You Saw Me Broken...

7.

,,Mel! Mel, počuješ ma? Mel!"
Hlasy, svetlo, tma...
Všetko sa mi zlievalo.
Akoby ste to nahádzali do jedného hrnca a pomaly miešali.
V hlave mi trešťalo, bola to bolesť ako keby ma niekto tresol panvicou.
Postupne som začala vnímať a pomaly sa posadila. Chytila som sa za spánok, kde mi pulzovalo. Prilbu som na hlave nemala.
Otvorila som oči, no znova ich rýchlo zavrela, lebo svetlo bolo veľmi silné. Po pár žmurknutiach som sa pozrela pred seba, kde kľačal tréner a zdravotník.
Ešte stále som sedela na ľade pri mantinely.
,,Bolí ťa niečo, Mel?" spýtal sa ten zdravotník.
,,Hlava."
,,Dobre. Niečo iné?"
,,Ruka, trochu."
,,Poď, pomaly." Chytil ma pod pazuchy, aby som sa postavila. Podoprel ma z jednej strany a z druhej sa na mňa natlačil nejaký človek z hnedými vlasmi. Becky.
Pozrela na mňa a ja som jej pohľad s vďakou opätovala.
Netuším, ako sa mi vôbec podarilo prekorčuľovať k dvierkam a dostať sa do šatne.
,,Beck, daj jej dole dres a vrchné chrániče. Nech má len termo," povedal zdravotník a niekam zdrhol.
Beck teda urobila tak, ako jej nakázal a potom si sadla vedľa mňa.
,,Máš krvavé líce, alebo čo to je," povedala a ustarostene si ma z boku prezrela.
,,Čo sa vlastne stalo?" Nepamätám si, ako a prečo som skončila na ľade.
Viem len, že sme hrali zápas a potom nič.
,,Ty si to nepamätáš?" zľakla sa Becky.
Pokrútila som hlavou. ,,Nie."
,,Vraj je to v pohode. Spomenieš si."
Ozval sa od dverí hlas.
Stál tam Max bez polovice výstroje a opieral sa s rukami prekrýženými na hrudi o zárubňu. Myslím teda, hlavne bez chráničov a betónov.
,,Ja... idem za Jacobom. Hneď sa vrátim," postavila sa Becky a ja som len prikývla.
Na viac som ani energiu nemala.
Keď vyšla zo šatne, Max ku mne podišiel a sadol si na jej miesto.
,,Veľmi ťa to bolí?" začesal mi vlasy z môjho údajne zakrvaveného líca za ucho.
,,Dosť." Jeho dotyk mi spôsobil šteklenie v bruchu a upokojujúci pocit.
Usmiala som sa a pozrela mu do očí. Tiež sa usmial.
,,Bál som sa o teba," šepol potichu, akoby tá veta bola určená len mne.
Sklopila som pohľad a jemne sa začervenala.
,,Pozeral si sa na mňa, však? Keď som padala," pozrela som späť naňho. Líca mu zružoveli.
,,Pamätáš si to?"
Prikývla som. ,,Už áno."
,,Zľakol som sa Mel. A hlavne, keď si sa nezdvíhala."
Oprela som si hlavu o jeho plece. Respektíve skôr čelo o jeho plece a on mi rukou hladil chrbát.
,,Ja viem. Síce sa to udialo strašne rýchlo, ale tiež som sa zľakla. Nehovoriac ešte o tom náraze. Kto do mňa vlastne vrazil?
Vieš, mne sa predtým zakrútila hlava, tak som nedokázala dobre vnímať a..."
,,Olívia, Mel. Bola to Olívia. A urobila to naschvál," prerušil ma chladne Max.
,,Č-čo?" zakoktala som prekvapene a vystrela sa.
Max sa zamračil. ,,Áno. Neviem, čo sa medzi vami stalo, ale viem, že aj keď sa tvárila, že jej to je ľúto, nebolo to tak."
,,Ja... neviem, čo na to povedať. Viem, že ma nemá rada, ale že by bola schopná urobiť až toto..." pokrútila som hlavou.
Odrazu do šatne vletel zdravotník aj s taškou pre prvú pomoc.
,,Prepáč Mel, zdržal ma tréner a potom som nevedel nájsť tašku."
,,V pohode."
Max sa trochu posunul, aby mi ten ujo mohol ošetriť to líce.
,,Som prekvapený, že je to len taká malá ranka. Inak to bol riadny náraz. Smola, že ťa trafila akurát do toho kraja, ktorý oddeľuje mantinel. Len to tak zadunelo," zamrmla si zdravotník a krútil hlavou.
,,Prečo som vlastne... odpadla?"
,,Centrum tej rany bol pravdepodobne spánok, a tie sú na nárazy háklivé. Ak by si niekomu dala päsťovku do spánku, upadol by do bezvedomia, tak ako ty. Ale nebolo to až také silné, inak by si nevnímala možno aj polhodinu."
