You Saw Me Broken...

Epilóg

Dom bol plný, až praskal vo švíkoch.
Bola som rada, že som sa vôbec vedela pohnúť.

Výborne Melanie.
Ty, ktorá máš problém s preplnenými priestormi, si do domu zavoláš dva hokejové tímy.
Naozaj úžastné.

Pretláčala som sa cez dav ľudí a hľadala Maxa, ktorého som stratila asi pred desiatimi minútami.
Kde len môže byť?
Moje nervy, je tu toľko ľudí, že nevidím svojho o hlavu vyššieho chalana.
Je to normálne?
Prešla som až do obývačky, no Max nikde.
Ja toho chalana nemôžem nechať ani chvíľu samého.
Hneď sa stratí.

Ty máš čo hovoriť, Mel. Keď ťa naposledy nechal samú, skončila si v nemocnici.

Ach jaj.

Obzrela som sa po obývačke, či ho niekde nezahliadnem, no nič.
Zrazu sa mi však okolo pása omotali pevné ruky a obalila ma známa vôňa.
,,Hľadala si ma, Princezná?" šepol mi do ucha a na líce mi vtisol krátky bozk.
,,Hľadala. Kde si sa stratil?" natočila som hlavu, aby som ho videla.
,,Rozprával som sa s Jacobom. Trénerovi prišli pozvánky na nejaké výmenné pobyty do Montrealu, Ottawy a neviem kde ešte," mykol plecami.
,,Výmenné pobyty? To znamená, že pôjdeš...?" úprimne, zľakla som sa.
,,Nie, Princezná. Ak nepôjdeš ty, tam kde aj ja, nepôjdem. Sľúbil som ti, že ťa už nenechám samú. To vieš. A stále to platí," pozrel na mňa a čelom sa oprel o moju hlavu.
Vydýchla som si. ,,Ďakujem."
Jemne sa usmial. ,,Nemáš mi za čo ďakovať, Mel. Ľúbim ťa," šepol a pobozkal ma do vlasov.
,,Poďme do kuchyne, som smädný," chytil ma za ruku a potiahol cez dav ľudí.
V kuchyni nikto nebol - ešteže ju máme od obývačky a jedálne osobitne.
Max vytiahol z poličky dva poháre a nepustil do nich čistú vodu.
Jeden mi podal a z druhého sa napil sám.
,,Nechápem, ako si môžeš za takú krátku dobu zapamätať, kde máme ktoré veci. Ja si u vás pamätám akurát tak kúpeľňu a tvoju izbu," pozrela som na Maxa, ktorý sa uškrnul.
,,Nič viac ti netreba."
,,Ale choď," buchla som ho päsťou do ramena.
,,Heej, zase ma biješ," zatiahol a štuchol do mňa prstom.
,,Nebijem."
,,Ale biješ."
,,Nie."
,,Princezná, nehádaj sa," nadvihol obočie a ja som porazeneckcy vydýchla.
,,Och no dobre, tak fajn. Prepáč. Čo chceš ako odškodné?" spýtala som sa, zatiaľ čo si ma Max pritiahol za pás k sebe.
Zadkom sa opieral o linku a ja som sa tým pádom opierala oňho.
,,Bozk bude stačiť," opätoval mi úškrn.
,,Jeden?"
,,Môžeš aj viac. Mne to vadiť nebude," žmurkol na mňa a ja som sa zasmiala.
,,Jeden stačí," zahlásila som a potom som ho pobozkala.
Usmieval sa, sviniar jeden.
Toto mu neprejde.
Takto ma využiť.
Ale... páčilo sa mi to.
Nevnímala som nič, ani tlmený hluk prichádzajúci z obývačky.
Maxove teplé ruky na mojom páse som cítila aj cez mikinu s logom nášho tímu.
No všetko trvať večne asi nemôže.
Vyrušil nás prenikavý zvuk zvončeka od vchodových dvier.
Odtiahli sme sa a spýtavo na seba pozreli.
,,Kto to môže byť? Všetci už prišli, nie?" spýtal sa Max a zahľadel sa na dvere.
,,Hej, už sú tu všetci. Ale poďme to zistiť," potiahla som ho za ruku smerom do haly.
,,Mel, je dosť neskoro. Kto by čo chcel?" nadvihol Max skepticky obočie a zastal.
Čím zastavil aj mňa.
,,Max, prosím. Aspoň sa pozrieme."
Prekrútil očami. ,,Tak fajn. Že si to ty..."
Usmiala som sa a na líce mu vtisla bozk.
,,Môžeš otvoriť dvere."
,,No jasné. A potom ma hneď niekto unesie, čo?" uchechtol sa.
,,Veľmi vtipné."
,,Ja viem," žmurkol na mňa a pobral sa k dverám.
Ja som ho ako poslušný psík nasledovala.
Stačil kľučku a otvoril dvere. ,,Želáte si?"
Samozrejme, kvôli jeho veľkému chrbtu som nič nevidela.
,,Ehm... hľadám... Melanie."
Ozval sa chrapľavý hlas a v mojej mysli sa vynorili spomienky.
Tvár mi ochabla.
To nemôže byť pravda...
Chytila som Maxa za plece a jemne ho odsunula na bok.
Hodil na mňa pohľad, no nič nepovedal.
Moja ruka mi vystrelila k pootvoteným ústam.
,,Melanie..."
,,Cecilie?"

♡