak. A keď som ju oslovila celým menom, už duplom.
Radosť mať takú kamarátku ako je ona.
Na jej otázku som reagovala len prikyvnutím a vybrala sa do sprchy.

☆☆☆

Dvere na šatni sa rozleteli a v nich stál Max a Jacob.
,,Jáj, soráč baby, skúsime to vedľa."
Ach, vedia, že máme tréning pred nimi a aj tak nikdy nezaklopú.
Našťastie sme už boli aj tak s Becky oblečené a veci si hádzali do tašiek.
,,V pohode, aj tak sme na odchode," ozvala sa Becky a dala si tašku na plece. Ja som chytila do ruky hokejku a vybrala sa von zo šatne.
Nedošla som ale ďaleko, lebo mi niekto chytil zápästie.
Konkrétne, Max.
,,Si v pohode?" nahodil ustarostený výraz. Neviem, či narážal na moju momentálnu náladu alebo na tú stredu.
Mlčky som len prikývla a vyšla von na chodbu.
Becky sa ešte zarozprávala s Jacobom.
,,Čo tréning?"
,,V pohode, dnes nám trénerka dala zabrať. Ale dalo sa," odvetila Becky.
,,A ty Mel?" otočil sa Jacob na mňa.
Mykla som plecami. ,,V pohode."
,,Tak my ideme, majte sa zatiaľ chlapci," pozdravila sa Beck, na čo jej Jacob vtisol na líce bozk a ona sa začervenala.
Spomínala som, že spolu chodia?
Pardon, ešte na to neprišla reč.
Max mi venoval ešte posledný pohľad a vkročil do šatne.
Pozrela som na Becky vedľa mňa, stále trochu červenú.
Uškrnula som sa. ,,Ste spolu zlatí."
,,Vďaka. Stále si na to nejak neviem zvyknúť."
Slabo som sa usmiala a zapozerala sa pred seba. Práve sme vyšli pred štadión.
,,Zase to urobil," ozvala som sa.
,,Kto a čo?"
,,Max. Pýtal sa, či som v pohode. Zase sa o mňa zaujímal."
,,Mne by to na tvojom mieste lichotilo."
,,Áno Beck. Možno keby som nemala takú minulosť, ako mám."
,,Ako to myslíš?" nechápala.
,,Myslím to tak, že tým že sa o mňa zaujíma, prejavuje o mňa záujem. Čiže, ak by chcel so mnou chodiť, musím povedať nie. Síce to tak možno nevyzerá Beck, ale zvnútra som troska. Totálna.
A pochybujem, že sa to niekedy zmení."
,,Tak nehovor, Mel. Nie je to pravda."
,,Ale je. Ja nechcem nikoho zraniť. A už vôbec nie jeho, ak sa o mňa zaujíma. Bol pri mne v stredu. Úplne som sa pred ním zrútila. Nechcem, aby si niekto robil zbytočné starosti, aby som bola pre niekoho len záťaž."
,,Tak napríklad aj ja si robím o teba starosti Mel. Nie sú zbytočné. A predsa sme kamarátky."
,,Ak ťa zaťažujem, nemusíme sa spolu baviť, ak... ti to vadí."
Vôbec neviem, prečo som to povedala.
Becky sa zarazila.
,,To bolelo Mel. Vieš čo, asi máš pravdu, nemusíme sa spolu baviť. Maj sa."
,,Beck počkaj! Ja som... Ja som to tak nemyslela."
,,A ako si to teda myslela?" vybehla na mňa ostrým tónom.
Mlčala som.
Trepem jednu hlúposť za druhou.
Dnešný deň nemôže byť horší.
Keď som Rebece neodpovedala, otočila sa na päte a odišla.
,,Beck!"
,,Nie, Mel! Nechaj ma! Vieš, ako sa teraz cítim? Ja sa ti snažím celý čas pomáhať, som pri tebe a ty ma pošleš takto hnusne dokelu. Ani si mi nepovedala, čo sa stalo pri trénerke! Ja sa o teba bojím!
A ty?! Odháňaš ma od seba! Prečo? Prečo Mel?"
,,Prepáč mi," sklonila som hlavu.
Beck tou svojou len pokrútila.
,,Mali by sme si dať na chvíľu pauzu. Potrebujem si vydýchnuť. Od všetkého."
Au. To zabolelo.
Ale môžem si za to sama.
Mala som byť radšej ticho.
Dofrasa!

♡
Ahojte, dnes trochu dlhšia kapitola môjho nového príbehu.
1603 slov.
Budem rada za nejake votes a komentáre.
Prijímam aj kritiku:)
_nightthoughts__