,,Ako dlho som bola mimo?"
,,Asi... dve minúty?" odvetil Max. ,,Najdlhšie dve minúty môjho života," zamrmlal, aby som to počula len ja.
Prekvapilo ma to.
On ma prekvapil.
Samozrejme, keď niekto odpadne, bojí sa každý.
Ale on sa bál o mňa.
,,Mel, máš to vydenzifikované a zalepené. Nič hrozné. Ak by ťa náhodou bolela hlava, daj si nejakú tabletku a pi. Dozrieš na to Max?" Otočil sa naňho zdravotník a on len prikývol.
,,Ukáž ešte tú ruku. Ktorá?"
,,Pravá."
Trochu mi stlačil ruku, do ktorej som narazila celým telom. Keď mi z boku stisol bicepsové a tricepsové svaly, mykla som sa
,,Bolí, že?" spýtal sa zdravotník, tak som len prikývla. ,,Len si vyvleč ruku z rukáva, aby som sa na to pozrel. Max, ty sa otoč."
Max prekrútil očami, ale otočil sa. Ja som sa uškrnula.
,,Tričko si pridrž takto, aby som videl len ruku."
Chvíľu mi na to pozeral a sem tam stlačil. Začínalo to naberať na farbe.
,,No, vidím to tak na slabšie narazenú ruku, nič vážne. Dokážeš s tým hýbať v pohode?"
,,Hej," pohla som rukou v lakti.
,,Dobre. Octanovú masť a obklady na ruku, moc by som ju teraz nezaťažoval, asi tak dva dni. Keby ťa ešte bolela hlava Mel, poradil by som sa už s doktorom, okej?"
,,Uhm."
,,Tak ja idem. Majte sa."
,,Dovi."
,,Dovi."
,,Kde sú ostatný?" spýtala som sa a pozrela na Maxa, ktorý sa otočil, keď som si obliekla tričko naspäť.
,,V šatniach. Tréner povedal, že na dnes už končíme. Aj tak bolo toho dosť. Ešte ťa bolí hlava?"
,,Už menej."
,,Potrebuješ tabletku? Ak hej, skočím ti po ňu," Max sa dvihol, že ide preč, ale chytila som ho za ruku a potiahla naspäť.
,,Nemusíš, som v poriadku," usmiala som sa naňho a on sa na mňa zahľadel tými jeho krásnymi očami.
,,Dobre," prikývol a preplietol si so mnou prsty, keďže som ho stále držala za ruku.
Prebehla mnou vlna tepla.
Naozaj som zaľúbená?
Asi áno.
Asi určite.
Pritiahla som sa bližšie k Maxovi a objala ho. On si svoju druhú ruku obtočil okolo mňa a hlavu si zaboril do mojich vlasov.
,,Ďakujem, Max," šepla som.
,,Za čo?"
,,Za všetko. Za to, že sa o mňa staráš a... hah, aj bojíš."
Usmial sa. ,,Nemáš za čo, Mel," povedal a vtisol mi bozk do vlasov.
Rozbúchalo sa mi srdce a ústa roztiahli do širokého úsmevu. Stisla som ho ešte viac.
,,Mel, nemusíš ma zadusiť," povedal pomedzi nadýchy s tichým smiechom.
,,Em... prepáč," odtihla som sa od neho, no naše ruky ostali stále spojené. Max sa usmial. Otvoril ústa, že ide niečo povedať, keď zrazu tréner rozrazil dvere a vošiel do šatne, až som nadskočila, a aj Maxa trhlo.
Chcela som pustiť jeho ruku, ale on mi to nedovolil, len ma chytil ešte pevnejšie.
Tak fajn, ideme sa tváriť, že vôbec nie som z toho rozrušená, hlavne keď pred nami stojí tréner.
,,Mel, chvála Bohu, si v poriadku! Čo ti je, konkrétne?"
,,No... len narazená ruka a tu pri uchu mám ranu od prilby, tam kde končí chránič na ucho. A ešte ma trochu bolí hlava, ale už je to lepšie."
,,Dobre." Vyzeralo to, že tréner si riadne vydýchol. ,,Potrebujem sa s tebou porozprávať o..." nedokončil, pretože do šatne vletela Beck.
,,Narazená ruka? Dva dni bez tréningu? Ja tú babu roztrhnem!"
Ako nejaká fúria, čo vám budem hovoriť.
,,Beck, upokoj sa," skľudnila som ju.
,,O čom teda?" obrátila som sa na trénera, ktorý stál pred nami.
,,Musím sa s tebou porozprávať o Olívii."
Max a Becky sa zdvihli, že pôjdu, ale zastavila som ich.
,,Ostaňte, nech to potom nemusím opakovať."
