You Saw Me Broken...

36.

O necelé dva mesiace neskôr...

Melanie

Koniec tretej tretiny.
Päť minútové predĺženie.
Jeden gól.
Jeden jediný gól nás delí od bronzovej medaily.
Jeden.
Stav je štyri štyri.
Opierala som sa o mantinel a uterákom si utierala spotené čelo.
,,Baby, je to na vás. Viete, čo sme sa učili. Ak to chcete vyhrať, tak to ukážte. Dajte do týchto päť minút všetko. Viem, že ste unavené, ale práve teraz je ten čas povedať si kašlem na to, zdvihnúť zadok a makať. Je to jasné?"
Neviem prečo, trénerkina motivačná reč ma vždy nabudí.
,,Áno!"
,,Tak poďme. Rýchle striedania. Nekomplikujte to. Stačí streliť jeden gól. Nepustite ich k puku. Nech si ani neškrtnú. Melanie, choď na buly. Krídla dávajte pozor, aby ste si puk pekne spracovali. Chcem vidieť ukážkové prihrávky a čisté prieniky. Nebojte sa toho. Poďme!"
,,Pome, pome, pome! Nakopeme im zadky a ukážeme, kto je tu ten lepší," uškrnula sa Becky a ja som si pripevnená mriežku na prilbe.
Prikývla som. ,,Tak, ide sa na to. Ideme vyhrať," každej jednej babe z formácie som pozrela do očí.
Každá jedna prikývla.
Rozhodkiňa pískla.
Všetky sme sa postavili na svoje miesta. Svaly mi brneli.
Nielen od únavy, ale aj od adrenalínu, ktorý mi prúdil žilami.
Fajn, musím sa sústrediť.
Toto buly vyhrám.
Vyhráme to.
Vyhráme tretie miesto na univerzitnom turnaji.
My. To. Vyhráme.
Na sekundu som pozrela do tváre súperky
oproti mne, potom si pripravila hokejku a
zhlboka sa nadýchla.
Rozhodkiňa hodila puk a ja som ho rýchlo vyrazila do nášho pásma.
V sekunde som dvihla hlavu a skontrolovala situáciu. Puk na hokejke mala Becky pred brankárom, potom ho prihrala Rory na ľavom krídle a tá šľapala dopredu. Ja som ju nasledovala a kryla si protihráčky.
Rýchle zmeny smeru, krátke prihrávky, protizvratné kľučky... to všetko sa udialo veľmi rýchlo.
Striedanie. Hodila som zrak na časomieru. Ostávalo menej ako 4 a pol minúty do konca.
Niekoľko strát puku, no baby si ho hneď znova vzali pod kontrolu.
Po dvoch minútach som znova nabehla na ľad, avšak v tej chvíli sa jednej protihráčke podarilo vyraziť puk z Rorinej hokejky a obrátila hru do nášho pásma.
Rýchlo som zmenila smer a snažila sa ju kryť, aby nemohla vystreliť na bránu.
Žiaľ, nepodarilo sa mi to.
Spravila rýchlu kľučku a vystrelila na bránu. Puk však skončil v lapačke našej brankárky.
Vydýchla som si.
Tentokrát sa rozohrávalo pred našou bránou.
Na buly šla Rory. Na pár sekúnd mi pozrela do očí a ja som pochopila. Kývla som hlavou aj na Becky, ktorá moje gesto opätovala.
Prikývla som.
Postavila som sa na svoje miesto medzi kruhmi a pripravila si hokejku.
Rozhodkiňa znova nahodila puk a hneď v tú sekundu Rory prihrala Becky a tá nahrala puk mne.
Rozbehla som sa na bránu najrýchlejšie, ako som vedela. Obchádzala hráčky, kľučkovala.
Jedna strela na bránu.
Ani som nemierila.
Jednoducho som to vystrelila.
Puk v bráne.
Sieť sa zatriasla a halou sa ozval ohlušujúci výkrik spolu s hukotom sirény.
Tribúny doslova vybuchli. Ten ohlušujúci jasot sa rozlial celou halou, v ktorej sme hrali.
,,Ánoo!"
Zrazu som sa ocitla v kope mojich spoluhráčok.
Vyhrali sme.
My sme to vyhrali.
Máme bronzovú medailu.
,,Melanie!! Ty si dala gól! Vyhrali sme to!" zhučala mi do ucha Becky, no v tej chvíli mi to nevadilo.
Mala som chuť kričať na celé kolo a smiať sa.
Vyhrali sme.
Vyhrali.
Môj mozog však túto informáciu ešte nedokázal spracovať.
Chvíľu to bude trvať.
,,Wooow!!! Máme bronz! Máme bronz!"
Nemám tušenia, ako dlho sme tam poskakovali, kričali a obímali sa.
No bolo to šialené a krásne zároveň.