Max na mňa pozrel, no potom si sadol naspäť. Becky si až teraz všimla naše spojené ruky.
No... budem mať čo vysvetľovať.
,,Máš s Olíviou nejaký problém?" spýtal sa ma tréner. ,,Keby to bol obyčajný bodycheck(bodyček), neriešil by som to, ale videli to všetci a spravila to naschvál. A najmä to bolo veľmi silné a ešte ťa aj trepla do tej tyče."
,,No... ja s Olíviou problém nemám, respektíve nemala som, ale ona so mnou asi áno. Zjednoduším to tak, že mi nadáva a rýpe do -pre mňa- citlivých tém. Minule som to celé povedala trénerke, nechcem to teraz znova opakovať. Mimochodom, kvôli tomu si túto stredu zavolala jej aj mojich rodičov na pohovor. Povedala som jej, že buď odídem ja, alebo Olívia. Presne kvôli tomu, aby sa nestalo niečo také, ako pred chvíľou."
Viem, že Max sa možno cítil trochu vylúčený, pretože o mojom ťažkom období vie len Becky, naša trénerka a tréner. No a samozrejme rodičia a brat. Ani som nechcela, aby to vedelo viac ľudí, nechcem, aby ma ľutovali.
,,To som nevedel, ale fajn. Dnes zavolám vašej trénerke a aj tvojim rodičom, hlavne nech po teba teraz prídu. Ak to Olívia potvrdí, myslím, že buď ju preradíme, alebo ju budeme musieť vyhodiť. Takéto správanie je neprípustné. Môžeme byť radi, že nemáš horšie zranenia. Povedala ti trénerka, že máš prísť na ten pohovor?"
,,Ak nechcem, vraj nemusím."
,,Príď, prosím ťa. Už je to nutné," povedal tréner, kývol hlavou a odišiel.
,,Nevedel som, že je to až také vážne," ozval sa Max.
,,To je v pohode. Nevie to veľa ľudí, len Beck a trénerka. A teraz už aj ty a tréner," stisla som mu ruku a on na mňa pozrel.
,,Tak počkať, Mel. Vaši o tom nevedia?" zhrozila sa Becky.
Ach jaj, mam problém.
,,Nie... Beck, ja... Prosím, nechcem to znova riešiť."
,,Mel, budeš to riešiť. Máš hovoriť, zabudla si?" Beck sa už postavila a ja tiež. Síce sa mi z prudkej zmeny polohy zakrútila trochu hlava, ale inak to bolo v pohode.
,,Nezabudla. Ale nepovažovala som to za dôležité!"
,,Áno? Tak ako to predtým, však? Chceš tak skončiť znova? Čo keď sa už z toho nevyhrabeš Mel? Hm? Čo potom? Vtedy to zašlo dosť ďaleko! Čo urobíš teraz? Úplne to skončíš?!"
Viem, že sa o mňa Becky bála. Vtedy ma zachránila.
Už som to nevydržala a pomaly sa mi začali z očí kotulat slzy.
,,Beck, nemôžeš to s tým porovnávať! Toto je nič oproti tomu, čo sa stalo vtedy!"
Chudák Max.
,,Že nič? Ako to vtedy začínalo Mel? Bola-si-ticho! Nevieš, čo príde! Čo ak príde niečo, čo ťa položí úplne?" ďobla ma prstom do hrude.
,,Toto je niečo úplne iné! Za to, čo sa stalo predtým, môžem ja! Ja, chápeš?! Ja môžem za to, že tu nie je! Môžem za to, že tu nie je Ela! Mala som byť na jej mieste, Beck!"
Teraz už neviem, či som viac plakala, alebo kričala. Každopádne som bola úplne zúfalá.
Nikdy ma to nepustilo. Vždy som si to dávala za vinu sebe. Môžem za to, že tu Ela nie je.
Mala som byť na jej mieste...
Znova mi puklo srdce. Tak, ako v stredu.
Bolelo to. Bolelo ma hlavne to, že som kričala na Becky. Na svoju najlepšiu kamarátku.
No aspoň niečo zo mňa vyšlo von.
,,Mel..." zmäkol jej pohľad, keď si uvedomila moje slová.
,,Nie... Nechaj ma, prosím. Potrebujem byť sama," smrkla som a vybehla zo šatne.
,,Mel!"
Nereagovala som na ich hlasy.
Len šla dopredu.
V korčuliach a celej spodnej výstroji.
V korčuliach bez chráničov mimochodom.
Kráčala som na recepciu.
Jediný človek, ktorý sa má teraz nič nebude pýtať, je teta Alice.
Keď ma uvidela v slzách, prebehla ku mne a objala ma.
A ja som sa bez zábran rozplakala.

♡
Ahojtee. Dnes nový rekord, 1846 slov!
Ďakujem za čítania, názory, nápady, pripomienky do komentárov!