☆☆☆

,,The best player of team Buffalo: number 28 - Melanie Wright!"
Rýchlo som na ľad zhodila hokejku, rukavice a dala si dole prilbu.
Prikorčuľovala som k pánovi na modrom koberčeku, ktorý odovzdával ceny.
,,Skvelý výkon, Melanie. Gratulujem," podali sme si ruky.
Ten hetrik dnes stál za to.
,,Vďaka," usmiala som sa a diplom a cenu si prevzala do rúk. Bola to taká mala krabička.  Som zvedavá, čo je dnu. Postavili sme sa bokom k sebe a usmiali sa na fotografa, ktorý čupel na ľade.
Následne vyhlásili aj najlepšiu hráčku z Montrealu, odfotili sme sa, vzájomne si podali ruky a prikorčuľovali naspäť k svojim tímom. Pár mojich spoluhráčok ma s úsmevom potľapkalo po pleci.
Teraz nasledovalo odovzdávanie medailí.
Chvíľu to trvalo, dávali sa predsa všetkým hráčkam, aj tým imobilným, ktoré dnes nehrali, a taktiež celému trénerskému štábu.
Keď som videla tie smutné tváre našich protihráčok, mala som nutkanie k nim prísť a objať ich.
Tak to však je.
Jeden vyhrá, druhý musí prehrať.
Ktovie, možno nám nabudúce nakopú zadky ony.
Po tom sme dostali bronzový pohár na znak nášho tretieho miesta.
Tento pôjde do šatne.
Krásna trofej.
Keďže ma tento turnaj trénerka zvolila za kapitánku tímu, čo som bola dosť prekvapená, som ten pohár preberala ja.
Je to pocta, hlavne po tak ťažko vydretej práci.
Teraz nasledovalo podávanie rúk s protihráčkami, poďakovanie fanúšikom a cesta do šatne.
S úsmevom som zakývala našim na tribúne a zdvihla medailu, ktorú som mala zavesenú na krku.
Max na mňa hrdo pozrel a usmial sa.
Bola som na seba hrdá, to si musím priznať. Nielen na seba, ale aj na celý tím.
Na každú jednu babu, ktorá dnes zo seba vydala všetko.

☆☆☆

Šatňa.
Už po ceste si baby pospevovali a mne na tvári vykvitol asi jeden z najväčších úsmevov.
Konečne mi to začalo dochádzať.
To, čo sme dokázali.
Odmena za to, čím sme si prešli.
Je to neuveriteľné.
Oslavovalo sa jedna radosť.
Všetci, trénerky aj celý tím, sa držali okolo pliec a skákali na mieste.
Tento okamih patrí medzi spomienky, na ktoré chcem a budem spomínať do konca života.
Pred niekoľkými týždňami som sa vrátila z nemocnice, no a teraz oslavujem víťazstvo na univerzitnom turnaji.
Ak mám úprimne priznať, pochybovala som, či sem mam naozaj ísť.
Bola som zmätená, vystresovaná a vystrašená.
No vďaka ľuďom okolo mňa sa postupne dávam dokopy.
Ešte to chvíľu určite bude trvať, no cítim, že je to deň čo deň lepšie.
A preto vám chcem odkázať jedno.
Nech sa cítite akokoľvek neistí, vystrašení a pýtate sa sami seba, či to má zmysel vôbec skúšať, hovorím vám, vždy sa to oplatí.
Vždy.
Risk je predsa zisk, nie?
V tom najtmavšom kútiku vašej duše určite horí maličký plamienok počiatku vášho sna.
Nájdite ho a urobte všetko preto, aby sa rozhorel na oheň, ktorý vo vás nikto nikdy nezahasí.
Čo sa má stať, sa stane.
Ak to má vyjsť, vyjde to.
Nestresujte, ak to pôjde inou cestou ako u všetkých ostatných.
Ak chcete byť najlepší, nemôžte predsa začínať na priemere iných.
Pôjdete možno úplne zdola, no verte mi, stojí to za to, skúsiť vyskočiť.
A ktovie, možno sa zachytíte nejakého výčnelku a ten vás posunie vyššie.
A ďalší ešte vyššie.
A potom vyššie.
A vyššie.
A nakoniec sa ocitnete na vrchole a keď sa obzriete pod seba, budete radi, že ste to vtedy na začiatku nevzdali.
Sny, ktoré máte, vám boli dané z nejakého dôvodu.
Vašou úlohou je ich naplniť.
Nesnívajte vaše sny.
Žite vaše sny.

♡